PRIEVIDZA. Od prípravky až po mužov hrával práve v metropole hornej Nitry. Nastupoval tu v zápasoch tretej a po postupe neskôr aj v druhej lige. Následne odišiel na sedem rokov do Rakúska a momentálne si občas chodí zahrať prvú triedu za Podhradie.
Máte bohaté hráčske skúsenosti, no kariéru trénera ešte len rozbiehate. Ako sa darí vášmu tímu U10?
– Hráme ligu A prípraviek a skúsili sme aj súťaž v rámci OblFZ Prievidza. Do oboch súťaží zasiahlo už 29 našich hráčov. Mame možnosť porovnávať sa s najlepšími na Slovensku ako sú Trenčín, Trnava, Nitra, Žilina a ďalší. Aj keď nemáme porovnateľné tréningové podmienky, chlapci nezaostávajú a naopak dokážu v zápasoch dominovať.
Prečo ste sa rozhodli trénovať žiakov?
– Pred jeden a pol rokom som bol oslovený, aby som pomohol ako asistent hlavného trénera. V tejto kategórii je aj môj mladší syn Matúš. Aj vzhľadom na môj vek som ponuku prijal. Od januára tohto roku som bol poverený vedením ako hlavný tréner. Zatiaľ trénujeme ako prípravka, čo je najdôležitejšie obdobie pre vybudovanie si pozitívneho vzťahu k futbalu a disciplíne v tréningovom procese. Dôležité je sústrediť sa už teraz na detaily a nič nezanedbať, lebo v neskoršom veku sa zlé návyky ťažko odstraňujú.
Aké sú vaše trénerské ciele?
– Zatiaľ je skoro hovoriť o trénerskej budúcnosti a cieľoch. Ani teraz sa ešte nepovažujem úplne za trénera, skôr sa snažím chlapcov usmerniť, poradiť a ukázať im futbalové veci.
Trénujete malé deti. Zrejme ste s nimi zažili množstvo úsmevných situácií. Môžete nejakú prezradiť?
– Tak snáď sa kolega, môj terajší asistent Gabriel Kamdem, neurazí, ale od chlapcov dostal prezývku Otubandžo, podľa futbalistu MSK Žilina. Stalo sa, že prezývku použili chlapci aj pri zápase. Keď sa ich pýtali, kto ich trénuje, odpovedali Oravec a Otubandžo.
Akým typom trénera ste? Ofenzívny alebo defenzívny?
– Ešte som nemal možnosť koučovať zápas jedenásť na jedenásť. U nás je to o nabádaní hrať odvážne, kreatívne a hlavne presadiť sa v hre jeden na jeden. Od chlapcov chcem, aby každú situáciu riešili futbalovo, neodkopli žiadnu loptu aj za cenu chyby a inkasovania gólu. Výsledky neriešim, stáva sa, že aj po prehre som s výkonom a hrou spokojnejší, ako keď vyhráme, ale nie je to to, čo chceme.
Máte nejaký vzor?
- Práca trénera je dosť špecifická. Môj názor je, že každý je iný a nemal by sa nikto snažiť kopírovať druhého. Príklad je asi Adrián Guľa.
Chceli by ste ešte niečo dodať?
– Verím, že sa nájde cesta a Prievidza sa opäť dostane na futbalovú mapu Slovenska kam patrí a dokážeme pre deti vytvoriť dôstojne podmienky pre ich rast. Už aj menšie okolité mestá sa nám v tomto vzďaľujú, ale verím, že kompetentní začnú hľadať cestu a spoločnú reč v prospech futbalu, čo by sa mohlo odraziť aj na atmosfére v meste.
