Od ôsmeho do osemnásteho marca sa v juhokórejskom Pjongčangu uskutočnia zimné paralympijské hry. Horúcim slovenským želiezkom v ohni bude zrakovo znevýhodnený zjazdár Jakub Krako, ktorý sa pred pár dňami stal hrdým otcom. Vo Vancouveri 2010 získal tri zlaté a jednu striebornú medailu, v Soči 2014 zas zlato a striebro.
Jakub Krako sa narodil s dedičnou chorobou stargardt, teda dystrofiou sietnice. Tá sa mu zle prekrvuje, čím sa mu zužuje zorné pole a on takmer vôbec nevidí. Na čele má tiež viditeľnú jazvu, ktorú spôsobila deformácia ciev mozgu. Keď mal sedem rokov, jedna mu praskla a musela mu byť vyoperovaná.
Ako ste odmalička vnímali, že máte takýto hendikep?
– Človek minulosť nezmení. Keď sa mu už stala zlá vec, treba to skúšať prekonať. Napriek hendikepu som sa snažil vždy dosiahnuť to, čo zdraví ľudia. A dokonca ich aj prekonať. Práve pre problémy so zrakom som sa začal venovať lyžovaniu, ktoré mi pomáhalo prekonať akýkoľvek problém. Postupne sa mi začalo dariť, preto tento krok rozhodne neľutujem.
Viac medailí má na svojom konte iba Henrieta Farkašová. S akými cieľmi idete do Pjongčangu?
– Toto je vždy taká záludná otázka. Heňa by povedala, získať päť zlatých. Ja však o medailách nechcem hovoriť, pretože konkurencia je obrovská. Za tento štvorročný cyklus pre zranenie som navyše rok stál. Mojím cieľom preto bude reprezentovať so srdcom, nespraviť si hanbu a spraviť pre úspech maximum. Či to bude stačiť na medailu sa uvidí.
Štartovať budete vo všetkých piatich disciplínach. V ktorej si veríte najviac?
– V slalome. Na posledných pretekoch mi však sadli aj rýchlostné disciplíny, takže aj tam by sa mohlo niečo pošťastiť. Do všetkých pôjdem naplno.
Ako ste sa pripravovali na paralympiádu?
– Trénoval som do polky decembra, potom začal súťažný kolotoč. Niektoré preteky však pre zlé snehové podmienky museli zrušiť. Posledný mesiac sme prípravu zintenzívnili s cieľom vyladiť formu na paralympiádu. Generálkou bolo finále Svetového pohára v Kanade, kde som obsadil tretie a druhé miesto. V Pjongčangu bude všetko záležať nielen od mojej formy, ale aj od konkurencie.
Jakub Krako má na svojom konte šesť medailí. (zdroj: archív - TASR)Zatiaľ čo vaši zdraví kolegovia pretekali pred poloprázdnymi tribúnami, vy budete pred plnými.
– Informácie mám, že lístky sa predávajú. Dôvod je taký, že na paralympiádu sú oveľa lacnejšie a domáci ľudia si to môžu dovoliť. Očakávam preto úžasnú atmosféru.
Máte 28 rokov. Je možné, že to budú vaše posledné hry?
– Či budem ďalej pokračovať sa rozhodnem po Pjongčangu. V budúcnosti by som sa rád venoval rodine a možno mládeži. Všetko je otázne, ak pôjdem aj o štyri roky do Pekingu, určite sa začnem špecializovať na jednu disciplínu.
Aké prostredie očakávate. Sledovali ste hry svojich zdravých kolegov?
– Všetko bolo na vysokej úrovni. Aziati sú takí, že všetko musí byť na sto percent. Pred rokom sme tam boli a podmienky boli výborné. Komplikovanejšia bude možno cesta, lebo dedinu máme štyridsať minút od zjazdovky. Zvedavý som na sneh, olympionici sa trochu sťažovali na jeho kvalitu. Vraj je príliš agresívny. Som zvedavý.
A čo hovoríte na výsledky našich športovcov?
– Ako paralympiáda, tak aj olympiáda je o psychickom rozpoložení. A práve psychika podľa mňa zohrala rolu vo vystúpeniach našich. Peťa Vlhová nebola stotožnená s danými podmienkami a bolo to vidieť hlavne na výkone Paulíny Fialkovej v zmiešanej štafete. Bolo mi jej chúďatka veľmi ľúto. Som preto veľmi rád, že si v ďalších pretekoch chuť napravila a presvedčila, že je skvelá športovkyňa. Hokejistov tiež mnohí odcudzovali, ale mne sa naopak páčili. Hrali dravo a chceli vyhrať. Škoda.
