PRIEVIDZA. Aké skúsenosti a nápady prináša do tímu, čo je jeho motiváciou a oveľa viac nám prezradil v rozhovore.
Ste skúseným hokejovým trénerom. Prezraďte nám na úvod, kde ste doteraz pôsobili a ako ste sa dostali k trénovaniu mladších žiakov Prievidze.
– S trénovaním som začal už popri vysokej škole, tu doma v Prievidzi. Moje ďalšie kroky viedli do Trnavy, po troch sezónach som sa nakrátko vrátil späť domov a pokračoval som v Topoľčanoch. Jednu sezónu som pôsobil v Púchove, odkiaľ som odišiel do zahraničia, konkrétne do talianskeho Sterzingu. Posledné dve sezóny som pôsobil v rakúskom Mils.
Prinášate so sebou aj zahraničné skúsenosti. V čom by sa Prievidžania mohli u nás inšpirovať, aby sa hokej mohol posúvať dopredu a nestagnovať?
Slovák v NBA po 24 rokoch? Vladimír Brodzianský má veľkú šancu Čítajte – Určite vyššou mierou profesionality. Naši tréneri sú na vyššej odbornej úrovni ako väčšina tých v zahraničí. Majú kvalitnejšie vzdelanie, ale rozdiel je v tom, že u nás nejdeme dostatočne do hĺbky a nevenujeme sa tak detailom ako tréneri v iných krajinách, ktoré nás pomaly dobiehajú a niektoré nás už i predbehli. A ďalšia vec je infraštruktúra. Zatiaľ čo v ostatných krajinách budujú tréningové centrá a hokejové akadémie, my rušíme a predávame telocvične na základných školách. Ale to nie je len hokej, napríklad naši plavci v rámci ich tréningu nemajú sami pre seba bazén v našej plavárni. Pritom sa pripravujú na majstrovstvá Slovenska a trénerky musia svoje tréningové plány prispôsobovať kúpajúcej sa verejnosti. To som naozaj nikde nevidel, ako keby počas nášho tréningu bolo v jednej tretine verejné korčuľovanie.
Vy sám ste Prievidžan, ako vnímate vývoj hokejovej mládeže v tomto meste?
– Bol som príjemne prekvapený už na Vianoce, keď som s mojim trojročným synom prišiel na tréning „nulkárov“. Bolo tam cez 40 detí a s nimi 6 trénerov. A po rokovaniach s vedením nášho hokejového klubu som aj zistil prečo. Majú presný plán a víziu, ako dostať prievidzský hokej opäť do tých pozícií, na ktorých bol pred 15až 20 rokmi. Stále sme len na začiatku a tá cesta bude ešte určite veľmi dlhá a náročná, ale dôležité je, že je to od sezóny k sezóne lepšie.
Vaša špecializácia je príprava brankárov. Je v mládežníckych kategóriách záujem o tento post? Predsa len mladí hráči chcú väčšinou strieľať góly, byť útočníkmi ako ich vzory.
Trénerská ikona: V súčasnosti drevá športujú a talentované deti chodia po ulici Čítajte – To nie je úplne presné. Moja špecializácia sú stále viac hráči ako brankári. Hlavne v zahraničí som sa venoval brankárom a v Taliansku som spolupracoval v prvom tíme s výborným brankárom a niečo som sa bol i dvakrát priučiť v Kanade. Záujem by aj bol, len musíme už v tých najnižších kategóriách postupne v spolupráci s trénermi vyberať vhodné typy do brány, lebo všade sú chalani, ktorí chcú útočiť, ale sú i tí, ktorí chcú brániť a sú aj takí, ktorí chcú ísť do brány.
Zatiaľ sa stále oboznamujete so svojím novými zverencami. Aký z nich máte prvý dojem?
– Veľmi dobrý. Hlavne z tých mladších. Musím povedať, že na tréningy sa teším a práca s prievidzskými chalanmi ma veľmi motivuje. Povedal by som, že si to tu opäť užívam.
Máte nejaký overený recept na to, ako mladých hráčov motivovať? Ste skôr zástanca prísneho režimu alebo priateľského prístupu, čo sa týka trénovania?
– Najlepšia motivácia je vaša práca. Keď hráči cítia, že im ten tréning pomáha, a že sa po ňom cítia lepší a silnejší, vtedy ich nemusíte nejako zvlášť motivovať. Snažím sa s hráčmi veľa komunikovať a pozitívne ich motivovať v tréningu. Ukazovať pozitívne príklady a zvýrazňovať tie dobré veci. Ale samozrejme, že niekedy musím i zvýšiť hlas.
Venujete sa hokeju aj vo svojom voľnom čase? Pestujete aj iné športy?
– Zvlášť hokeju aktívne nie. Určite ho pozerám v televízii a študujem nové veci, ale už ho nehrám. Iné športy áno i nie, podľa toho ako mám čas a momentálne ho nemám voľný žiaden. Ale rád si zahrám futbal, tenis, trochu pobehnem alebo pocvičím.
Čo si dávate za cieľ do budúcej sezóny?
– Mojim cieľom je určite v chalanoch stále budovať pozitívny vzťah k všeobecnej pohybovej aktivite, nie len k hokeju. A aby sme po sezóne v kabíne všetci cítili, že sme urobili počas tých jedenástich mesiacov maximum čo bolo v našich silách.
Autor: Lýdia Zimániová
