PRIEVIDZA. Po skvelých výsledkoch v Slovane Bratislava či reprezentácii presedlala z hokeja na florbal. V súčasnosti v tomto športe vykonáva funkciu rozhodkyne a pred sebou má vrchol kariéry.
Odmalička ste sa venovali pre dievča netradičnému športu – hokeju. Čo vás k tomu viedlo?
– Otec hrával hokej za Prievidzu dlhé roky, neskôr trénoval žiakov. V troch rokoch som prvýkrát stála na korčuliach a závidela som chlapcom čo sa hrali s hokejkami. Keď som nastúpila do ZŠ, stále som „otravovala“ otca, nech ma vezme na tréning. Súhlasil a myslel si, že keď párkrát spadnem a trafí ma puk a budem musieť vstávať ráno o piatej, prestane ma to baviť. Vydržala som a otec sa stal trénerom prípravky.
Na poste brankárky ste sa stali prvou hokejistkou v okrese Prievidza. Čo to pre vás znamenalo?
– Priznám sa, že ma od prvého momentu zaujali „betóny“, ktoré sme do prípravky dostali od sponzora. Skúšali si ich viacerí chlapci, až vybrali jedného brankára. Na mňa sa ani nedostalo. Bola som z toho nešťastná a keďže bolo treba dvoch brankárov, otec zabezpečil ďalšiu brankársku výstroj – už pre mňa. Hrávala som však aj na iných postoch, čo bola neskôr moja výhoda. Dávala som aj góly.
Prievidza nemala ženský tím, takže ste dochádzali do Topoľčian, s ktorými ste získali prvý titul. Čo to pre vás znamenalo?
– Po siedmu triedu, už pod inými trénermi, som hrávala s chlapcami. Bolo to ťažké, pretože dievčatá neboli ani v iných tímoch, neboli jasné predpisy do kedy môžem hrať s chlapcami a v akých súťažiach. Chodila som do hokejovej triedy, so spolužiakmi som vychádzala dobre, ale u niektorých trénerov som mala niekedy pocit, že dávajú prednosť chlapcom. Preto, keď otca oslovili z Topoľčian, že potrebujú brankárku, zasadla rodinná rada – lebo to predpokladalo dvakrát týždenne ma voziť do Topoľčian, kde bývali tréningy v neskorších večerných hodinách a domov sme prichádzali aj o 23:30 h a ráno do školy. No a cez víkend zápasy po celom Slovensku. Prvý zápas som odchytala proti Prešovu na ich ľade, prehrali sme o jeden gól, ktorý bol veľmi diskutabilný. Hneď moju prvú sezónu sme hrali finále so Spišskou Novou Vsou a vyhrali sme. Bol to neopísateľný pocit, plakala som od šťastia ja aj rodičia, ktorí ma všade sprevádzali. Mali sme zloženú aj hymnu, ktorú si občas ešte aj vypočujem a zaspomínam.
Hrávala za Slovan. (zdroj: archív - AK)Potom ste sa dostali do reprezentácie. Ako si spomínate na toto obdobie?
– Prvýkrát som sa dostala do reprezentácie ešte keď som chodila na základnú školu. Pozvánky na reprezentačné a regionálne výbery chodili poštou a presne si pamätám na tú moju prvú poštu, bola som celá bez seba, šťastná a poctená, ale aj nervózna. Celé nasledujúce obdobia v reprezentácii boli neopísateľné. Vždy mi to niečo dalo do života, či dobré alebo aj menej príjemné, vždy som sa niečo naučila. Spoznala som nové krajiny a ľudí.
V Slovane Bratislava ste sa opakovane stali majsterkami vo svojej skupine v EWHL (Európska ženská hokejová liga) a vybojovali ste si postup na zimnú olympiádu v roku 2010. Bol to asi skvelý pocit?
