KANIANKA. S futbalom začal Michal Jantoška pomerne neskoro. Napriek tomu sa predstavil napríklad v juniorke Spartaka Trnava.
Ako ste sa dostali k futbalu?
– Naviedol ma k nemu kamarát Tomáš Lančarič, za čo mu veľmi ďakujem. Bolo to v piatej triede na základnej škole, teda dosť neskoro. Začal som v Prievidzi a i keď tam už v súčasnosti nehrávam, stále im fandím. Tvrdím, že som Prievidžan, patriot srdcom aj dušou. V Prievidzi som si prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami a preto ma mrzí, že futbal tam dopadol tak, ako dopadol. V čase konca FK Mesto Prievidza som dostal ako dorastenec možnosť trénovať s druholigovými mužmi. Vážil som si šancu od trénera Rusnáka, no po odhlásení nabralo všetko iný spád.
Aký spád konkrétne myslíte?
– Keďže som odišiel na vysokú školu, tak aj tá moja kariéra išla strmhlav dole. Mal som tú česť však byť v juniorke Spartaka Trnava aspoň v zimnej príprave. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, pretože som sympatizantom Trnavy, hlavne kvôli fanúšikom. Potom som sa však začal motkať – Jablonec pri Bratislave, Nitrianske Pravno a teraz som už pomaly štvrtú sezónu v Kanianke. Ale som za to rád, pretože potreboval som si aj ja určiť v živote nejaké priority. Futbal však napriek tomu milujem a chcem sa pri ňom držať čo najdlhšie ako to pôjde.
Prečo ste tak rýchlo zmenili priority?
– Narazilo to na úroveň slovenského futbalu, ktorým sa v nižších súťažiach živiť nedá. Preto som si musel nájsť nejakú prácu. Na prvom mieste bolo u mňa dokončenie školy, čo sa mi podarilo tento rok v máji v Trnave.
Dvanásť znakov pouličného futbalu: Najtučnejší je vždy v bráne! Čítajte Aký je vás brankársky vzor?
– Odmalička Buffon, ktorý bol vždy jednotkou. Zo slovenských brankárov nemám vzory, ale keby som mal niekoho spomenúť, bol by to Ľuboš Kamenár.
Máte ako brankár nejaké slabiny a aké sú naopak vaše prednosti?
– Dosť mi spoluhráči vykrikujú, že stojím na bránkovej čiare, že som tam zamrznutý. To je možno taká moja chybička. Medzi moje silné stránky patrí podľa mňa organizácia hry a vďaka skúsenostiam aj spoľahlivosť. Vo futsale mi pomáha zas moja zavalitá postava, pretože zaberiem takmer celú bránu.
Musíte priznať, že máte tie kilá navyše. Napriek tomu, že ste zavalitejší, fanúšikovia vás častokrát chvália za krásne robinzonády.
– Vyhodiť sa do výšky? Nie je problém. Aj po gymnastickej a atletickej stránke som v poriadku. Horšie je to však s kondíciou. Ako brankár som nikdy nedobehol spoluhráčov. Keď som bol dieťa, mal som alergiu, preto som sa rozhodol ísť do brány. A myslím, že správne.
Pár kíl ste za posledné obdobie schudli. Plánujete ešte viac?
– Kedy som ešte výrazne schudol, to by som už nebol ja. Cítim sa však teraz lepšie, niektoré kusy oblečenia dokážem na seba po rokoch opäť obliecť. A to ma teší. Uvidím, kde to až dotiahnem.
Nemajú z vás protihráči strach pre vašu silnú postavu?
– Je pravda, že veľakrát sa už zľakli. Tvrdia, že so mnou by nešli do súboja nikdy, pretože by som im zlámal kosti. Necharakterizoval by som sa však za tvrdého brankára. A ak áno, určite nie zákerného. Skôr som výbušnejší a snažím sa mať v šestnástke poriadok.
Ako komentátor. (zdroj: archív - MJ)Spomínate si na situáciu, kedy ste niekoho zranili?
– V Ladcoch som sa zrazil so spoluhráčom Milanom Kôstkom. Naskakovali sme do lopty a ja som trafil jeho hlavu. Dosť nepekne padol na chrbát, mal som vtedy dosť veľký strach, čo sa mu stalo. Milan je však tvrdý hráč a zvládol to veľmi dobre.
Dali ste už ako brankár niekedy gól?
– V hale áno, cez celé ihrisko. V majstrovskom zápase veľkého futbalu mám len pár asistencií z výkopu. Je to však príjemný pocit, keď môžem pomôcť.
Ani ste niekedy nevybehli v posledných minútach do útoku za nepriaznivého stavu?
– Náš tréner to nemá rád. Raz sme však prehrávali 1:2 a vtedy ma poslal, aby som to skúsil. Samozrejme, tu sa ukázali moje mínusy, pretože po deväťdesiatmetrovom šprinte som sa musel polhodinu vydýchavať. Mojou prioritou však nie je góly dávať, ale im zabraňovať. Radšej zostať v bráne a sústrediť sa na svoj výkon.
Na ktorých brankárskych trénerov rád spomínate?
