NOVÁ DUBNICA/PÚCHOV. Tento rok boli už 16. majstrovstvá sveta v chytaní na prívlač. Konali sa v Bosne na rieke Željeznica.
Krásny horský tok je plný pstruhov potočných. Slováci ukázali, že sú v love naozaj majstrami. Tajomstvo ich úspechu je, ako všetci svorne tvrdia, v tímovej spolupráci, bez ktorej by ani dobrý lovec nebol dosť dobrý.
Slováci sú majstri
Rybárčenie nie je podľa reprezentačného trénera slovenských rybárov Vlastimila Tešického celkom spravodlivý šport.
„Nikdy neovplyvníte ryby, aby brali tak, ako si predstavujete. To sa nedá,“ dodáva. Aj napriek tomu sa však podarilo Slovákom vyťažiť na majstrovstvách maximum – a to nie prvýkrát. Piatykrát sa ako tím stali majstrami sveta a titul najvyšší získali aj v jednotlivcoch, a to už štvrtýkrát.
Aktívne chytanie
Prívlač nie je sedenie na jednom mieste, je to aktívne chytanie.
„Už na tréningu prejdete popri rieke niekoľko kilometrov, prípadne ste zaborený vo vode v čižmách až po prsia. Je to zábava, príjemné odreagovanie, ale aj drina,“ hovorí Tešický.
Prívlač je špecifická tiež v tom, že musíte dobre odhadnúť miesto, vybrať správnu nástrahu a správne ju vodiť. „Ide o to presvedčiť dravca vo vode, že umelá vec na udici je rybička, po ktorej sa oplatí vyštartovať a zožrať ju,“ vysvetľuje Tešický.
Náš tím je v tomto o dobrý míľový krok vpredu pred ostatnými. Sú v ňom totiž ľudia, ktorí tvoria spoľahlivé zázemie pre pretekajúcich lovcov. Ako hovoria rybári vo svojej reči, čítajú im vodu.
„Pretekajúci rybár má ruky a hlavu má chlap za ním. Ak musí intenzívne využívať jedno aj druhé, nemá čas. Ak má však výborné ruky a za ním stoja tri hlavy, ktoré mu hovoria, čo má robiť, je to výborné. Tak to máme aj my,“ hovorí tréner Tešický a hneď uvádza aj príklad z majstrovstiev v Bosne, keď sa slovenský systém osvedčil.
Rusi chytali na červeného, Slováci na oranžového červa
Posledné kolo v Bosne robil Vlastimil Tešický osobného asistenta budúcemu majstrovi sveta Lukášovi Holému.
„Vedľa nás bol Bulhar, Rus, naši dosť veľkí konkurenti aj v celkovom umiestnení. Ryby odrazu poriadne nešli, nebrali nám,“ spomína si Tešický. Dodáva, že vtedy prišiel jeden z ich asistentov s informáciou, že Rusi chytajú na červeného červa, teda na červenú silikónovú nástrahu. Prišla myšlienka zmeniť taktiku.
„Našla sa oranžová krieda, čo je malá silikónová tyčinka oranžovej farby,“ spomína si Tešický s tým, že ju dali nakoniec na udicu.
A prišiel obrat. Pre ryby bola veľmi atraktívna, začali odrazu brať.
„Zmenili sme aj spôsob vedenia nástrahy, začali sme ju rýchlo posúvať. Aj to zabralo,“ usmieva sa tréner.
Bulhara a Rusa, ktorí mali náskok tak šesť až sedem rýb, nakoniec Slováci dohnali a stali sa majstrami sveta. Ukázalo sa, že silné zázemie je dôležité.
Šikovný „čítač“
Zázemie tvoria ľudia, ktorí najprv vyhliadnu dobré miesta, kde by mohli ryby byť, vyberú tie správne nástrahy a poradia pretekárovi aj v spôsobe lovu, podľa toho, čo sa deje.
Veľmi šikovným čítačom vody, ktorý bol v slovenskom reprezentačnom tíme v Bosne, je Juraj Václavík z Lysej pod Makytou, Strelenky.
„Mal som na starosti jeden sektor, ktorý mi bol pridelený na celé majstrovstvá vrátane tréningov. Na samotnej súťaži som už poznal každý kameň, každú prekážku, miesta, kde sa ryba zdržiava,“ hovorí Václavík.
