SYDNEY. Do finále na olympijských hrách v Salt Lake City 2002 sa dostal úplnou náhodou. Čo sa stalo v ňom sa zapísalo do histórie. Ale poďme pekne poporiadku.
Trikrát veľké šťastie

Pani šťastena na hrách v USA nepomohla Bradburymu len raz, ale hneď trikrát. Jeho športový príbeh je neuveriteľný a história si na nič podobné nepamätá.
Steven Bradbury patrí medzi známych rýchlokorčuliarov, veď pre Austráliu získal v Lillehammeri 1994 prvú zlatú medailu. V Salt Lake City však vo veku 28 rokov bol druhým najstarším účastníkom a nemal žiadnu výraznú formu, preto nepatril medzi ašpirantov na medailu. Preteky na tisícmetrovej trati však ukázali, že aj outsider môže dosiahnuť na najvyššie méty.
Z rozjázd postúpil, no vo štvrťfinále ho už všetci odpisovali. Išiel proti domácemu favoritovi a úradujúcemu majstrovi sveta Ganongovi. Títo dvaja si rozdelili prvé dve miesta a Austrálčan mal byť vyradený. Neskôr však rozhodcovia dodatočne diskvalifikovali Ganonga za kríženie dráhy a Bradbury senzačne postúpil do semifinále.
Pád konkurentov

V ňom nemal mať žiadnu šancu. Bradbury išiel stále na poslednom mieste a zdalo sa, že sa blíži jeho koniec. V záverečnom okruhu sa však traja pretekári zrazia a Austrálčan opäť s obrovským šťastím postúpil do finále.
To však ešte nie je koniec tohto neuveriteľného príbehu. Finálová pätica bola úplne kuriózna. Štyria favoriti a jeden veterán. Steven Bradbury jazdil opäť podľa očakávaní na poslednej pozícii a čakal len na ciel. Potom však prišiel moment, ktorý vošiel do histórie. V súboji o zlato všetci štyria rýchlokorčuliari popadali a Austrálčan šokujúco získal zlato. V cieli neveril vlastným očiam.
„Nebol som najrýchlejší, ale bol som jediný, kto sa udržal na nohách. A preto mám zlato,“ hodnotil šťastlivec Steven Bradbury.
Po pretekoch na tisíc metrov mu popadajúci konkurenti viackrát dali pocítiť, že zlato si nezaslúži.
„Áno, mal som veľké šťastie, ale tú porciu smoly som si už vybral,“ dodal.
Išlo mu o život
Osem rokov pred Salt Lake City padol Austrálčan tak, že si roztrhol stehenný sval. Prišiel vtedy o množstvo krvi a lekári mu 111 stehmi doslova zachránili život.
„Bolo to niečo hrozné. Pri vedomí som sa zdržal len vďaka tomu, že som sa bál zomrieť,“ priznal pre idnes.cz.
Niekoľko mesiacov po hororovom zranení nemohol ani chodiť, no na rýchlokorčuľovanie nezanevrel. A oplatilo sa. V USA získal s obrovským šťastím zlatú medailu. Niekoľko dní po skončení ZOH sa dokonca objavil na poštových známkach. Po skončení kariéry sa Bradbury dal na preteky áut, v súčasnosti sa živí ako moderátor a motivátor.