Rozhovor: Politike sa na hony vyhýbajte, ak si nechcete rozbiť nos

Do akej rodiny ste sa narodili?
-Narodil som sa ako nemanželské dieťa. Moja mam pracovala ako slúžka na statku v Čechách, vyrastal som preto u maminej sestry vo Vajke nad Žitavou pri Vrábľoch. Boli sme jedna z najchudobnejších rodín v dedine. Keď sa mame otvorila možnosť a chcela si ma zobrať späť, tetka ma už nepustila. Sama mala iba jedinú dcéru, že vraj potrebuje chlapa v dome. Aký že som ja bol chlap? Ale takto to upiekli, ja som do toho nemal čo hovoriť.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Bojnickú zlatú sálu ovládli seniori Čítajte 

Ako si spomínate na detstvo?
-Pásť kravy na lúke, sečku rezať, pracovných povinností som mal veľa. V škole som musel dávať dobrý pozor, lebo doma na učenie času nebolo. Chvalabohu, dávať pozor v škole mi na dobré známky stačilo. Keď som mal doma čas, tak som čítal. Keď sa inak nedalo tak aj s baterkou pod perinou. Miloval som dobrodružnú literatúru, bol som zbláznený do námorníckych príbehov. Keďže som mal dobrý prospech, triedny učiteľ ma nahováral študovať v učiteľskom ústave v Zlatých Moravciach. Zlanárili ma ale za baníka.

Ako vás zlanárili?
-V škole nás navštívil z baníckeho učilišťa v Novákoch náborový súbor. Spievali, v baníckych uniformách boli fešáci. Mne sa páčilo, ako chlapci rozprávali, že športujú, čo všetko tam majú, aké možnosti. Páčili sa mi aj ich uniformy. Musím povedať, že som chodil sporo oblečený – ako chlapec z chudobnej rodiny. Aj som si hovoril, že keby som išiel ten učiteľský ústav, tak tam nebudem dobre vzerať. Chlapci z baníckeho učilišťa vraveli, že dostávajú všetko. Spodky, trenírky, ponožky aj dve uniformy. Jednu na robotný deň a druhú na sviatok. To zohralo veľkú úlohu.

Žiak s dobrým prospechom na učilišti? Neľutovali ste?
-Banícke učilište v Novákoch otvorili prvého septembra 1952. Keď som doň v ten deň vstúpil, ešte voňalo novotou. Pravda je taká, že na banícke učilište prijímali všelijakých chlapcov. Tam sa na prospech nepozeralo. To bolo obdobie dehonestácie baníctva, lebo dovtedy bolo baníctvo vážené povolanie. Ani tam som sa do školy pripravovať nemusel. To čo tam učili, som ja už dávno vedel z deviatej triedy. Do učilišťa som nešiel s nadšením, baníctvo som si tam však postupne obľúbil. Chytilo ma za srdce. Do štôlní sme so spolužiakmi chodil so potajme napriek zákazu. Ako dobrého žiaka ma posielali na priemyslovku do Banskej Štiavnice, ja som však odmietol. Chcel som byť stenár dole v bani. Vtedy tam už zavádzali prvú mechanizáciu. Šrámacie stroje, pancierové dopravníky, to už bola vyššia úroveň. Ohromne ma očarila stenárska práca, keďže dovtedy sa v Novákoch dobývalo uhlie komorovaním.

Hneď po škole ste teda nastúpili do bane?
-Po ukončení učilišťa som za odmenu dostal rekreáciu vo Vysokých Tatrách. Ja, chlapec od Žitavy, kde sotva vidieť pahorok, som prvý raz uvidel hory. Tie ma očarili. Keď som sa vrátil z prázdnin, nastúpil som ako baník do bane Nováky. Ešte som nemal ani sedemnásť rokov. Na stene som robil s nadšením, páčilo sa mi to a treba povedať, že aj starší baníci evidovali, že som do toho zažratý. Utkvela mi v pamäti príhoda, keď za mnou prišiel predák, aby som im chytro sfáral pomôcť, lebo v bani privalilo chlapa. To som považoval za prejav veľkej dôvery. V roku 1957 sme si ako mladí baníci vybojovali mládežnícky kolektív a vedenie bane nám napokon pridelilo nie veľmi dobrú stenu. Tam som nastúpil ako smenový predák, zakrátko, ako dvadsaťročný, som sa stal prvým predákom. Nechcem sa vyťahovať, ale fakt bol taký že sa nám darilo. Odrazu nás boli plné noviny i rádio. Mládežnícky kolektív, brigáda socialistickej práce, no veľký humbuk. Keďže sme dosahovali vynikajúce výsledky, okresný výbor komunistickej strany ma odporučil na kandidátku do Slovenskej národnej rady, kam som bol aj zvolený.