Na miestach, kde sa má chytať, sa pohybuje vždy dva až tri dni pred samotnými pretekami. „Kreslím si plánik a vyznačujem si v ňom všetky osobitosti. Kopírujú to aj iné štáty, našťastie sa im celkom nedarí,“ dodáva Václavík.
Na majstrovstvách ešte nechytal, ale aj on je výborný rybár, ktorý má množstvo medailí a diplomov za víťazstvá v medzinárodných súťažiach. Aj ryby pozná dokonale.
„Pri pstruhovi treba sledovať prekážky, jamy, prúdivé vody, kde mu to môže vyhovovať, kde sa zastaví.“
Juraj Václavík má niečo, čo rybárovi veľmi pomáha. Disponuje vzácnym inštinktom pre lov. Pozrie na vodu, chvíľu sleduje jej farbu, priezračnosť, vyhodnocuje aj počasie.
„Neviem, ani veľmi nerozmýšľam, ide to akosi samo. Potom pozriem, otvorím krabičku a hneď viem, akú násadu vybrať,“ vysvetľuje Václavík.
Netuší, kde sa objavil tento cit pre čítanie vody.
Spomína však svojho starého otca z Mestečka, ktorý rybárčil a priviedol ho k vode. „Možno je to dar po ňom,“ dodáva. Čo ho však veľmi teší a čo vie povedať s určitosťou, že po ňom to podedila dcérka, ktorá chodí do rybárskeho krúžku a už ako žiačka základnej školy má aj úspechy.
Musí byť, samozrejme, aj dobrý lovec
Úspech v love na prívlač však nezávisí podľa Vlastimila Tešického len od asistenta. „Samozrejme, je to aj o rybárovi. Bolo mi cťou, že som na majstrovstvách robil asistenta Lukášovi Hollému, ktorý je famózny hádzač,“ spomína si Tešický. V treťom kole na majstrovstvách v Bosne sa spolu dostali na miesto, kde boli ryby úplne prechytané.
„Boli vlastne len pod brehom, kde prekážali veľké konáre.
Otázka bola, ako sa tam dostať. Nikto nebol schopný práve sem nahodiť,“ opisuje situáciu Tešický. No a čo spravil náš Lukáš Hollý? Raz hodil, vytiahol pstruha, druhýkrát a zase.
„Tretíkrát, keď to urobil, spustil asi tucet ľudí, Bosniakov, ktorí stáli za nami, búrlivý potlesk. Toto vraj ešte nevideli,“ vysvetľuje Tešický. Náš rybár dokázal úplne majstrovsky hádzať do priestoru pol metra krát pol metra.
Výborný rybár z Púchova
Šiesty skončil v súťaži jednotlivcov na majstrovstvách v Bosne Juraj Smatana z Púchova-Viesky. Medailu jednotlivcov zatiaľ, žiaľ, nemá, štyrikrát mu už ušla o vlások. Umiestniť sa v prevej desiatke je však veľký úspech. A prečo je tento chlap rybárom?
„Jednoducho strašne rád trávim čas pri vode. Som typ človeka, ktorý doma neobsedí. Dáva mi to niečo, čo v živote potrebujem. Rybárčenie je jedno veľké tajomstvo, krásna náhoda,“ vysvetľuje.
Rybár je vlastne do poslednej chvíľu stále v napätí, lebo svoju korisť nevidí, tak ako poľovník, ktorý sa chystá vystreliť.
„Človek príde k vode, pozrie sa na ňu a môže len predpokladať, kde by mohla ryba byť. Každá voda je iná, aj každý úsek na tej istej rieke je veľmi odlišný. Tak to bolo aj Bosne. Na dvoch sme sa poriadne vytrápili, ale trápili sa aj ostatní a asi viac. Dva boli zase krásne,“ spomína si na preteky Smatana.
Dodáva, že ich najväčšími konkurenti sú Taliani, Rusi a v poslednej dobe Ukrajinci.
Ani chlad človek veľmi necíti
Majstrovský lovec v prívlači z Púchovskej doliny nemá vysnívanú rybu. Pripúšťa však, že dlho po tom, ako rybárčil nechytil hlavátku podunajskú. Túžba bola, veď je to kráľovná našich vôd. Až vlani sa mu to podarilo. Dva dni pred Silvestrom.
