PRIEVIDZA. Milan Paluš sa celý svoj aktívny život živil fotografovaním. S jeho fotkami sa mohli Prievidžania stretnúť i na stránkach Prieboja. v súčasnosti fotí pre radosť, starú techniku však vymenil za novú a podľa jeho slov mu moderné záležitosti v podobe počítačových programov a dotykových telefónov nerobia žiadny problém.
Spomienky na doby minulé
„Toto sú žiarovky, pri ktorých som vyvolával filmy,“ povedal Milan Paluš a ukázal na škatuľku, ktorá už na letmý pohľad pripomína časy minulé.
„Žiarovky sú úplne tmavé, kým som sa pri nej v tmavej komore rozhľadel, trvalo mi to minimálne desať minút,“ zaspomínal. V minulosti musel byť každý fotograf i chemikom. Prvé filmy sa vyvolávali v miskách s vývojkou a film sa cez ňu preťahoval z jednej strany na druhú.
„Vývojky boli najprv práškové, človek si to musel vedieť presne odvážiť a zarobiť,“ povedal. Neskôr si už mohli amatérski fotografi v drogériách kúpiť tekuté vývojky. Treba však pripomenúť, že k veciam sa v tej dobe veľmi ťažko dalo dostať, neboli dostupné ani odborné knihy.
Začiatky zachytávania spomienok
„Prvý fotoaparát som dostal ešte pred vojnou ako päťročný chlapec,“ povedal. Podľa jeho slov to bol bakelitový fotoaparát značky Futurit.
„Bola však vojna, vôbec neviem, kde ten prístroj skončil, stratil som vtedy veľmi veľa vecí,“ priznal.
„Bývali sme na prievidzskom námestí, mali sme tam reštauráciu, teraz je tam banka,“ spomenul. Do ich domova však neskôr spadlo šesť bômb a budova sa poškodila.
„Zbúrali ju, potom prišlo zoštátnenie a pri sťahovaní mojich vecí som bol na vojne, všetko z fotokomory a i fotografie sú jednoducho preč,“ povedal.
Odfotil najmladšieho čitateľa, ktorý má dnes 54 rokov. (zdroj: archív - Milan Paluš)Chcel byť elektrotechnikom
Počas prvých rokoch po vojne veľmi nefotografoval, prázdninoval u strýka v Košiciach, ktorý tam mal továreň.
„Vtedy ma viac zaujímala elektrotechnika,“ priznal. Chcel študovať na elektrotechnickej priemyslovke, doba však nebola jeho snu naklonená.
„Ako kapitalistického synáčika ma nechceli na žiadnu školu prijať,“ dodal. Nakoniec začal študovať na gymnáziu, to však nedokončil.
„Riaditeľ mi povedal, že ma vyššie nepustí, tak som si povedal, že nebudem školou strácať čas,“ povedal. Zamestnal ho sused, ktorý mal v Prievidzi fotoslužbu.
„Učil som sa a bol som i platený, čo bolo veľké šťastie,“ priznal.
Fotografovanie a fotky kedysi
Dnes si už málokto vie predstaviť, aký proces stál za konečnou fotografiou.
„Film sa z fotoaparátu musel vybrať pri tmavej žiarovke,“ povedal. Následne sa vyvolal pomocou troch tekutín. Najprv sa ponoril do misky s vývojkou, následne prepláchol v miske s vodou a nakoniec prešiel ustálovačom.
„Vývojka musela mať presnú teplotu a film v nej mohol stráviť iba určitý čas,“ povedal. Následne sa musel výsledok, teda jednotlivé okienka filmu, opticky prezrieť.
„Kedysi sme nemali expozimetre a merali sme rôzne, takpovediac odoka,“ priznal. Prvým „riadnym“ fotoaparátom, ktorý mal Milan Paluš k dispozícii bol Futuric.
„Bol tam film štyri a pol krát šesť centimetrov a mal osem obrázkov,“ povedal. Fotoaparát mal určitú hĺbku ostrosti a dve možnosti. Prispôsobil sa foteniu pri slnku a pod mrakom.
„Lenže mraky sú svetlé i tmavé, takže to fotografovanie išlo veľmi ťažko,“ priznal.
Neskoršie vystriedali misky s tekutinami takzvané tanky.
„Profesionálne boli asi meter vysoké a zmestilo sa do nich tridsaťpäť litrov vývojky a také isté množstvo ustálovača,“ povedal. Proces vyvolávania filmov tak bol zautomatizovaný, film sa iba zavesil na háčik. Po použití chemikálií sa musel riadne vyprať a vysušiť.
Prvé fotografie vznikali pomocou žiarovky.
„Mal som taký rámik, v ktorom bol papier a nad tým sklo s filmom. Jednoducho sa na to zasvietilo,“ povedal. Potom sa fotografia vyvolala rovnakým procesom ako film, vývojkou, ustálovačom a vodou.
„Vychádzali z toho rôzne fotografie,“ povedal s úsmevom. Fotografie boli rozdielne naexponované a boli odfotografované i s rozličnou citlivosťou.
„V tom čase to bola dvadsaťjednotka, čo bolo asi sto ASA, čiže veľmi slabé,“ spomenul. Pre porovnanie, v dnešných telefónoch je citlivosť asi tritisíc týchto jednotiek. Filmy do fotoaparátov mali určité charakteristiky, Milan Paluš ich má stále odložené.
