PRIEVIDZA. Deväťdesiatročný Michal Krajčík je najstarším žijúcim futbalistom Prievidze, kde strávil prakticky celú kariéru.
Naháňal handrovú loptu
S futbalom začínal ešte v predškolskom veku.
Sedel vo väzení, pracoval v tábore. Po úteku získaval tituly s Barcelonou Čítajte „S kamarátmi som po celé dni naháňal po ulici handrovú loptu. Na prvé ihrisko som sa dostal na Jarmočnisku, kde bolo namiesto trávy blato. Bol to priestor vyhradený na jarmoky s dobytkom, prevažne s kravami a koňmi,“ na svoje futbalové začiatky zaspomínal nestor Michal Krajčík.
Jarmočnisko sa pred vyše osemdesiatimi rokmi nachádzalo na Dlhej ulici, po ľavej strane za riekou Handlovka.
„Tam som chodieval na futbal seniorov. Nešlo mi ani tak o sledovanie zápasu. Robil som zberača lôpt a tešil som sa, keď som mohol kopnúť do skutočnej koženej futbalovej lopty a nie do ´handrenačky´. Tam som začal hrávať ako dorastenec,“ dodal.
Hrali v čižmách či poltopánkach
V pamäti má dodnes zápas z roku 1942 proti nemeckému tímu Deutsche Junge.
„Hralo sa v Tužine a pred výkopom sa nám všetkým triasli kolená. Súper mal kompletnú výstroj, dresy, kopačky, štulpne. My sme mali rovnaké iba roztrhané dresy, na nohách mal každý obuté niečo iné. Poltopánky, čižmy, tenisky. Jednoducho každý čo mal. Súperov sme sa báli, no nakoniec sme im uštedrili debakel 11:1. Ja som dal deväť gólov,“ priblížil jeden zo zápasov dorastu.
Ako sedemnásťročný odohral veľký zápas proti rakúskemu Rapidu Viedeň, ktorý v tej dobe patril medzi najlepšie tímy v Európe. Prirovnať by sa dal k súčasnému Realu Madrid či FC Barcelona.
„Rapid, ktorý bol na veľkom turné po Československu, mal v zostave svetoznámeho strelca a najlepšieho hráča mužstva Franza Bindera. Ten, kto si chcel zahrať so slávnym rakúskym mužstvom pred vlastným publikom, musel zložiť akúsi kauciu vo výške dvadsaťtisíc korún,“ spomína vtedy najmladší futbalista na ihrisku, ktorý nastúpil v základnej zostave.
Odchod futbalistov Prievidze na zápas. Michal Krajčík druhý zľava. (zdroj: archív - MK)Na zápase proti Rapidu šesťtisíc divákov
Prievidžania sa na súboj pripravili s plnou vážnosťou. Keďže Prievidza bola najmenším mestom, v ktorom rakúsky majster počas turné štartoval, zľavil z požiadavky kaucie.
„Stretnutie sa skončilo 6:2 pre hostí, čo bol najmenší gólový rozdiel zo všetkých stretnutí Rapidu v Československu. Zápas sa hral pred šesťtisíc divákmi, hoci Prievidza mala v tom čase iba päťtisíc obyvateľov,“ dodal.
Dvanásť rokov hral v jedných kopačkách. Aj tak bol najlepším strelcom reprezentácie Čítajte Hráči ŠK Rapid Viedeň tvorili v tej dobe kostru rakúskeho národného mužstva, ktoré v roku 1945 vyhralo nad Československom vysoko 5:0. Pre toto, ale aj pre mnoho ďalších faktorov, patrí stretnutie Prievidžanov proti Rapidu Viedeň medzi najväčšie športové udalosti, ktoré sa konali na hornej Nitre.
„Z finančných prostriedkov získaných zo stretnutia žil futbalový oddiel ŠK dva roky a dostaval tribúnu, ktorú začal budovať v roku 1945,“ prezradil Krajčík.
Medzi najväčšie úspechy obojnohého futbalistu patrí titul armádneho majstra Československa s klubom Svoboda Praha.
„Vo finálovom zápase sme porazili ´Krídla Vlasti´ 5:2. Nebolo to však jednoduché, na Strahove sme prehrávali 1:2,náš brankár narazil hlavou do žrde a musel ísť do nemocnice. Nemali sme náhradného gólmana a do brány som sa postavil ja. Diváci zostali v šoku, pretože som sa vôbec nevedel hodiť po lopte. Chytal som však nohami – rukami a nakoniec sme vyhrali,“ zaspomínal na víťazné mužstvo, v ktorom hrali s ním len traja Slováci.
Po návrate zo základnej vojenskej služby hrala na jeseň 1952 Prievidza nezabudnuteľný zápas. Na neutrálnom ihrisku v Nitre nastúpila proti druhým Topoľčanom.
„Funkcionári spolu s početnou diváckou kulisou z Prievidze sa tešili na môj štart. Rozhodca však robil obštrukcie pre údajné nedostatky v mojej registrácii. Po dlhšom vysvetľovaní mi však dovolil nastúpiť. A ja som nesklamal, dal som dva góly, vyhrali sme a postúpili,“ ďalej zaspomínal.
So Štefanom Gürtlerom, ikonou prievidzského futbalu. (zdroj: archív - MK)Naháňali ich so železnými tyčami
Na zápasy Krajčík nemá však len dobré spomienky. Nerád spomína na z duel v Chynoranoch, kde mu išlo doslova o život.
