PRIEVIDZA. Dušan Valovič (72) sa celý svoj život venuje fotografovaniu.
Namiesto fotografovania na objednávku sa rozhodol fotiť pre potešenie.
Povedal si, že chce vidieť svet, kým môže a začal cestovať. V spojení so svojim povolaním zachytávajúcim okolitý svet prostredníctvom fotoaparátu vznikli nielen úchvatné obrazy, ale i zaujímavé cestovateľské zážitky.
Začiatky fotografovania
„Fotiť som začal ako malý chlapec, mal som asi deväť rokov,“ začal Dušan Valovič naše rozprávanie. Spolu s bratom si sami vyvolávali filmy a robili fotografie. Spomenul si i na deň, keď vyvolávali prvý film.
„Bolo to v izbe, zatemnili sme okná, položili staré taniere, čo nám požičala mama, naliali sme vývojku a ustalovač,“ povedal. Potom, čo sa im podarilo vyvolať film, zapli svetlo a zistili, že prskajúca vývojka zanechala hnedé škvrny nielen na koberci, ale i perinách.
„Dostali sme stopku, mama nám dala taký kútik, kde sme si spravili fotografickú komoru,“ spomenul. Chlapci na fotografovanie potrebovali i inú techniku, tá však v tých časoch dostupná nebola.
„Prvé exponovanie sme robili pomocou žiarovky,“ povedal. Fotokopírku si vyrezali a vyrobili z dostupných materiálov, fotografie sušili najprv voľne na stole a potom na skle, kde ich i leštili. Bavilo ich však i stavať vetrone. Museli si ich vyrobiť sami, nedal sa kúpiť hotový model ako dnes.
„Robili sme ich z preglejky podľa nákresu a trvalo to dlho. Mali sme však veľkú radosť, keď sa náš výtvor dostal do vzduchu,“ zaspomínal. Spomenul si i na vyrobený rádio prijímač, ktorý chytal stanice na stredných vlnách pomocou kryštálu.
„Bola to jednoduchá konštrukcia, volalo sa to kryštálka. Potom sme si iba dali slúchadlá a počúvali sme,“ dodal. A zo športu ich bavili futbal a bicyklovanie. Tomu sa Dušan Valovič venuje doteraz.
Výlet na Kubu
Prvý cestovateľský sen, ktorý absolvoval, bola cesta na Kubu.
„Bola to moja prvá ďaleká cesta a fascinovala ma rôznorodá spoločnosť,“ povedal. Ľudia na Kube sú veľmi priateľskí, vonku hrajú domino a bavia sa do noci. Počas výletu do hlavného mesta Havany si odbehol čosi pofotiť.
„Vrátil som sa a moja skupina nikde,“ dodal. Bolo to hneď prvý deň, takže ani nevedel, kde je ubytovaný a obzeral sa dookola po známych tvárach.
„Našťastie sa zjavil iný účastník zájazdu a ten si pamätal ďalšiu zastávku nášho výletu,“ spresnil. Podľa jeho slov zostali s týmto človekom priateľmi. V súčasnosti je to už viac ako desať rokov a svet objavujú spolu.
„Odvtedy som sa už nikde nestratil,“ dodal s úsmevom.
Dušan Valovič sa prednedávnom vrátil z indonézskeho ostrova Siberut. Bola to veľmi náročná cesta, cestovateľ prechádzal džungľou, všade bolo bahno a pijavice. Napriek tomu bol zvedavý na bežný život Menwajcov, domorodých obyvateľov.
„Bývajú v domoch, ktoré sú postavené na koloch asi meter nad zemou a k dverám vedie kmeň stromu so zárezmi,“ opísal. Domy, nazývané umy, majú tri miestnosti a spodný priestor medzi zemou a podlahou je využívaný ako chliev pre vietnamské prasiatka. Kurník pre sliepky bol súčasťou obydlia. Potrava zvierat a ľudí je taká istá.
„V džungli hojne rastú ságové palmy,“ spresnil. Túto palmu spília, keď má desať rokov a nechajú vysušiť. Pre zvieratá nasekajú väčšie kusy. Ľudia si z nej nastrúhajú piliny, ktoré následne prepláchnu vodou. Vysušia ich, zabalia do banánových listov a dajú do ohňa upiecť.
„Je to bez chuti, ale keby to bolo trošku prisolené, bolo by to úplne ako náš chlieb,“ povedal. Nejedia iba to, napríklad od sliepok majú vajíčka.
„Robia i šalát z kvetu banánovníka a je mimoriadne chutný,“ opísal. Jedna palma vydrží jednej rodine asi tri mesiace.
Dušan Valovič si vyskúšal tradičný odev domorodcov nazývaný kabit. Nie len vyskúšal, musel si ho i vyrobiť. Bederná rúška sa robí z iného druhu palmy, narežú sa z nej pásy dlhé asi štyri metre a široké asi šesť centimetrov. Kôru stiahnu a samotný odev sa vyrába z lyka.
„Musel som to vyklepávať tĺčikom, nebola to veru ľahká práca a trvalo mi to skoro dve hodiny,“ povedal. Po vyklepaní sa lyko preperie vo vode, vyplácha, vysuší a oblečie na telo.
„Vzadu je to iba taký pásik a vpredu zásterka, vôbec necítite, že máte niečo oblečené,“ opísal.
Na Siberute spoznal i domácich šamanov, ktorí sa volajú sikerei.
„Sú to domorodí lekári, poznajú všetky bylinky,“ povedal. Ich výsadou je tetovanie s prírodnými vzormi.
Priamo pred pápežom
Dušan Valovič spomína i na to, ako fotil pápeža priamo na pódiu. Práve sa nachádzal v Cotonou v Benine, keď tam mal pápež omšu na počesť 150. výročia príchodu prvých misionárov.
