Ľudia na knihy nezanevreli, tvrdí knihovníčka Agnesa Šenitková

PRIEVIDZA. Na slávnostnom večeri spojenom s ocenením jednotlivcov pôsobiacich v oblasti kultúry za uplynulý rok si za dlhoročnú knižnično-informačnú činnosť prevzala pamätný list knihovníčka Agnesa Šenitková. Okrem požičiavania kníh čitateľom napísala desiatky scenárov podujatí, pripravila množstvo medailónov autorov, sprostredkovala desiatky stretnutí so spisovateľmi. Motivuje verejnosť k návštevám knižnice, nadväzuje užitočné kontakty a osobne sa angažuje v spolupráci so školami.

Pedagogiku študovať nemohla

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Učarovalo jej krehké sklo. Maľuje naň Čítajte 

Podľa vlastných slov sa pritom Agnesa Šenitková ku knihovníctvu dostala omylom. Pôvodne totiž chcela študovať pedagogiku, ale keďže navštevovala náboženstvo, učiteľkou sa za socializmu stať nemohla. Ako však dodala, moderné knihovníctvo nemá od pedagogiky ďaleko.

„Knihy som milovala od detstva. Pochádzam z Horehronia, zo Závadky nad Hronom, kde som pravidelne čakávala pani učiteľku, kým otvorí našu malú obecnú knižnicu. Som z chudobnej robotníckej rodiny a doma sme mali kníh málo. Preto vždy, keď prišli do školy s ponukou z vydavateľstva Mladé letá alebo z Klubu mladých čitateľov, vždy som si nejakú knihu kúpila. A doma som za to dostala hubovú polievku,“ povedala.

Keďže štúdium pedagogiky jej neumožnili, vyštudovala Strednú knihovnícku školu v Bratislave a po jej absolvovaní nastúpila do knižnice vo východoslovenskej obci Streda nad Bodrogom.
Do Prievidze sa s manželom prisťahovali v roku 1988.

„Manžel si prácu našiel, ja som začala v potravinách na Dlhej pri vratných fľašiach, pri bryndzi a zemiakoch. Po roku sa mi podarilo zamestnať v knižnici a postupne som prešla všetkými oddeleniami. Od roku 1995 pracujem na Záhradníckej ulici a ostatné tri roky som koordinátorka knižnično-informačných služieb,“ prezradila.

Fajnšmekri sú už aj medzi najmladšími čitateľmi

Na otázku, ako má doma zoradenú knižnicu knihovníčka, odpovedala pohotovo: „Beletriu podľa priezviska autora a náučnú literatúru podľa medzinárodného desatinného triedenia, tak ako sú zoradené knihy vo verejných knižniciach všade vo svete.“ Podľa odborníčky však má takto intuitívne zoradenú knižnicu väčšina čitateľov.

„Určite aj vy máte v domácej knižnici spolu slovníky, spolu kuchárske knihy a knihy o autách nemáte medzi rozprávkami. Podvedome si každý čitateľ zoraďte knihy podľa tejto klasifikácie.“

Vo voľných chvíľach najradšej siahne po detektívke. „Detektívkam som prepadla odmalička. Začínala som Hitchcockom a teraz milujem severských autorov.“

To, že dnešné deti čítajú menej je podľa nej pravda. Hneď však dodáva, že detskí čitatelia sú na oveľa vyššej úrovni, ako kedysi. Dnes už totiž deti nečítajú iba to, čo im odporučí knihovníčka, ale samé si vyberajú a častokrát dokážu pracovníkov knižnice aj zaskočiť a samé odporúčajú knihovníčkam, aké knihy by mali do knižnice kúpiť.

„Už sa aj medzi školákmi sú fajnšmekri, ktorí nás vedia predčiť. Veľmi nám pomáhajú aj učitelia, ktorí s triedami žiakov chodia na podujatia a vymieňať si knihy. Učitelia vlastne zastupujú rodičov a robia tak veľmi záslužnú prácu.“

Ľudia na knihy nezanevreli

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Vanda Rozenbergová: Píšem, aby to bavilo predovšetkým mňa. A ja som náročný čitateľ Čítajte 

Celkovo podľa Agnesy Šenitkovej nastáva v spoločnosti spätný chod a ľudia sa ku knihám vracajú.
„Nemyslím si, že číta menej ľudí, alebo že by nechceli čítať, Za socializmu sme mali dvojnásobný počet čitateľov, to je pravda, ale to je súčasnou dobou, ktorá priniesla veľa možností. Ľuda však na knihy určite nezanevreli.“ Keby boli knižnice lepšie vybavené a mali viac čitární a študovní, ľudia by ich podľa nej aj využívali.

Prievidza je podľa nej jediným mestom na Slovensku, ktoré má v takom malom meste dve knižnice. Ako vysvetlila, do roku 2005 v meste fungovala okresná knižnica, ktorú rozdelili na krajskú, dnes Hornonitriansku knižnicu a Mestskú knižnicu Mikuláša Mišíka.

„To, že v Prievidzi je mestská aj regionálna knižnica, je rarita. U nás rozdeľovanie knižníc začalo aj skončilo. V ostatných mestách sa to už nerobilo. Je to na škodu veci, lebo čitatelia si museli zriadiť dva preukazy a tých peňazí, ktorých je málo, sa drobia v dvoch rozpočtoch.“

Hornonitrianska knižnica podľa nej dosahuje 180-tisíc výpožičiek za rok. Evidujú približne 4-tisíc čitateľov, spolu s mestskou knižnicou je teda v Prievidzi to okolo 6-tisíc čitateľov. Podujatia knižnice ročne navštívi vyše 9-tisíc ľudí. Podujatí zorganizujú ročne vyše štyristo, čo je viac ako počet dní, keďže na detskom oddelení sa dennodenne striedajú triedy žiakov základných škôl. Kníh majú do 90-tisíc zväzkov.

„Kníh sme mali viac, vyše 170-tisíc, ale odtrhnutím pobočiek a veľkou očistou knižničného fondu ich počet klesol. Máme totiž obmedzené priestory a chýba nám sklad, takže knihy musíme postupne vyraďovať. Nad každou vyradenou knihou ale plačeme. Je to ťažké. Vyradíme knihu, ktorú si dlho nikto nepožičal a potom príde čitateľ a hľadá práve tento titul. Keby sme mali skladové priestory, všetko by sa vyriešilo.“

Zaslúžili by si viac

Veľkým snom Agnesy Šenitkovej je, aby sa umelo rozdelená knižnica opäť spojila, získala vhodné priestory a mohla poskytovať služby na vysokej úrovni.

„Namiesto niekoľkých malých pobočiek by mala fungovať jedna veľká knižnica. Myslím si, že každý, či už detský čitateľ alebo dospelý, by si cestu do nej našiel. A bolo by v nej všetko, krásne študovne, hudobné oddelenie, čitárne aj počítače s internetom. Myslím si, že knižnice tiež zapadajú do mozaiky kultúrnych ustanovizní, ktoré by si zaslúžili väčší piedestál.“