PRIEVIDZA. Je federálnym majstrom Československa a dvojnásobným majstrom Slovenska. V sezóne 1988 bol vyhlásený za najlepšieho hráča súťaže. Ľuboš Jelačič však postupom času na basketbal úplne zanevrel. Vadia mu hlavne nekvalitní cudzinci, ktorí našu ligu podľa neho dehonestujú. „Posledných pätnásť rokov slovenskú ligu takmer vôbec nesledujem, pretože nemá žiadnu úroveň. Nehrajú v nej hráči, ktorí by spĺňali aspoň základné kritériá, česť výnimkách, ale tie zrátam na prstoch jednej ruky. Berieme sem v podstate len slabý priemer,“ tvrdí bývalý reprezentant Ľuboš Jelačič.
Vo svojej krajine by nehrali ani druhú ligu
Trénerská ikona: V súčasnosti drevá športujú a talentované deti chodia po ulici Čítajte V najvyššej slovenskej basketbalovej súťaži hrávajú prevažne basketbalisti z USA či Balkánu. „Nemám nič proti legionárom, ale pozrime sa, akí u nás hrávajú. Väčšina z nich by si vo svojich krajinách nezahrala ani v druhej lige a nie ešte v reprezentácii. Tiež tu ´chováme´ rovnakých trénerov bez minulosti, o ktorých nikto nič nepočul. Ale na Slovensku sa hráme, že je to kvalita. Keď sem príde Američan, chválime sa, že prešiel univerzitnou súťažou. Ale takých sú v USA stovky,“ dodal.
Zahraniční basketbalisti zohrávajú podľa Jelačiča len veľké divadlo.
„Pľujú po sebe, hádajú sa, bijú a nadávajú. Basketbal bol kedysi šport inteligentov, ale na Slovensku to už rozhodne neplatí. Do popredia sa v našich halách pretláča akási šou a kvalita basketbalu sa stráca. Keď dá domáce mužstvo 60 bodov, pre mňa ako diváka je to výsmech. Ja sám som kedysi dával 40 bodov za zápas. Keď v basketbalovom zápase nepadajú koše, je to zlé a výhovorky o kvalitných obranách u mňa neobstoja,“ ďalej povedal.
Nosia vodu a mávajú uterákmi
Podľa Ľuboša Jelačiča sú domáci basketbalisti v našej lige potláčaní a v podstate sú len do počtu.
„Pomáhajú nosiť vodu a mávajú uterákmi. Potom ich podávajú legionárom a koľkokrát ani nemajú čas sledovať zápas. Pre mňa je to dehonestujúce a absolútne s tým nesúhlasím. Za našich čias dostávali všetci hráči priestor,“ uviedol.
Svetlou výnimkou je podľa neho bratislavská Karlovka. „Toto je cesta k úspechu a zisťujú to aj hráči. V domácich extraligových kluboch sú hráčmi bez perspektívy, ale v Karlovke nastupujú pravidelne. V mojich najlepších časoch sme s pohárom a európskou súťažou odohrali vyše 80 zápasov za sezónu. Iba tak sme mohli byť prínosom pre reprezentáciu. Ale ten prínos nebol dosiahnutý sedením na lavičke,“ povedal.
“Už aj novinári pochopili, že málo bodov a stále nervózni zahraniční tréneri a hráči už nikoho nezaujímajú,
„
A práve legionári a slabšia práca s mládežou, keď každý mládežnícky klub má iné podmienky na trénovanie, má podľa bývalého majstra Československa i Slovenska dosah na reprezentáciu.
„Vlak nám ušiel a buď ho začneme naháňať, alebo s tým sekneme a začneme úplne od začiatku. Treba sa vykašlať na obyčajných legionárov. Viac priestoru na palubovke musia začať dostávať naši hráči a nie tí, ktorí sú vo svojich krajinách absolventi telesnej prípravy a tu hrajú najvyššiu súťaž. Angažovanie legionárov mi nevadí, ale musia mať potrebné kvality. Namiesto desiatich slabých dotiahnime troch, ale na úrovni, od ktorých sa budú naši mladí učiť a ktorým sa budú venovať aj vo svojom voľnom čase,“ prezradil svoj kľúč k úspechu.