– Bolo ich veľa. V Kanianke to boli napríklad Ivan Vaňo alebo Jaroslav Gramblička. S Ivanom boli tréningy zamerané na silu, zatiaľ čo s Jarom sme sa sústredili predovšetkým na atletické veci. A potom sme skákali do výšok. Myslím, že odrazová sila je veľmi dôležitá. V poslednom období však ide do popredia aj rozohrávka nohou. Keby som mal spomenúť ešte ľudí, ktorí mi boli akýmisi vzormi, boli to obaja brankári z Prievidze. Juraj Furka a Igor Šemrinec, ktorí ma naučili veľa po mentálnej stránke.
S partnerkou. (zdroj: archív - MJ)Aké máte ciele prípadne sny?
– Pekné by bolo skúsiť si najvyššiu slovenskú súťaž. Ale už to nevidím reálne, pretože ide o veľkú drinu a prispôsobiť by som tomu musel všetko. Teraz sú na prvom mieste rodina a práca.
Kto bude víťazom piatej ligy?
– Bol by som zlý, keby som nepovedal, že Kanianka. Ale keď sa na to pozriem triezvo, určite najväčším ašpirantom je jednoznačne Lehota pod Vtáčnikom. Cigeľ má však tiež skúsené a kvalitné mužstvo, čo sme videli aj v poslednom zápase jesene. Uvidíme však, čo prinesie plánovaná reorganizácia. Ak by postupovali dvaja, tipujem na druhú priečku Považskú Bystricu.
Začali ste sa venovať tiež moderovaniu basketbalových zápasov. Čo vás k tomu viedlo?
– Áno, začal som sa trochu sebarealizovať. Beriem to ako verbálny tréning pre mňa a istú formu odreagovania.
A čo sa týka súkromia, ste spokojný?
– Áno, som veľmi šťastne zadaný. Verím, že to aj naďalej bude mať na mňa také pozitívne účinky. Samozrejme, dôležité je aj zdravie.
Čo vám hovorí partnerka pred odchodom na zápas?
– Držím ti palce zlatko. To je to, čo mi povie vždy. Určite nie je typ ženy, ktorá by mi zakazovala futbal.
Keď idete do nejakého krkolomného zákroku, nebojí sa o vás?
– Zľakne sa, ale rozhodne nepanikári. Ak sa mám priznať, napriek svojej zavalitej postave som nikdy žiadne vážnejšie zranenie nemal. Samozrejme, modriny, vykĺbené prsty, to áno, ale nič vážne.
Na aký zápas rád spomínate?
– Za dorast proti Púchovu, keď sme s favoritom na postup vybojovali remízu 0:0. Tam by mi nedal gól ani Messi. Naopak, najhoršie zápasy boli, keď som si myslel, že viem veľa vecí chytiť a nebolo to tak. Spomeniem napríklad zápas v Prievidzi, kedy sme proti Skalici v pohári vyhrávali 3:1. Hostia vyrovnali na 3:3 a v poslednej minúte kopal Milan Pastva penaltu. Keby dal na 4:3, postúpime. No žiaľ, z brejku sme dostali gól práve my. To bol taký smolný zápas. Už vtedy sa malo zapaľovať umelé osvetlenie ako kedysi a ja som zostal veľmi sklamaný. Nerád však spomínam aj na vysoké prehry v štvrtej lige, kedy sme dostávali facku za fackou.
Je pravda, že brankár potrebuje vždy prvý dobrý zákrok, aby sa cítil v pohode?
TOP 5 vecí, ktoré futbalista na dedine z duše neznáša! Čítajte – Najlepšie je to, keď gólman nemá za zápas žiadny zákrok. Vtedy vie, že má výbornú obranu, ktorá funguje na sto percent. Pokiaľ sa však brankár chytí stiahnutím centra alebo nejakým zákrokom jedna na jedna, je to len dobre. Samozrejme, tá sústredenosť musí byť na 110 percent počas celého zápasu, aby brankár dokázal zvládnuť to zápasové napätie. Dôležité je nespraviť chybu, pretože môže spraviť 99 vecí dobre, ale tá jedna, ktorá bude znamenať stratu bodov, bude mrzieť najviac.
Blížia sa Vianočné sviatky. Ako ich budete tráviť?
– Budem mať trošku smutné Vianoce, pretože pred mesiacom mi odišiel starý otec. Takže táto pamiatka bude venovaná jemu. Budem na neho intenzívne myslieť. Inak u nás trávime Vianoce úplne bežne, kapra dáme do rúry, napečieme medovníky a budeme sedieť v kruhu rodiny. Nie som zástancom nejakých bujarých osláv. Vianoce sú na to, aby boli s rodinou. Samozrejme na Štefanskej zábave sa stretnem s kamarátmi, ktorí sú rozlezení po rôznych ligách na Slovensku a Česku. Dáme si nejaké pivko, na čo sa už teraz veľmi teším.
Čo by ste odkázali do nového roka kolegom brankárom?
– Veľa úspešných zákrokov. Aby ich aj naďalej futbal bavil a aby neutrpeli žiadne zranenia. Ale to prajem všetkým futbalistom. Chcem, aby si vážili to, čo robia a mali z toho radosť. Pretože sú ľudia, ktorí by veľmi chceli byť na ihrisku, ale pre vážnu chorou či zranenie nemôžu. Práve v tom je aj také moje životné motto. Chcem sa tešiť z maličkostí, byť skromný a úprimný presne tak, ako ma to učili doma.