Z archívu Augustína Machatu (3 fotografie)

Vstúpili ste do politiky?
-V Slovenskej národnej rade som bol desať rokov. Od roku 1960 do roku 1970. Viac ako dve volebné obdobia. Pracoval som ako člen komisie pre prípravu zákona o československej federácii.
V roku 1968, po prijatí zákona ma nominovali aj do federálneho zhromaždenia, kde som bol dva roky. Stále som však pracoval ako baník a popri tom som absolvoval banícku priemyslovku a diaľkovo študoval na baníckej vysokej škole. Nebyť mojej ženy, neviem kto by naše deti vychovával.

Ako ste v roku 1968 vnímali inváziu vojsk do ČSSR?
-Ako poslanec Slovenskej národnej rady som sa verejne vyjadril proti invázii. Oslovili ma novinári, či by som svoje vyjadrenie aj napísal. Tak som ho napísal, oni to publikovali a bolo. Keď sa robili v roku 1970 previerky, vyhodili ma za to zo strany. Dodnes má táto etapa histórie hnevá. Srdcom som ľavičiar, čo ale neznamená, že musím byť aj komunista. Veril som, že socialistický poriadok je možný. Toto bolo veľké sklamanie a nielen moje. Veľmi veľa ľudí si to odskákalo. Ja až tak veľmi nie. Asi ma potrebovali. Robotu som si odvádzal dobrú a do politiky som sa už veľmi nemiešal. Tak ma nechali na pokoji. Dnes sa tá doba dá už len ťažko pochopiť. Stačilo, keď sa človek krivo pozrel na Sovietskeho vojaka a bolo zle.

V období nemilosti ste vynašli ste pre baníkov zlepšovák.
-Očarenie z hôr ma neopustilo. Dal som sa teda na turistiku a neskôr aj na horolezectvo. A baníčina sa ma tiež pevne držala. Takže som sa nenudil.
Vtedy som zastával som rôzne technické funkcie v bani Nováky aj na generálnom riaditeľstve Slovenských uhoľných baní. S kolegom Tadeášom Walom sme vymysleli významnú novinku, na ktorú sme získali československý patent. Inžinier Wala bol v tom čase baník. Teraz konštruuje ultraľahké lietadlá, vtedy sme spolu vymysleli „ultraťažkú“ banskú výstuž. Presadiť jej výrobu však nebolo ľahké. Dovtedy tu Nemci predávali svoje výstuže, ale neboli také, aké by sme potrebovali. Náš patent sa volal BMV1 – Banská mechanizovaná výstuž, ale baníci si ju premenovali na Baníci Machata Wala. Som veľmi hrdý, že sa dodnes vyrába, dodnes sa s ňou ťaží a vyváža sa aj do zahraničia.

Ako ste prežívali turbulentné obdobie po Nežnej revolúcii?
-V roku 1989, nás, vyhodených zo strany, rehabilitovali. Rehabilitoval ma paradoxne Rudolf Schuster, ktorý sa v minulosti ako vysoký stranícky funkcionár nepriamo podieľal na tom, že ma zo strany vyhodili. Život niekedy vyzerá aj takto.
Hnutie Verejnosť proti násiliu spolu s odborármi odvolali vtedajšieho generálneho riaditeľa Slovenských uhoľných baní a do tejto funkcie dosadili mňa. Ja som nechcel byť riaditeľom. Vedel som, že to nebude ľahká záležitosť. Ale šiel som do toho, aj keď to boli dva najhoršie roky môjho života. Hneď po prevrate do podniku začali chodiť politici. Chceli bane zavrieť. Dovtedy sme ťažili uhlie s dotáciou od štátu, lebo ceny uhlia stanovoval štát a my sme uhlie za tú cenu vyťažiť nevedeli. Keď nastúpili noví páni, povedali, že nám už žiadnu dotáciu nedajú. Ja som proti nim dva roky bojoval ako som vedel a ako sa dalo. Bane som ale nezavrel.