„Krajčíkovci a Gürtlerovci vtedy tvorili v podstate polovicu mužstva. Štefana Gürtlera nešetrne napadol jeden z obrancov Chynorian a starší brat si ho bežal zastávať. Kričal, že si nedá zabiť brata. Strhla sa hromadná bitka, diváci brali železné tyče a naháňali nás s nimi po ihrisku. Bol to masaker, keď som sa v kabíne vyzúval, celý som sa triasol,“ priblížil nepríjemný okamih kariéry.
Medzi obľúbených trénerov Michala Krajčíka patril Ferdinand Daučík. Kouč Prievidze, ktorý pracoval v nováckom tábore. Počas cesty na zápas však emigroval do Španielska, kde trénoval Barcelonu či Bilbao. S týmito klubmi získal niekoľko ligových titulov a postavili mu tam na jeho počesť sochu.
„Pán Daučík bol skvelým trénerom. Bol výnimočný, vedel nás pripraviť po hernej i taktickej stránke,“ vychválil trénerskú legendu.
Namiesto trávy hrali na ľade
Hráčsku kariéru Michal Krajčík ukončil pre meniskus kolena.
„V Nových Zámkoch bol namiesto trávnika ľad a ja som sa zranil. Po operácii som hral len za druhé mužstvo. Nič však neľutujem, boli to krásne roky. Som hrdý, že napriek mnohým ponukám som hral len v drese Prievidze,“ povedal deväťdesiatnik.
Jeho vzorom bol bývalý spoluhráč Štefan Gürtler, dlhoročný futbalista Slovana Bratislava, o ktorého mal záujem aj slávny Juventus Turín.
„Števo ma vzal pod ochranu a príkladne sa staral o môj futbalový rast i dobré podmienky v zamestnaní. Jemu vďačím, že som sa vypracoval až na riaditeľa podniku a neskôr predsedu Miestneho národného výboru v Prievidzi, ktorého som zastával takmer dvadsať rokov. Odmietal som ponuky futbalových klubov z vyšších súťaží a rodnému mestu som zasvätil celý svoj život,“ povedal.
Deväťdesiatnik trávi v posledných rokoch väčšinu času v útulnom dome v Prievidzi. Sleduje však popredný európsky futbal, domácu ligu i reprezentačné zápasy. Súčasný a vtedajší futbal ale neporovnáva.
„Kedysi boli celkom iné pomery. My sme boli všetko domáci amatérski hráči, zatiaľ čo dnes tvoria tímy len cudzinci a profesionáli. V súčasnosti zarábajú futbalisti obrovské peniaze, zatiaľ čo my sme mali problém dostať na večeru. Boli prípady, že na tribúne do klobúka zbierali pre nás futbalistov drobné, aby sme mali čo jesť. Stal sa mi prípad, keď sme hrali v Kremnici, že som prišiel neskôr a niekto mi zatiaľ vypil minerálku. Napriek tomu, že som bol smädný, náhradnú som nedostal,“ zaspomínal.
Michal Krajčík robil šéfa MNV. (zdroj: archív - MK)Výkony súčasných hráčov sleduje
Pred pár rokmi sa na zápasy súčasného prievidzského tímu chodil pozerať osobne, no momentálne jeho výkony sleduje len prostredníctvom médií.
„Mám už svoje roky,“ odvetil s úsmevom.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa v Prievidzi hrala najvyššiu súťaž. Postupne však začal futbal stagnovať a v súčasnosti hrá miestny tím „len“ tretiu ligu.
Michal Krajčík spomína na kariéru hráča. (zdroj: Ivan Mriška)„Často uvažujem o tom, kto je zodpovedný za tento stav. Kto a prečo ho privodil? Je ťažko viniť úrady, výbor, podnikateľov či divákov. Myslím si, že každý má na tom svoj podiel. Tento stav možno zvrátiť len vtedy, ak zapnú všetky zložky, vzbudí sa o futbal primeraný záujem. Nemôžeme čakať, že niekto príde a splní túto úlohu za nás. Tak ako podnikateľ, ktorý by prišiel s ponukou, že postaví podnik pre tristo zamestnancov. Niekto by mal byť pre oživenie futbalu v Prievidzi lídrom. To nemôže byť jednotlivec, obyvateľ, zamestnanec, funkcionár či dôchodca. Malo by to byť mesto. Musí hľadať a nájsť osobnosť s patričnou autoritou, požívajúcu dôveru. Takú osobnosť, ktorá bude mať skutočný a seriózny záujem vykonávať funkciu prezidenta futbalového klubu. Následne by sa mali vytypovať ďalšie perspektívne kádre pre budovanie novej a najmä stabilnej správnej rady klubu. Mesto môže využiť svoju autoritu na prerokovanie sponzorskej pomoci vybraných podnikateľských subjektov s pravidelným prispievaním finančných prostriedkov na činnosť klubu. Obyvatelia, a najmä priaznivci futbalu, si želajú tento neuspokojivý stav zvrátiť. Verím, že sa tak stane a opäť príde čas, kedy tribúny v Prievidzi nebudú zívať prázdnotou a tisíce fanúšikov zaplavujúcich štadión opäť vzhliadnu kvalitný futbal,“ uzavrel najstarší žijúci futbalista Prievidze Michal Krajčík.