– Moje pôsobenie v Slovane Bratislava zo začiatku ani nemalo byť, pretože som bola prijatá na Strednú zdravotnícku školu do Banskej Bystrice. No v tom čase sa zakladal ženský hokejový klub v Bratislave, ktorý by sa zúčastňoval okrem slovenskej súťaže aj medzinárodných súťaží v Európe s cieľom získať čo najviac skúseností. A tak ma oslovili či by som nechcela byť toho súčasťou, samozrejme som nenamietala a bola som potešená. Ľudia z tímu mi teda vybavili prestup na školu do Bratislavy. Bola to výborná myšlienka, lebo dovtedy bolo všetko na pleciach rodičov – financie, odvoz na tréningy, zápasy, výživové doplnky, výstroj... A zrazu sme mali zabezpečené ubytovanie, rehabilitácie, manažovanie. My sme sa starali len o stravu. Bolo to už skoro ako na profesionálnej úrovni, samozrejme sme za to nemali ani korunu. V tomto klube bol aj základ reprezentácie. Mali sme odborné vedenie a výsledky sa dostavili v podobe kvalifikácie na zimnú olympiádu.
Ako ste dopadli na olympijských hrách?
– Ja osobne som na hrách nebola, pretože nastali nezhody s trénerom, ale držala som našim dievčatám palce. Naša brankárka robila čo mohla, Zuzana bola veľmi šikovná a vychytala aj nemožné. Ale platili sme nováčikovskú daň.
Predstavila sa i za reprezentáciu. (zdroj: archív - AK)Pre nezhody s trénerom ste s hokejom skončili. Čo sa stalo?
– Hrala som za Slovan štyri sezóny a mrzí ma, že náš rozchod nebol celkom ideálny. Nemám to doteraz spracované a nerada o tom rozprávam. Hokej bol vždy mojou láskou a vášňou, ale bol aj o peniazoch a sponzoroch – najmä ten ženský. A ja mám tendenciu vždy povedať všetko od srdca, čo si myslím a nie vždy je to žiadúce. Bez športu nevydržím, preto som využila príležitosť, keď ma oslovil florbalový tréner, aby som sa začala plnohodnotne venovať florbalu. Dovtedy to bol len doplnkový šport kvôli kondičke.
S Dragons Bratislava ste sa stali majsterkou Slovenska, neskôr vicemajsterkou florbalovej extraligy s vysokoškolským klubom DFA Nitra. Ako sa vám to podarilo?
– V Dragonse sme boli výborný kolektív, bolo to niečo nové, žili sme tým znovu celá rodina. Hrali sme extraligu – najvyššiu súťaž, ktorú sme vyhrali. Absolvovala som aj niekoľko reprezentačných stretnutí. Rozhodne to bol lacnejší šport, no ubytovanie v Bratislave bolo drahé, keďže som si ho už platila sama. Po oslovení trénera z Nitry som ku nim prestúpila a tímom ŠK SPU DFA Nitra sme získali bronzovú a striebornú medailu. V oboch tímoch som prežila nezabudnuteľné chvíle, za ktoré ďakujem trénerom, babám a ľudom okolo tímov.
Neskôr ste začali rozhodovať. Prečo?
– Po rokoch žitia v Bratislave som už potrebovala úplnú zmenu, a tak som sa vrátila domov do Prievidze. Začala som externe študovať sociálnu prácu popri zamestnaní, kde som pracovala aj cez víkendy, takže bol problém dochádzať na tréningy a to viete, keď netrénujete, bolo by nefér voči kolektívu chodiť len na zápasy. Vedenie klubu mi dávalo stále dôveru, ale keď som videla, že niektorým hráčkam to už vadí, rozhodla som sa, že si dám pauzu a možno čas ukáže, či sa k tomu vrátim. K športu som sa vrátila, no nie ako hráčka, ale ako rozhodkyňa. Nedokázala som byť bez športu a myslela som si, že ako rozhodkyňa to bude zábavné a ľahšie, no mýlila som sa. Ale neľutujem toto rozhodnutie stať sa rozhodkyňou.
Čo vás baví viac. Rozhodovanie alebo hranie?
– To sa nedá povedať. Oba posty sú špecifické a zaujímavé niečím iným. Ako hráčka som sa snažila dávať góly a vyhrávať zápasy, baviť sa hrou. Ako rozhodkyňa sa musím sústrediť na priebeh celého zápasu, hráčov, divákov, aby zápas prebiehal podľa pravidiel a veľa iného. Ako hráčka som si neuvedomovala, čo všetko musí rozhodca ovládať a sledovať, ale teraz z tejto „druhej“ strany už viem čo to všetko obnáša a aké je to náročné.