Predsa prišli aj úspechy. Zlato a dve striebra Kuzminovej.
– Boli to obrovské emócie. Držal som jej palce a vyšlo to. Myslím, že to bol úžasný vrchol jej kariéry. Pre Slovensko dokázala veľmi veľa. Pri nej ma však trochu zamrzeli naši slovenskí fanúšikovia, ktorí ju po prvých pretekoch odcudzovali. A keď vyhrala striebro, zrazu bola naša. Nie vždy sa športovcom darí, preto ich musíme vždy podporovať, nech sú na hocijakom mieste.
Vy ako športovec tiež vnímate tlak zo strany médií a fanúšikov?
– Snažím sa na takéto veci nemyslieť. Koncentrujem sa sám na seba. Dôležité sú prvé preteky. V Pjongčangu ma moje silnejšie disciplíny čakajú až na záver, no verím, že nebudem mať problém.
Južná Kórea je vzdialená krajina. Nemáte trochu obavy?
– Celý kórejský poloostrov je dosť špecifický. Bezpečnosť je však podľa mňa zaručená, nemyslím si, že by Severná Kórea niečo radikálne plánovala. Osobne sa ničoho nebojím, Kórejčania sú milí ľudia. Na olympijských hrách bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako kórejskí športovci reprezentujú spolu jednu krajinu. Uvidíme, či to bola predzvesť niečoho nového.
Poďme na trošku príjemnejšiu tému. Nerozmýšľate po úspechoch Ester Ledeckej, že sa dáte aj na snowbording?
– U nás paralympijský snowbording je len pre telesne postihnutých, takže neviem, ako by som to zvládol. Keď som počul, že sa Ester pohráva s myšlienkou začať s lyžovaním, zostal som prekvapený. Niektorí mi vraveli, že technika jazdenia na lyžiach nie je od snowboardu až tak odlišná, no že dokáže toto. Zmenila históriu a pred tým klobúk dole. Prekvapila úplne všetkých a najviac Rakúšanku Veithovú, ktorá si myslela, že vyhrala.
Máte aj u vás takýchto obojživelníkov?
– Na jednej paralympiáde nie. Čo sa však týka letnej a zimnej, áno. Poznám jednu, ktorá lyžovala a hrávala basketbal. Je náročné byť úspešný v dvoch športoch zároveň, pretože konkurencia je vo vrcholovom športe vysoká.
Druhý rok je vašim navádzačom Branislav Brozman. Aký je váš vzťah?
– Je to iné, ako s predošlými, Braňo je o šesť rokov mladší. Je dobrý a snaživý chalan, vychádzame spolu výborne a sme skvelí kamaráti. Nemohol by som jazdiť s niekým, s kým si nerozumiem, pretože sme spolu prakticky celé dni. Zaujímavosťou je, že Braňo vôbec nemá atletickú postavu, ale výkony podáva výborné.
Akou rýchlosťou sa zvyknete rútiť dolu svahom?
– Bežne nám nemerajú rýchlosti. Pri poslednom meraní nám ako najvyššiu rýchlosť namerali 119 kilometrov za hodinu. Závisí to od disciplíny, môže to byť viac aj menej.
Tesne pred odletom ste sa stali otcom. Bude to motivácia navyše?
– Skôr to bude také psychické uvoľnenie. Očakávali sme, že sa Leonard na svet dostane v týchto dňoch a som rád, že som to stihol ešte pred odletom. Keby tak nebolo, mal by som mierne výčitky svedomia, že tu manželku nechávam samú. Snažím sa teraz spraviť všetko preto, aby po návrate z nemocnice mali doma všetko k dispozícii.
Čerstvo narodený synček. (zdroj: archív - Jakub Krako)Prečo práve Leonard?
– Priznám sa, že ja osobne som bol za tradičné slovenské meno, ale manželka prišla s Leonardom a nejako sa nám zapáčilo.
Bude aj z neho lyžiar?
– Určite ho naučím lyžovať, veď v opačnom prípade by to bola hanba. Aký šport si však vyberie nechám na neho. Lyžovanie je finančne náročný šport a hlavne začiatky bývajú ťažké. Na Slovensku je to jednoducho tak. Takže uvidíme.
Chceli by ste pred začiatkom hier niečo povedať?
– I keď budem pretekať v nočných hodinách, verím, že ma budú fanúšikovia sledovať a fandiť mi. Vážim si každú jednu podporu, ktorú mi ľudia dávajú. Pre dobrý výsledok spravím maximum.
