Článok pokračuje pod video reklamou
HANDLOVÁ. Dnes tridsaťdvaročný Handlovčan Igor Brunner patrí medzi najlepších telesne postihnutých oštepárov na svete. Je tiež šťastne ženatý a otcom dvoch detí. Jeho cesta životom však nebola vždy jednoduchá.
Nemal zmysel života
Ako mladý sa flákal a nemal žiadny zmysel života. Popíjanie alkoholu či vysedávanie pri cigaretke patrilo ku každodenným súčastiam jeho života. S kamarátmi si vymyslel adrenalínovú zábavku, čas zabíjal naskakovaním na rozbehnutý vlak. A práve to sa mu stalo osudným, keď spadol pod vozeň naložený uhlím a odtrhlo mu nohu.
„Bol som hlúpy, s kamarátmi sme robili len samé sprostosti. Pri koľaji rástli kroviny, do ktorých sa mi zamotali nohy a spadol som pod vlak,“ na osudový moment zaspomínal Igor Brunner, ktorý bol v minulosti lajdákom, no momentálne je hrdým členom slovenskej reprezentácie.
Presná diagnóza odborníkov znela amputácia ľavého predkolenia.
„Zmieril som sa s tým pomerne dobre. Vedel som, že už nič nespravím. Život išiel ďalej. Po nehode som najskôr nejavil záujem o nič, rodičia ma nahovárali na tenis, bicykel, volejbal, ale nič ma nebavilo. Vždy to chceli ostatní, no ja som sa zaujímal len o diskotéky a kamarátov,“ ďalej prezradil.
“Nechcem, aby sa o mne hovorilo pred synom, že má postihnutého otca
„
Najskôr len garážová úroveň
Zlom nastal v roku 2009, kedy Brunner spoznal klub Proficio, ktorý zastrešuje fungovanie telesne postihnutých športovcov.
„Predseda klubu ma zlanáril na internete. Malo to však takú garážovú úroveň, len tak sme hádzali. Neskôr však do môjho života vstúpil veľmi dôležitý človek, Adrián Matušík, niekoľkonásobný majster sveta v guli či disku. On ma potiahol až do reprezentácie, pomáhal mi s výživou a tréningami. Vybavil mi dokonca výborného trénera, ktorým je dodnes Jozef Hanušovský,“ pokračoval v rozprávaní.
A práve v spolupráci s trénerom VŠC Dukla Banská Bystrica sa Handlovčan prebojoval až na majstrovstvá Európy do Talianska, kde skončil štvrtý a hodil si osobný a vo svojej skupine F43 dokonca európsky rekord. Oštep zahodil 44,89 metra.
„Štartoval som aj na majstrovstvách sveta v Londýne, no tie mi nevyšli a skončil som jedenásty,“ prezradil Brunner, ktorý je niekoľkonásobným majstrom Slovenska.
Igor Brunner v akcii. (zdroj: archív - IB)Cieľom paralympijské hry 2020
Medzi jeho aktuálne ciele patria európsky šampionát v Berlíne, kde by rád získal medailu. No a v prvom rade paralympijské hry 2020 v Tokiu.
„Japonsko by mohlo byť vrcholom mojej kariéry. Je to však veľmi náročné, pretože každý deň musím chodiť do práce ako zdravý človek. A popri tom každý deň na tréning,“ opísal.
Ako Igor Brunner sám tvrdí, aj bez nohy žije šťastný život. Má skvelú manželku a dve zdravé deti. Polročnú Ninku a štvorročného Igora.
„Práve po narodení syna nastal v mojej športovej kariére zlom. Došlo mi, že sa nechcem v živote len ponevierať, ale chcem niečo dokázať. Nechcem, aby sa o mne hovorilo pred synom, že má postihnutého otca. Ale o tom, že ten beznohý reprezentuje našu krajinu a snaží sa niečo dokázať,“ zdôraznil.
Nebyť pádu pod vlak, nemusel tu byť
Po rokoch sa Igor Brunner na osudový deň, kedy padol pod vlak, snaží nemyslieť.
„Niekedy mi je ľúto, čo sa vtedy stalo. Na druhej strane si však poviem, že mi nemá byť čoho. Pretože som sa pohyboval vo veľmi zlých kruhoch a keby som pokračoval v takomto živote, už som tu nemusel byť. Práve pád pod vlak bol akýmsi varovným prstom, aby som sa spamätal,“ tvrdí.
Oštepár priznáva, že naďalej zostal malým rebelom, no jeho život sa oproti bujarej mladosti výrazne zmenil. Medzi jeho športové vzory patrí boxer Mike Tyson.
„Aj dedko bol boxerom. Veľa ľudí dodnes Tysona nemusí, ale mne sa na ňom páči to, že do všetkého išiel po hlave. I keď mal špinavé ťahy, išiel za svojim cieľom. Spomenúť však musím aj výborného oštepára Jána Železného,“ povedal o svojich športových idoloch.
S rodinou. (zdroj: archív - IB)Ľudia ho za postihnutého nepovažujú
Počas bežného dňa nosí protézu, teda napodobeninu nohy. Pracuje ako revízor požiarnej techniky, preto sa mu častokrát stáva, že ho ľudia považujú za zdravého.
„Keď zastanem na vozíčkarovi, pravidelne na mňa niekto ukazuje prstom. Vtedy sa ho však spýtam, či je posudkový lekár. Zrejme čaká, že automaticky musí z auta vyjsť človek na vozíku,“ priblížil.
A čo by odkázal ľuďom, ktorí majú podobné zdravotné problémy ako on?
„Nebojte sa byť šťastní. Napriek hendikepu sa nesmiete vzdávať a treba si ísť naďalej za svojim snom,“ uzavrel Igor Brunner, telesne postihnutý oštepár.
