HANDLOVÁ. Každou časťou života ho sprevádzali jeho osudoví ľudia. Bez nich by sa k umeniu možno nikdy nedostal a živil by sa ako sklár. Často bol v zahraničí. Na Slovensku žil určité obdobie na ulici. V súčasnosti pracuje na obrovských maľbách na stenách a menších portrétoch či karikatúrach.
Stretol sa s korupciou u detí. Za zúfalú situáciu v slovenskom športe môžu politici, tvrdí bývalý reprezentant Čítajte Počiatky jeho tvorivosti siahajú do útleho detstva. Ako štvorročný dostal od starkej sadu fixiek a papiere. „To bolo niečo vzácne a luxusné. Išlo o tridsaťdvakusovú sadu fixiek,“ začal rozprávanie Ivan Jakušovský. Starká mu povedala, aby si sadol ku stolu a kreslil. „Bolo to, ako keby si to povedal Forestovi Gumpovi. Sadol som si a stále som kreslil. Už som sa toho nezbavil,“ spomína Jakušovský.
Prvá jeho writerská spomienka (writer je tvorca graffitov, pozn. red.) siaha do roku 1985, keď s bratom pomaľovali sídlisko. Vtedy však ešte ani netušili, čo vlastne robia. „Začínal som s Lacim Strikeom. Boli sme mladí sopliaci. Ja som mal nejakých pätnásť rokov a Laco asi sedemnásť,“ načrtol graffiti umelec.
(zdroj: Archív Ivana Jakušovského )Fúkač skla a bigoš
Zmaturoval v odbore umelecko-remeselné spracovanie skla. „Ako záverečnú prácu robili všetci kalíšky, poháre a podobne. Ja som spravil evolúciu ľudstva. Zo skla som povyfúkaval figúrky, ktorým som spravil pohlavné orgány,“ opísal.
Práve spolužiaci na strednej škole boli jednými z prvých, ktorí ovplyvnili jeho umeleckú kariéru. „Keby nebolo ich, možno by som sa k umeniu ani nedostal,“ uviedol. Ľudí, ktorí výrazne ovplyvnili jeho smerovanie v živote stretáva stále. Tieto momenty prirovnáva k efektu motýlích krídiel. „Stretneš niekoho, o kom si myslíš, že nemá na teba vplyv. Ale potom po čase zistíš, že je to naopak. Zistíš, že keby nebolo ich, tak nie je z teba umelec,“ objasnil.
Po strednej škole si dal prihlášku na umeleckú vysokú školu. Na tú sa už nedostal, pretože odcestoval do Kanady. Tam prvýkrát videl veľké posprejované steny, ktoré sa nazývajú Cartier steny. Tieto výjavy ho neskutočne očarili.
Po návrate na Slovensko musel nastúpiť na vojenskú službu. Opäť stretol osudového človeka Martina Kováčika, vďaka ktorému sa mu vojenčina spojila s umením. Spolu s Martinom maľovali klubovňu na rote, v rámci súťaže o najkrajšiu klubovňu medzi viacerými útvarmi. „Prvý obrázok bol Samson zápasiaci s levom. Dá sa povedať, že to bola moja prvá veľká legálna maľba na stenu,“ ozrejmil Jakušovký. Vďaka maľovaniu vedeli obísť systém výcviku a vybaviť si aj nejaké opušťáky.
(zdroj: Archív Ivana Jakušovského )Prelomové Francúzsko
Ivan precestoval už mnoho kútov sveta. Paríž výrazne ovplyvnil jeho vývoj. Pracoval tam ako strážnik veľkej spoločnosti. Strážil komplex firiem. Paradoxne, pred writermi a vandalmi. „Niekedy som si priniesol farby priamo do práce na nočnú a tvoril som. Bolo to však dosť nebezpečné,“ opísal.
Šialená jazda mohla mať hrozné následky (+VIDEO) Čítajte Po čase išiel do tamojšieho writerskeho obchodu, kde videl všetkých tých, ktorých obdivoval len cez ich diela na stenách. Prvotné nadšenie opadlo, keď ho začali považovať za policajta.
Zblížil sa tam s writerkou Lady K, ktorá ho vtiahla do partie. Nedôveru jej členov vyriešil fľašou whisky. Dovolili mu robiť takzvané očko. Zatiaľ čo oni sprejovali, Ivan dával pozor, či niekto nejde. Neskôr už mohol maľovať aj on. Práve tam uňho prepukla vášeň k tvorbe graffitov.
S francúzskou partiou zažil jeden z najextrémnejších zážitkov. Počas tvorenia graffitov ich začali naháňať policajti so psami. „Jeden zo psov sa mi zahryzol do zadku. Viacej ma však trápilo, že počas utekania som strácal z vaku spreje. Takže som bežal so psom zahryznutým v zadku a zbieral spreje,“ spomenul Ivan.