Ľuboš Jelačič patril kedysi medzi opory reprezentácie. (zdroj: archív - ĽJ)Slabá divácka účasť odrazom kvality
Podľa Jelačiča sa nekvalitná slovenská liga odráža aj na diváckych návštevách jednotlivých zápasov.
Prvé ligové zápasy hrali v jedálni. Diváci doslova dýchali na hráčov (+archívne FOTO) Čítajte „Kedysi boli haly na prasknutie, ale teraz je to bieda. Na slávny Inter chodí pár ľudí, Prievidza môže ďakovať len tomu, že tu nie je ligový futbal alebo hokej,“ uviedol a pokračoval: „Z fungovania prievidzského basketbalu som veľmi sklamaný, hrajú samí zahraniční priemerní hráči a dvaja domáci nosia vodu. A solídni odchovanci chodia po iných kluboch. V prvom rade je to problém vedenia. Vôbec sa kompetentní nesústredia na basketbal, ale aby behali po palubovke maskoti, aby mali všetci biele tričká a aby šľahali ohne. Chápem, že je to šou, ale v prvom rade by mali myslieť na športovú stránku. Podľa mňa by vo vedení mali byť osobnosti, ktoré v basketbale niečo dosiahli. Keď otvoríš dvere, aby ťa brali ako niekoho. A nie ako slaboduchého,“ prezradil ďalší z názorov s tým, že budúcnosť prievidzského basketbalu nevidí ružovo.
Pohár, ktorý nikto nepozná
Klub BC Prievidza pôsobil v minulých sezónach okrem domácej súťaži tiež v Alpe Adria CUP-e. Na to má ikona tohto klubu takisto vlastný názor.
„Hrať nejaký európsky pohár, o ktorom nikto nič nevie? Proti nejakému basketbalovému klubu, ktorý nepoznajú ani vo vlastnej krajine? Čo je to za úspech, veď to nemá žiadnu úroveň. To sú podľa mňa len takí ´guľôčkari´. A navyše vnucovať divákom podivnú súťaž, o ktorej nikto ani len netuší, že už nejaký čas existuje. Viem to od priateľov z Chorvátska a Srbska, ktorí sa len čudujú, čím sa to Prievidza chváli. Že európska súťaž. Je to trápne a navyše sú to úplne zbytočne minuté peniaze,“ tvrdí.
Basketbal sa v slovenských médiách prezentuje len okrajovo, v najlepších televíziách či novinách za futbalom či hokejom jasne zaostáva.
„Už aj novinári pochopili, že málo bodov a stále nervózni zahraniční tréneri a hráči už nikoho nezaujímajú. Je to hanba a nie kultúra. My, čo máme niečo odohraté, sa na to vždy budeme pozerať inak. Mrzí ma, že si funkcionári klubov volia radšej ľahšiu cestu. Myslím, že ak sa nespamätajú, slovenský basketbal padne ešte nižšie,“ uzavrel Ľuboš Jelačič, bývalý reprezentačný hráč i tréner.
