PRIEVIDZA. Dvadsaťosemročná Prievidžanka žije vo Francúzsku a jej veľkou oporou je manžel.
Kedy vám oznámili, že máte rakovinu a čo vás v tom momente napadlo?
– Rakovinu som dostala ako dodatočný darček k svojim 28. narodeninám v máji 2017. Keď sa obzriem späť, ťažko sa hodnotí, čo ma v tú chvíľu napadlo. S touto diagnózou som v podstate rátala hneď ako sa začal diať zvláštny rozruch okolo mňa počas sonografie prsníkov. Okamžitá biopsia, urgencia termínu u chirurga a lekárska správa, ktorú som dostala do rúk, nenasvedčovali ničomu dobrému. Vďaka mojej rádiologičke, ktorá mi oznamovala diagnózu, som nemala veľa času na premýšľanie a kladenie si otázok. „Zrovnala“ a nasmerovala ma skutočne správnou cestou boja a zmýšľania hneď na začiatku. Nikdy nezabudnem na jednu z najdôležitejších viet, ktoré sa so mnou nesú po celý ten čas. Neklaďte si zbytočné otázky.
Ako ste to vnímali?
– Nikdy som si nemyslela, že rakovina postihne práve mňa. Štatisticky je vraj žien s rakovinou prsníka do tridsať rokov na Slovensku diagnostikovaných iba dvanásť ročne. Ťažko sa vníma, že som jedna z nich. Ale netreba si klásť zbytočné otázky. Jednoducho, rakovina prišla a treba bojovať.
Ste Prievidžanka, no žijete vo Francúzsku. Čo vás k tomu viedlo?
– Môj, už teraz manžel, Róbert žije vo Francúzku viac ako desať rokov. Obaja sme Prievidžania, tu sme sa pred viac ako piatimi rokmi zoznámili a vďaka manželovej a teda už aj mojej švagrinej Evke sa začal písať náš príbeh. Do Francúzska som sa teda presťahovala za láskou.
(zdroj: photoguys.eu)Manžel vám je oporou aj počas chemoterapii. Ako to prebieha?
– Celkovo mi bolo naplánovaných pätnásť cyklov chemoterapie. Prvé tri najsilnejšie chemoterapie som brala v trojtýždňových cykloch. Zvyšných dvanásť cyklov mám každý piatok. Po dohode s mojou riaditeľkou, som v piatky nepracovala. A manželovi v práci taktiež vyšli v ústrety tak, aby mohol byť počas chemoterapie so mnou, prípadne prichádza ku koncu. Máme skutočne to šťastie, že všetko okolo nás sa krásne „upratalo“ a sme za to nesmierne vďační.
Absolvovať pätnásť cyklov chemoterapií muselo byť náročné. Ako sa vám to podarilo zvládnuť?
– Jednoznačne vďaka manželovi a rodine. Ale tiež aj vďaka sestričkám na oddelení. Rozmýšľala som, ako sa im poďakovať, a tak som im na druhú chemoterapiu upiekla jednoduchý hrnčekový koláč. A keďže veľmi rada pečiem, začala som im každý piatok niečo piecť. Takto vznikla moja piatková koláčová tradícia, ktorá ma motivovala a pomáhala mi tešiť sa piatok, hoc som mala chemoterapiu. A od jednoduchého hrnčekového koláča som sa nakoniec prepiekla až k tortám.
V akej fáze liečby sa momentálne nachádzate?
– Po ukončení chemoterapie a týždňovej prestávke som v prvý decembrový týždeň začala s rádioterapiou, teda s ožiarmi. Tie trvajú niekoľko minút, no na kliniku chodím teraz každý deň. Liečba je plánovaná do prvej polovice januára a následne, po jej ukončení, by sme chceli odcestovať na niekoľko dní na Slovensko.
Počas liečby ste sa stihli aj zosobášiť. Prezraďte čitateľom niečo o vašej svadbe?