Aké boli rokovania s politikmi?
-Ťažké. Všetci len zavrieť a zavrieť. A my sme bane nezavreli. Na tom si pripisujem veľký podiel. Vtedy sa nám ani nesnívalo, že by ťažba mohla trvať až doteraz. V tom čase som lietal do Bratislavy aj Prahy, všade, kde sa o tejto veci debatovalo. Osobne som rokoval s Václavom Klausom aj Milošom Zemanom. Keď bol Vladimír Dlouhý, vtedajší federálny minister hospodárstva, na bani Cigeľ, prehlásil, že dotácie nám dá až vtedy, keď bude vidieť na bráne zámok. Aj Michal Kováč, budúci prezident, vtedajší minister financií slovenskej vlády, patril k mojim protivníkom. Mikuláša Dzurindu, vtedajšieho predsedu hospodárskeho výboru národnej rady sme s dlhým nosom vyprevadili z Prievidze. Všetci sem chodili mudrovať.

Ako ste obhajovali nerentabilný podnik?
- Je pravda, že ťažba takého uhlia nie je rentabilná ani ekologická. Nám išlo o to, aby sme sem dostali nejaký náhradný program, aby sme mohli bane zavrieť. Nakoniec sme od Mečiara dostali vyše miliardy. Volalo sa to malý útlmový program. 900 miliónov bolo na odpisy banských diel, 160 miliónov na odškodnenie baníkov, ktorých by sme prepustili a 250 miliónov na náhradný výrobný program. Kúpili sme plne automatizovanú linku na výrobu kovového nábytku. Fungovala však len krátko. Celú ju neskôr rozkradli.

Riaditeľom ste boli iba dva roky?
- Nezáležalo mi na tom, či budem riaditeľom alebo nie. Bol som taký vyšťavený, že by mi bolo bývalo aj odľahlo, keby ma vyhodili. Po dvoch rokoch som z funkcie generálneho riaditeľa odišiel do penzie, ale môj nástupca ma požiadal, či by som mu robil poradcu. Vyše roka som teda ešte ťahal navyše, ale v roku 1992 som už skončil. Sem-tam ma do bane ešte zavolali, aj dodnes sa na mňa obrátia, keď voľačo potrebujú. V roku 2011 som dostal plaketu za rozvoj baníctva na Hornej Nitre. To je pekné vyznamenanie, to si veľmi vážim. Viac ako to ministerské.

Aký máte názor na súčasné iniciatívy ukončiť ťažbu?
-Keby sem hneď zajtra priniesli nejaký zmysluplný výrobný program, keby nedali Jaguar do Nitry, ale do Prievidze, aj tak musí baňa fungovať do roku 2030. Baňa sa nedá zavrieť zo dňa na deň ako nejaká dielňa.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Baníci budú musieť zdôvodniť opodstatnenosť zámeru ťažby v Novákoch Čítajte 

Bane sa však chcú rozširovať. Plánujú otvoriť nové ťažobné pole v Novákoch. Má to, podľa vás, zmysel?
-Nevidel som ekonomický rozbor 12. ťažobného poľa ale podľa mňa to nie je treba. Hornonitrianske bane kúpili banu Čáry, tam je uhlia habadej a nie je oveľa horšie ako tu. Tam je potenciál.
Nechcem sa vyslovovať jednoznačne, to sú závažné veci. Viem však, že keby tam aj ťažili, kúpele to neohrozí. To hovorím ako banský odborník. Iná otázka je, či sa to musí robiť, keď kúpili tú baňu na Záhorí.

Čomu sa venujete dnes?
-Som členom Spolku priateľov bane Nováky. To je moja rodná Baňa. Tam sme, s členmi nášho spolku, vytýčili náučný chodník po starých banských dielach s pätnástimi informačnými tabuľami a už pomaly desať rokov sa na ňom 14. júna stretávame, lebo 14. júna 1940 bol v Novákoch vyťažený prvý vozík uhlia. Voláme to Uhoľná stopa.
Dlho som sa venoval intenzívnej turistike. Už som ale doskákal, už to nejde. Nedávno som oslavoval osemdesiatku, už nie som schopný šliapať tak, ako by som si želal. Ale v roku 2012 som ešte vyliezol na Gerlach. Venoval sa aj horolezectvu, aj tam som dosiahol významné méty. Do čoho som sa pustil, sa mi darilo. Jediná oblasť, v ktorej sa mi v živote nedarilo, je politika. A varujem aj kamarátov a mojich príbuzných, aby sa politike na hony vyhýbali, ak si nechcú rozbiť nos.