Niekoľko sezón pôsobil aj ako tréner. (zdroj: archív - ĽJ)ĽUBOŠ JELAČIČ
S basketbalom v 12-tich rokoch v BC Prievidza ako žiak športovej triedy na IIL ZŠ S. Chalupku. V prievidzskom klube prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Spolu s ním vyrastalo niekoľko sľubných nádejí a tak nečudo, že so svojím tímom získal päť mládežníckych titulov majstra ČSSR. Trikrát sa zo zlatých medailí tešil ako mladší dorastenec a dva razy ako starší dorastenec. V tom čase mal Ľuboš Jelačič aj prvý kontakt so slovenskou reprezentáciou, keď sa objavil v kadetskom výbere. V 17-tich rokoch debutoval v prievidzskom seniorskom celku v I. lige pod vedením Jána Kostku. V roku 1985 prestúpil do Nitry, kde začal študovať na vysokej škole. S nitrianskym celkom päť rokov bojoval o popredné priečky národnej ligy, do celoštátnej sa však celku spod Zobora nepodarilo postúpiť. Ľuboš Jelačič však zaznamenal pekný individuálny úspech, keď bol v roku 1988 vyhlásený najlepším hráčom národnej ligy. Posledný rok svojho pôsobenia v Nitre hrával aj za Pezinok, ktorému pomohol k záchrane v najvyššej súťaži. Pred sezónou 1990/91 sa vrátil do Prievidze, kde odohral ďalších osem sezón. S BC Prievidza sa v roku 1993 stal federálnym majstrom Československa, neskôr získal dva tituly majstra Slovenska, titul vicemajstra republiky i tretie miesto. V sezóne 1995/96 bol vyhlásený za tretieho najlepšieho hráča najvyššej slovenskej súťaže. S prievidzským celkom si taktiež dvakrát vybojoval účasť vo finále Superligy, ktorú baníci raz vyhrali a raz skončili druhí. Od roku 1995 patril Ľuboš Jelačič takmer tri roky k reprezentačný stáliciam. So slovenským výberom okrem iného bojoval aj v dvoch kvalifikáciách o postup na majstrovstvá Európy. Po skončení aktívnej činnosti ihneď zasadol na trénerskú stoličku v prvoligovom BC Prievidza. Po dva a polročnom pôsobení v jednom z najúspešnejších slovenských klubov sa „sťahoval“ do Levíc, kde koučoval prvoligistu v sezóne 2002/03. Neskôr sa venoval trénerstvu, keď viedol viaceré kolektívy Prievidze i Handlovej. Chvíľu pôsobil aj na pozícii manažéra BC Prievidza, ale po čase na basketbal úplne zanevrel. Momentálne pôsobí ako správca cintorína v Prievidzi, vo svojom rodnom meste zastáva tiež pozíciu poslanca.
NAJVIAC BODOV V ZÁPASE
V národnej lige v drese Nitry som zaznamenal najviac 42 bodov. V prievidzskom družstve v I. slovenskej lige som taký úspešný nebol, súperovi som najviac nahádzal „len" 36 bodov.
NAJPAMÄTNEJŠÍ ZÁPAS
Bol to môj prvý reprezentačný duel. V Chorvátsku sme hrali proti domácim basketbalistom, ktorí nastúpili vo veľmi silnom zložení. Na palubovke som hral, proti Vrankovičovi, ktorý neskôr pôsobil v NBA, Alanovičovi, Komazecovi a na lavičke sedel jeden z najznámejších Chorvátov Dražen Petrovič. V súboji, ktorý vysielala aj Slovenská televízia, som strelil osem bodov, napokon sme však prehrali o 14.
NAJCENNEJŠIE VÍŤAZSTVO
V sezóne 1994/95 sme sa vo finále stretli s Pezinkom. Za stavu 2:2 na zápasy sme hrali rozhodujúci súboj pred domácim publikom. Bol to kvalitný zápas, stál nás veľa síl. Ambicióznych Pezinčanov sme v napínavom stretnutí zdolali až po predĺžení.
NAJVÄČŠÍ ŠPORTOVÝ ÚSPECH
Samozrejme, cením si všetky získané tituly. Medzi tie významnejšie úspechy radím aj víťazstvo v Superlige. Na finálovom turnaji v roku 1997 v St. Pöltene sme vtedy odohrali tri vyrovnané súboje - s domácim tímom, maďarským Zalaegerszeghom a viedenským celkom. V záveroch sme však strhli víťazstvá na svoju stranu a mohli sme sa radovať z prvenstva v Superlige.
NAJVÄČŠÍ ŠPORTOVÝ NEÚSPECH
Spackané finále v sezóne 1996/97 s Interom Bratislava. Boli sme v ňom favoritmi, no nezvládli sme druhý domáci zápas. Po prehre o bod sme do Bratislavy cestovali za stavu 1:1 na zápasy. Inter doma v oboch zápasoch vyhral a nám tak zostalo iba striebro.
NAJVÁŽNEJŠIE ZRANENIE
Za celú kariéru som mal jediné vážnejšie zranenie. V roku 1995 som pauzoval s vyvrtnutým členkom a natrhnutým väzivom päť týždňov, pričom sadra mi vtedy „zdobila“ nohu tri týždne.