„Vtedy bol 400 najcitlivejší, neskôr prišli 800, tie však už pri zväčšení fotografie robili zrno,“ prezradil.
Dušan Valovič: Fotím od detstva. V srdci mi zostala najmä rôznorodá Etiópia (+FOTO) Čítajte Dvanásť pokusov
V súčasnosti si môžeme z dovolenky, či podujatia priniesť i tisíc záberov, z ktorých však selektujeme tie najlepšie. Nie raz sa stane, že zo všetkých nám zostane iba pár.
„Na vtedy dostupnom fotoaparáte Pentacon bol film s dvanástimi zábermi,“ povedal. Napríklad pri svadbách sa vtedajší fotografi teda snažili, aby sa všetkých dvanásť záberov podarilo.
„Väčšinou som sa dohodol s mladomanželmi, aby sa tvárili prirodzene, keď uvidia fotografa,“ prezradil. S úsmevom však dodal, že niekedy i snaha o prirodzenosť vystrúhala na tvári neuveriteľnú grimasu.
„Nebolo to tak ako dnes, že fotografovi stačí fotoaparát, museli ste vedieť veľa iných úkonov,“ priznal.
Úžasná zbierka
Milan Páleš fotografovanie miluje a okrem zbierky starých filmov a žiaroviek má i staré kúsky fotoaparátov. Fotoaparát Minolta 7000, ktorý si kúpil na výstave v Prahe, stál 72-tisíc korún a bol teda o šesťsto korún drahší ako automobil Škoda 1200. Vlastní i Olympus OM1, ktorý mal podľa jeho slov veľmi dobré parametre. Zeiss Ikon je jedným z drahých aparátov a za Slovenského štátu ním fotografoval i fotoreportér Teslík zo Slovenskej tlačovej agentúry. Kúpil ho za tisícpäťsto korún od dobrého priateľa.
„V súčasnosti mi za ten fotoaparát ponúkajú tisícpäťsto eur,“ priznal. Je to však historická pamiatka, bol vyrobený v štyridsiatych rokoch a fotil i vojnové udalosti.
Fotenie dnes
Milan Paluš sa prispôsobil dobe a pri starých kúskoch aparátov sa nachádza i digitálna zrkadlovka.
„Dnes fotím iba bežné veci,“ povedal. Nevyužíva však iba digitálnu zrkadlovku, veľa vecí fotí i telefónom.
„V Klube Bôbarov si robíme kroniku a koláže, čo vytváram z fotografií pre archív stačia,“ priznal. Fotografie púšťa i na sociálne siete, sám si ich upravuje a retušuje cez počítač.
„Už si môžem upravovať farby, robiť kopu záberov a vyberať si z nich. Nie som viazaný na dvanásťsnímkový film,“ dodal s úsmevom.
Novinársky fotograf
Súčasná technika je podľa slov Milana Paluša úžasná najmä pre novinársku fotografiu.
„Viete si predstaviť, že kolega bol v Kanade na olympijských hrách a niesol tam so sebou kufor filmov, narobil tam dvetisíc fotografií a potom ich musel všetky vyvolať,“ povedal. Podľa jeho slov však bolo najhoršie nekonečné prehliadanie záberov a práca s nimi, ktorá spočívala v ťažkom vyberaní a vyraďovaní.
„Teraz to nie je problém, pustím si to na počítači a vidím, čo je dobré a čo nie, spravím ihneď selekciu,“ spomenul.
Najviac nenávidel prácu vo fotokomore.
„Naozaj som ju nenávidel, vadila mi tá tma, navyše, keď som prišiel o desiatej domov z akcie, strávil som tam ďalších päť hodín, aby som to ráno mohol poslať,“ priznal. Jeho fotky odoberali slovenské denníky ako napríklad Pravda a Práca, Šport a Večerná Praha. Fotky posielal vlakom.
„Ráno som to dal do rýchlika a potom si to v Bratislave na stanici prebrali,“ povedal. Vtedy nebolo možné uverejňovať fotografie v novinách promptne.
„Teraz viem tú fotku poslať rovno z fotoaparátu,“ povedal.
Raz nestihol svadbu
„Vždy ma najviac bavili reportáže a fotenie detí,“ priznal. Povedal, že vtedy mali fotografické ateliéry statické aparáty. Deti sa nesmeli chvíľku hýbať, čo nie vždy bolo možné.
„Bol som vychýreným fotografom detí,“ priznal. Na fotenie používal Flexaret, čo mu umožnilo pohyb a najradšej mal bezprostredné zábery.
„Mňa nebavila práca v ateliéri a portréty,“ spomenul. Vždy sa snažil dodržiavať termíny a robiť poriadnu robotu.
„Raz som však nestihol svadbu,“ priznal. Vtedy ho zradilo zdravie a dostal žlčníkový záchvat. Druhý problém, na ktorý si spomenul, spôsobil samotný fotoaparát.
„Vyberal som film a z aparátu mi vyletela pružinka. Film vyskočil, ale našťastie som si pamätal, čo som naposledy fotil,“ priznal. Sériu fotografií jednoducho zopakoval. Vždy so sebou nosil dva fotoaparáty, pretože boli dosť kazové. „Chodil som do Prahy, fotoaparát mi opravili na počkanie a za fľašu slivovice,“ povedal.
A fotka, ktorá mu najviac utkvela v pamäti?
„Fotil som najmladšieho čitateľa, ktorý má teraz päťdesiatštyri rokov,“ ukončil.
