PRIEVIDZA. S basketbalom začal pomerne neskoro, ako ôsmak na základnej škole. Vďaka tvrdej práci sa však vypracoval do najvyššej slovenskej súťaže, kde odohral 21 sezón za Pezinok, Komárno, Nitru, Spišskú Novú Ves, Handlovú, ale najmä Prievidzu.
Nešťastné zranenie kolena
Ridzoň utrpel zranenie kolena, so súťažným basketbalom končí Čítajte Mal výbornú mušku a bol osobnosťou svojho tímu. Roky obliekal reprezentačný dres a záujem mali o neho aj zahraničné tímy. Kariéru však Viliam Ridzoň ukončil veľmi nešťastne, keď si proti Považskej Bystrici roztrhol predný krížny a postranný väz v kolene.
„I keď som hrával vtedy už len druhú ligu, bolo to pre mňa ťažké. Takto som si bodku za kariérou nepredstavoval. Po dvoch operáciách a plastike som ako regeneráciu používal bicykel. A nejako som si ho obľúbil,“ spomína na svoj prechod z basketbalu na cyklistiku.
Ridzoň už absolvoval aj prvé preteky a rozhodne na nich nebol len do počtu.
„Po doliečení som už hral aj basketbal, ale nie je to také ako kedysi. Nemôžem ísť, alebo skôr nechcem ísť do súbojov naplno. A na bicykli sa stále môžem vybúriť a zasúťažiť si, či už na ceste, alebo v horách. Dlhé roky som športoval, preto si neviem predstaviť, že by som nič nerobil,“ dodal Ridzoň, ktorý vďaka cyklistike schudol 11 kíl.
„Keď som trénerovi povedal, že z basketbalu chcem prejsť na cyklistiku, krútil hlavou. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa nám sčasti transformovať basketbalové telo na cyklistické,“ pousmial sa.
Bol výborným basketbalistom. (zdroj: TASR)Náročnejšia je cyklistka alebo basketbal?
Nedávno úspešne absolvoval aj Prievidzský cyklomaratón, teda vyše 120-kilometrovú trasu.
„Cyklistika je úplne o niečom inom ako basketbal. Iný typ záťaže. Nedovolím si povedať, ktorý šport je náročnejší. Cyklistika je enormne náročná na výdaj energie, na basketbale zas musí byť človek koncentrovaný každú jednu sekundu,“ prirovnal.
Viliam Ridzoň sa teší, že bicykel mu pomáha tiež stabilizovať zranené koleno.
„Nerobím to pre víťazstvá, ale zo záľuby. Človek sa cíti lepšie, keď žije aktívne. A ja som taký, nič si nezľahčujem, baví ma zaťať zuby. A ten adrenalín, ten je neopísateľný. Šport bol vždy mojím dennodenným chlebíčkom, preto si neviem predstaviť, že by som len sedel doma,“ povedal.
Cyklistiku si zamiloval. (zdroj: archív - VR)Ridzoň: Dobehla nás vlna nečinnosti
I keď športom číslo jeden je pre Viliama Ridzoňa teraz cyklistika, stále jedným okom sleduje aj slovenskú basketbalovú ligu.
„Aktívne na zápasy nechodím, ale stále jedným očkom sledujem výkony Prievidze i Handlovej. Rád by som niekedy išiel aj osobne na zápas, ale popri dcérke, chalupe, včelám a foteniu to jednoducho nestíham. Časy, keď som hrával ja, sa však veľmi zmenili. Dobehla nás vlna nečinnosti za posledných pätnásť rokov. Práca s mládežou v tom období bola chabá, a preto nemáme prakticky žiadnych slovenských hráčov. Celá liga je len o zahraničných nákupoch. Ohradzujeme sa tým, že Slováci nemajú kvalitu, ale ani sme preto nič nespravili, aby ju mali,“ povedal.
Viliam Ridzoň strávil prevažnú väčšinu kariéry v Prievidzi, preto najviac sleduje dianie najmä v miestnom BC.
„Titul Prievidzi prajem a vždy aj budem, ale z pohľadu slovenského basketbalu je to najhoršie, čo sa mohlo stať, keď ho získala v roku 2012 so zahraničnými hráčmi. Až v septembri sa vtedy poskladal tím, ktorý ovládol súťaž. Našla sa jednoduchšia cesta a recept na úspech, ako by sa mal dlhodobo budovať stabilný tím tvorený domácimi hráčmi a podporený celou pyramídou mládeže. Veď stačí na poslednú chvíľu zohnať legionárov. Tak potom naša reprezentácia vyzerá. Ale to je obraz celej spoločnosti, nielen basketbalu, žiadne dlhodobé ciele, ale teraz a hneď,“ ďalej povedal.
Cirkus za peniaze
Slovenská liga nemá úroveň. Hrajú nekvalitní legionári a naši len nosia vodu, rozhorčuje sa bývalý reprezentant Čítajte Basketbal v slovenských kluboch Viliam Ridzoň porovnáva s cirkusom.
„Čím viac peňazí máš, tým lepší cirkus si kúpiš. A každý rok nový, pretože 80 percent hráčov sa mení. Ťažko si fanúšikovia vytvárajú puto s hráčmi, keď si každý rok musia zvykať na nových. V tímoch nie sú rodáci alebo patrioti, ktorí by sa vedeli s daným mestom stotožniť a predstavovali by akési synonymum daného tímu. Dakedy tu také stálice boli, ako Lukianec – Pezinok, Golian – Handlová a kopec iných. Fluktuácia hráčov bola zo desať percent,“ prirovnal s tým, že inou cestou idú napríklad v Karlovke alebo Považskej Bystrici, kde sa snažia pracovať so slovenskými hráčmi, ktorí majú potenciál byť oporou národného tímu.
Verí, že tímy zmenia svoje hodnoty
„Postavili tímy na iných hodnotách. A to je cesta, motivovať deti, dostať ich na športoviská a do haly. Momentálne nie je podstatné, čo bolo, lebo narozprávalo sa toho už dosť, ale ako sa k tomu postavíme. Dúfam, že slovenské tímy zmenia svoje hodnoty a začne sa pracovať aj na iných veciach, aj keď chvíľu na úkor kvality ligy.
Verím, že sa už blýska na lepšie časy, veď vzniklo zopár zaujímavých projektov. Želal by som si, aby basketbal u nás nebol len o pár nadšencoch a rodinách s tradíciou,“ uzavrel bývalý ligový basketbalista Viliam Ridzoň.