„Bolo to na Liptove. Mala meter,“ spomína si. Uloviť ju nebolo vôbec ľahké. Stál po pás v ľadovej vode a to nielen chvíľku. „Keď pôjdete cez Ružomberok, všimnite si to. Býva nás tam viac takých. Trúbia po nás a myslia si kadečo,“ hovorí Smatana.
S nadšením však vysvetľuje, že keď stojí vo vode, má toľko adrenalínu, že chlad vlastne ani tak veľmi necíti. „Horšie je potom, keď vyjdete von. Až vtedy začne byť poriadna zima,“ hovorí Juraj Smatana. Za ten krásny pocit to však vraj stojí.
Podľa reprezentačného trénera treba aj prírodu, konkrétnejšie ryby, veľmi dobre poznať.
„Sú rôzne, a to nielen tie dravé. Napríklad zubáč je veľmi ostražitý, chytá sa ťažko. Rovnako ako pstruh. Šťuka je zase intuitívny dravec. Aj keď je nažraná a prevediete popri nej nástrahu, zaberie znova.“
Pri šťuke prichádza aj spomienka na otca, ktorý priviedol pána Tešického k rybárčeniu. „Patril k tým rybárom, ktorí nahodili rybičku a čakali, či im niečo zaberie. Chytal takto aj šťuku. Na plaváčik. Dlho nič, bol pokoj a odrazu plaváka nebolo.
Otec hneď zasekol a vytiahol šťuku 65 centimetrov dlhú,“ hovorí pán Tešický.
Dodáva, že to by nebolo až také zaujímavé. Prekvapenie bolo v jej tlame.
„Mala zožraného amura, jeho chvost trčal ešte tejto pažravej rybe z tlamy,“ usmieva sa Tešický. Hoci ešte jedna hodovačka pre ňu neskončila, bola schopná skočiť po ďalšej rybičke. „Bola nenažraná a práve to ju stálo život.
Aničku mal na udici dvakrát
Krásne zážitky na chytanie rýb má reprezentačný tréner z Mongolska. Bol tam päťkrát. V prístavbe jeho domu, kde sú uložené všetky poháre a ocenenia, je aj jeden zaujímavý obraz s veľkou rybou. Viaže sa k nemu príbeh práve z tejto krajiny. Ide o hlavátku dlhú 128 centimetrov.
„Chodievame do Mongolska väčšinou počas neskorej jesene, keď hlavátky musia žrať,“ vysvetľuje Vlastimil Tešický. Dodáva, že v tejto krajine sú zimy veľmi kruté. Je to navyše náhorná plošina.
„Ulambátar je v nadmorskej výške 1500 metrov, čo je štandard. My sme bežne chytali vo výške 2000 až 2300 metrov nad morom. V zime je tam mínus 30 stupňov a ľad trištvrte metra. Ryba sa musí na jeseň poriadne najesť, aby prežila,“ dozvedáme sa.
Ktovie, či veľký hlad ryby, náhoda, alebo dokonca nejaký zvláštne opantanie lovcom priniesla Slovákovi v ďalekej krajine na háčik hlavátku.
„Chytil som ju v takej čudnej jame. Zdolával som ju asi trištvrte hodiny. Bol to nádherný, napínavý súboj. Už-už som myslel, že ju nedostanem, ale stalo sa,“ spomína si Tešický.
Rybu, samozrejme, pustil, urobil si len niekoľko fotografií, aby mal spomienku.
To však ešte netušil, čo sa stane posledný deň v Mongolsku, pred ich odchodom domov.
„K tej jame sme sa vrátili, aby sme si ešte zachytali,“ spomína si pán Tešický. Mal záber, opäť niečo veľké, ale dravec dlho nebojoval. „Len päť minút. A predstavte si, bola to hlavátka, ktorú som už raz na udici mal,“ hovorí rybár.
Jeho úlovok dostal teraz už aj meno. Rybe začal hovoriť Anička. Polemizujeme o tom, prečo sa dala ryba chytiť druhýkrát. Pán Tešický sa len usmieva a súhlasí, že sa možno chcela len rozlúčiť. Má informácie, že ju chytil aj niekto ďalší a stále žije.
„Viete, my prívlačiari sa držíme zásady – Chyť a pusť! Krásne je rybu chytiť, ale ešte krajšie je ju púšťať z podberáka do vody. Keď vám zamáva plutvou, je to strašne fajn,“ dodáva Tešický.