(zdroj: Archív Ivana Jakušovského )Krutá slovenská realita
Po návrate z Francúzka sa Ivan Jakušovský boril s problémami. Ako hovorí, všetko sa to stalo naraz. V tom momente nemal domov a ocitol sa na ulici. „Vtedy som vyhľadával prvé zákazky. Robil som napríklad aj za cigarety. Postupne bolo zákaziek viacej. Pre umenie som na ulicu prišiel a vďaka umeniu som sa z nej aj dostal,“ priznal Jakušovský. To, aby sa človek plnohodnotne dokázal uživiť umením a získal rešpekt ľudí, podľa neho trvá minimálne pätnásť rokov.
Ivana to stálo veľa síl a času, ale podarilo sa mu to a dnes sa živí ako profesionálny umelec. Maľuje veľké steny, takzvané murály, niekoľkoposchodové budovy, interiéry, exteriéry. Robí portréty a karikatúry. Používa pri tom všetky možné techniky.
„Objednávateľov zákazky počúvam. Niekedy hodiny strávime tým, že sa rozprávame o tom, čo by na obraze malo byť,“ priblížil. Počas rozhovorov sa snaží zistiť, čo má človek rád, čo ho zaujíma a čo sa mu páči. Potom tomu prispôsobí tvorbu.
Zákazkovo maľoval napríklad obraz pre Helenu Vondráčkovú. „Robil som aj karikatúru Nasti Kuzminovej. Počas olympiády v Soči mi ľudia z jej tímu zavolali. Keď prišla Nasťa na Slovensko, tak jej dali hotový obraz,“ spomenul.
(zdroj: Archív Ivana Jakušovského )Maľoval pod streľbou
Ivan Jakušovský miluje extrémy. Inak sa nedá nezvať ani práca na výcvikovom stredisku vojakov v Lešti. Maľoval tam jednu stenu a pár centimetrov na ním vojaci strieľali. „Dostal som štuple do uší a pracoval ďalej. To sú také situácie, že nič iné než maľovanie ma nezaujíma. Zavriem uši, nos a idem si svoje. Ponorím sa do svojej roboty a okolie nevnímam,“ opísal.
Vlek v lokalite Kršel pri Prievidzi obnovia nadšenci Čítajte Inokedy maľoval budovy určené na výcvik vojakov. Každá budova mala znázorňovať iné prostredie. Ak mal vytvoriť starú nemocnicu, vytváral rôzne medicínske plagáty, zdravotnícke nástroje a prístroje. Robil to v 3D, aby si vojaci počas cvičenia mysleli, že sú v nemocnici, napríklad na operačnom sále.
„Raz sa nado mnou zrazu objavili vrtuľníky, vedľa mňa tanky. Ostal som v pomykove. Potom však vykukli vojaci, zakývali a zakričali, že sa len pozerajú na to, čo maľujem,“ povedal s úsmevom.
Aj keď ho maľby živia, stále ho lákajú graffiti. „Najviac ma baví voľný štýl. Prídem k stene bez prípravy a maľujem. Chcem, aby ma moja tvorba posunula k slobode. K tomu ma posúvajú graffiti,“ vysvetlil.
Práve graffiti si ľudia spájajú s ilegálnosťou. To potvrdil aj Ivan. Tiež začínal s nelegálnymi maľbami, napríklad na vlakoch. Teraz už rozlišuje, kde je vhodné vytvoriť graffiti a kde nie. Ak je budova nová a pekná, nepustí sa do nej. „Ak sú staré vlaky všetky rovnaké, špinavé čakajúci ľudia na staniciach majú sklonené hlavy. Keď zrazu príde vlak, ktorý je trochu farebnejší, tak ľudia dvihnú hlavy. A to, že ľudia dvihnú hlavy, to je už umenie,“ vysvetlil.
V graffitoch sa podpisuje ej kej ej MOY, alebo ej kej ej OPMENT. Na karikatúry a portréty sa podpisuje svojim menom.
Ivan Jakušovský je realista. Mnoho jeho diel je na nerozoznanie od fotografií. „Je umenie spraviť z malinkej fotky šesťdesiatmetrovú stenu. Väčšinou je to tak, že pracujem na niekoľkoposchodovom dome a každú chvíľu zliezam z lešenia dole, aby som sa pozrel, ako to vyzerá,“ ozrejmil.
(zdroj: Archív Ivana Jakušovského)Práca sa podpísala aj na jeho zdraví. Kedysi nepoužíval ochrannú masku. Preto ma problémy napríklad so zubami. Pri maľovaní raz spadol aj z lešenia. „Vtedy boli pre mňa dôležité dve veci, či mám v poriadku ruku a či to niekto natočil,“ zasmial sa.
Za veľa vďačí svojej rodine, ktorá mu vždy bola a je oporou. Napriek všetkým prekážkam ho živobytie umením baví. „Ľudia po prebudení myslia na rôzne veci. Na kávu, na prácu, na sex. Ja ráno otvorím oči a hneď maľujem. Vášeň a presvedčenie musí byť, lebo ak to máš, tak talent nie je až tak podstatný. Originalita je dôležitá, pretože ak si originálny, je to najlepšie,“ uzavrel Ivan Jakušovský.