Vraj ste pozvaná do Dánska, kde v dňoch 2. až 5. marca budete rozhodovať štyri zápasy. O aké podujatie ide?
– Áno, ja a moja rozhodcovská kolegyňa ideme ako prvá ženská rozhodcovská dvojica pískať zápasy v rámci vznikajúceho projektu rozvoja rozhodkýň vo svete florbalu na pozvanie prezidenta florbalového zväzu Dánska. Je to pre nás obrovská česť.
Je skvelou rozhodkyňou. (zdroj: SLÁVKA JANKYOVÁ)Máte trému?
– Teraz to ešte tak nepociťujem, pretože som stále zaneprázdnená mojou prácou a pískaním zápasov na Slovensku. Ale tréma príde pred prvým zápasom v Dánsku a myslím si, že bude dosť veľká. No dúfam a verím, že to všetko zvládnem, že budem spokojná a takisto aj všetci zúčastnení a zainteresovaní v tomto projekte.
S akými tam pôjdete cieľmi?
– Ciele? Podať dobrý a vyrovnaný výkon počas všetkých zápasov. Aby boli s nami a našimi výkonmi spokojní všetci ľudia naokolo a hlavne hráči a hráčky. Aby sme urobili dobré meno Slovensku a rozhodkyniam.
Máte nejaký športový sen?
– Športovým snom boli olympijské hry, ale ten sa rozplynul, no nevadí. Takže teraz len byť spokojná so svojimi výkonmi, vzdelávať sa, stále sa zlepšovať a človek nikdy nevie čo ho čaká a kde.
Aký je váš názor na florbal. Celkom ide do popredia?
– Za posledné roky sa florbal na Slovensku zviditeľnil, ide do neho viac peňazí a sponzorov, čo je veľmi dobré. Úžasné je aj to, že sa florbalu venujú aj na školách a tým pádom môže vyrásť veľa talentov aj v rodinách, kde nie sú peniažky nazvyš.
Slováci sa pomaly začínajú rovnať severanom? Alebo ešte ani z ďaleka?
Vyhlásili najlepších športovcov okresu. Krištáľového páva si odniesol Martin Nemček (+FOTO) Čítajte – Nedávne majstrovstvá sveta žien v Bratislave a kvalifikácia mužov v Nitre nám ukázali, že florbal u nás napreduje a môžeme sa rovnať krajinám, ktorým sme pred pár rokmi nesiahali ani po päty. Každoročne pribudne pár hráčov a hráčok hrajúcich v zahraničí, čo je pre Slovensko a reprezentáciu veľké plus.
Čo musíme spraviť, aby sme boli tam, kde je napríklad Švédsko?
– To sa mne ťažko hodnotí. Všetko musí ísť „zhora“ od tých najvyšších v našej krajine. Aby sme sa mohli aspoň trošku porovnávať so Švédmi, museli by sme zmeniť našu mentalitu, prístup k športu a zodpovednosti, vzdelávaniu a veľa iných vecí. Je to beh na dlhé trate, ale verím, že keď sa budeme športu intenzívne venovať v tomto smere už od mladších žiakov, budeme napredovať a stále sa zlepšovať.
Máme vôbec takú šancu?
– Šance sú vždy, len je dôležité ako sa k tomu postavia ľudia, musia dať do toho srdce, voľný čas a ochotu bojovať.
Chceli by ste ešte niečo dodať?
– Ja vždy tvrdím, že základ úspechu vo všetkom je rodina. Chcela by som preto poďakovať rodičom, ktorí pri mne vždy stáli a podporovali ma. Mala som spokojné detstvo plné lásky a porozumenia. Ďalej rodine, priateľom, kolegom a ľudom blízkym môjmu srdcu. Ďakujem aj všetkým, ktorí podporujú šport, uverejňujú takéto články a zviditeľňujú šport. Prajem vám veľa spokojných čitateľov.