– Naša svadba bola plánovane neplánovaná. Žiaľ, pre diagnózu a na odporúčanie lekárov sme našu svadbu a všetky prípravy úplne zrušili. Keďže sa mi podarilo prvú chemoterapiu zvládnuť v celku bravúrne, rozhodli sme sa, že ak sa aj po druhej budem cítiť aspoň tak ako po prvej, odcestujeme na Slovensko a vezmeme sa. A tak sme našu svadbu s takmer všetkým, čo k tomu patrí, naplánovali za necelý týždeň. Obrad sme mali na Mestskom úrade v Prievidzi, fotenie v Bojniciach a s rodinou a priateľmi sme strávili záhradnú grilovačku v Penzióne Lili v Opatovciach nad Nitrou, kde trávime čas vždy, keď prídeme na Slovensko. Obrovská vďaka patrí jednoznačne našim rodičom a švagrinej Evke za pomoc a podporu. A tiež našim fotografom, úžasným ľuďom, ktorí kvôli nám odložili svoju plánovanú dovolenku. Napriek tomu, že som prišla o prsník a aj vlasy, vo svoj veľký deň som sa cítila ako princezná. Je priam neuveriteľné, s akými úžasnými ľuďmi sme sa počas príprav stretli a ako to všetko dopadlo.
Radosť jej robí pečenie. (zdroj: archív - EM)Vraj vám choroba na živote nič nezmenila?
– Choroba mi viac dala ako vzala. Možno sa po niekoľkýkrát opakujem, no je to skutočne tak. Jediné, čo sme museli chorobe prispôsobiť, boli piatky, kedy mám chemoterapiu. Ak poviem, že je náš život takmer taký istý, ako pred chorobou, budem klamať. Dovolím si tvrdiť, že napriek všetkému je náš život momentálne krajší a plnohodnotnejší.
Čo vás baví a čomu sa venujete?
– V súčasnosti je mojou prioritou liečba. Aj vďaka všetkému, čo sa momentálne okolo nás deje, som začala robiť niečo, o čom som od detstva len snívala. Začala som písať a aj vďaka tomu pomáhať ľuďom. Nie je to moja práca, ani ma to neživí, no je to niečo, čo ma skutočne napĺňa. Verím, že časom sa to prenesie do niečoho hlbšieho a pracovnejšieho.
Ste pozitívny človek. Ako to vôbec robíte?
– Rakovina prichádza do života, aby nás niečo naučila, aby nám ukázala to, čo robíme zle. A je len na nás, ako sa k tomu postavíme a či túto druhú šancu na život, ktorú nám ponúka, využijeme. Odkedy som sa stala onkologickým pacientom, veľa sa v mojom živote zmenilo. Prestala som sa ponáhľať, stresovať a hlavne, začala som sa mať rada. Sústredím sa sama na seba, na boj, výhru a na to, ako byť šťastná. Veď predsa, ako môžem robiť šťastných mojich blízkych a ľudí okolo mňa, ak som sama na úplne inej vlne.
Máte nejaké životné krédo?
– Tajomstvo úspechu je robiť obyčajné veci neobyčajne dobre. Týmto mottom od John D. rockefeller Jr. som sa začala riadiť pred niekoľkými rokmi a to aj vďaka môjmu predchádzajúcemu zamestnávateľovi. Za týmito slovami je pre mňa skrytý obrovský úspech.
Ako vnímate Prievidzu a hornú Nitru celkovo?
– Prievidza je mojím rodným mestom. Vyrastala som tu, chodila do školy, žijú tu moji rodičia, mám tu priateľov. Je samozrejmé, že sa domov vždy rada vraciam. Napriek tomu, že množstvo ľudí radí región hornej Nitry a teda aj Prievidzu k menej zaujímavým oblastiam Slovenska, nemôžem s nimi súhlasiť. Snúbi sa tu krása prírody s históriou. Bojnice sú čarovným miestom bez ohľadu na to, v aké ročné obdobie ich človek navštívi. Pri prechádzkach kúpeľmi, či Kalváriou v Nitrianskom Pravne, môže každý načerpať novú energiu. Je tu toľko možností a miest, o ktorých mnohí koľkokrát ani nevedia. Nedá mi nespomenúť nádherné zrekonštruované prievidzské námestie, ktoré napriek všetkému dýcha prázdnotou. Ale aj toto je dôsledok dnešnej doby, kedy ľudia trávia svoj voľný čas v uzavretých priestoroch obchodov a iných centier.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí takisto trpia touto zákernou chorobou?
– Neklaďte si zbytočné otázky. Dovolila som si prevziať túto vetu mojej rádiologičky, vďaka ktorej bola diagnostika a postup pri začatí mojej liečby presný a rýchly. Rakovina je ochorenie, ktoré prichádza do života ľudí ako zdvihnutý ukazovák niekoho tam hore. Je to druhá šanca na život a je len na nás, ako sa k tomu postavíme.
Blog Erika Mokrý Tak trochu inak
