Dušan Valovič: Fotím od detstva. V srdci mi zostala najmä rôznorodá Etiópia (+FOTO)

PRIEVIDZA. Dušan Valovič (72) sa celý svoj život venuje fotografovaniu.
Namiesto fotografovania na objednávku sa rozhodol fotiť pre potešenie.
Povedal si, že chce vidieť svet, kým môže a začal cestovať. V spojení so svojim povolaním zachytávajúcim okolitý svet prostredníctvom fotoaparátu vznikli nielen úchvatné obrazy, ale i zaujímavé cestovateľské zážitky.

Začiatky fotografovania

„Fotiť som začal ako malý chlapec, mal som asi deväť rokov,“ začal Dušan Valovič naše rozprávanie. Spolu s bratom si sami vyvolávali filmy a robili fotografie. Spomenul si i na deň, keď vyvolávali prvý film.

„Bolo to v izbe, zatemnili sme okná, položili staré taniere, čo nám požičala mama, naliali sme vývojku a ustalovač,“ povedal. Potom, čo sa im podarilo vyvolať film, zapli svetlo a zistili, že prskajúca vývojka zanechala hnedé škvrny nielen na koberci, ale i perinách.

„Dostali sme stopku, mama nám dala taký kútik, kde sme si spravili fotografickú komoru,“ spomenul. Chlapci na fotografovanie potrebovali i inú techniku, tá však v tých časoch dostupná nebola.

„Prvé exponovanie sme robili pomocou žiarovky,“ povedal. Fotokopírku si vyrezali a vyrobili z dostupných materiálov, fotografie sušili najprv voľne na stole a potom na skle, kde ich i leštili. Bavilo ich však i stavať vetrone. Museli si ich vyrobiť sami, nedal sa kúpiť hotový model ako dnes.

„Robili sme ich z preglejky podľa nákresu a trvalo to dlho. Mali sme však veľkú radosť, keď sa náš výtvor dostal do vzduchu,“ zaspomínal. Spomenul si i na vyrobený rádio prijímač, ktorý chytal stanice na stredných vlnách pomocou kryštálu.

„Bola to jednoduchá konštrukcia, volalo sa to kryštálka. Potom sme si iba dali slúchadlá a počúvali sme,“ dodal. A zo športu ich bavili futbal a bicyklovanie. Tomu sa Dušan Valovič venuje doteraz.

Výlet na Kubu

Prvý cestovateľský sen, ktorý absolvoval, bola cesta na Kubu.

„Bola to moja prvá ďaleká cesta a fascinovala ma rôznorodá spoločnosť,“ povedal. Ľudia na Kube sú veľmi priateľskí, vonku hrajú domino a bavia sa do noci. Počas výletu do hlavného mesta Havany si odbehol čosi pofotiť.

„Vrátil som sa a moja skupina nikde,“ dodal. Bolo to hneď prvý deň, takže ani nevedel, kde je ubytovaný a obzeral sa dookola po známych tvárach.

„Našťastie sa zjavil iný účastník zájazdu a ten si pamätal ďalšiu zastávku nášho výletu,“ spresnil. Podľa jeho slov zostali s týmto človekom priateľmi. V súčasnosti je to už viac ako desať rokov a svet objavujú spolu.

„Odvtedy som sa už nikde nestratil,“ dodal s úsmevom.

Dušan Valovič sa prednedávnom vrátil z indonézskeho ostrova Siberut. Bola to veľmi náročná cesta, cestovateľ prechádzal džungľou, všade bolo bahno a pijavice. Napriek tomu bol zvedavý na bežný život Menwajcov, domorodých obyvateľov.

„Bývajú v domoch, ktoré sú postavené na koloch asi meter nad zemou a k dverám vedie kmeň stromu so zárezmi,“ opísal. Domy, nazývané umy, majú tri miestnosti a spodný priestor medzi zemou a podlahou je využívaný ako chliev pre vietnamské prasiatka. Kurník pre sliepky bol súčasťou obydlia. Potrava zvierat a ľudí je taká istá.

„V džungli hojne rastú ságové palmy,“ spresnil. Túto palmu spília, keď má desať rokov a nechajú vysušiť. Pre zvieratá nasekajú väčšie kusy. Ľudia si z nej nastrúhajú piliny, ktoré následne prepláchnu vodou. Vysušia ich, zabalia do banánových listov a dajú do ohňa upiecť.

„Je to bez chuti, ale keby to bolo trošku prisolené, bolo by to úplne ako náš chlieb,“ povedal. Nejedia iba to, napríklad od sliepok majú vajíčka.

„Robia i šalát z kvetu banánovníka a je mimoriadne chutný,“ opísal. Jedna palma vydrží jednej rodine asi tri mesiace.

Dušan Valovič si vyskúšal tradičný odev domorodcov nazývaný kabit. Nie len vyskúšal, musel si ho i vyrobiť. Bederná rúška sa robí z iného druhu palmy, narežú sa z nej pásy dlhé asi štyri metre a široké asi šesť centimetrov. Kôru stiahnu a samotný odev sa vyrába z lyka.

„Musel som to vyklepávať tĺčikom, nebola to veru ľahká práca a trvalo mi to skoro dve hodiny,“ povedal. Po vyklepaní sa lyko preperie vo vode, vyplácha, vysuší a oblečie na telo.

„Vzadu je to iba taký pásik a vpredu zásterka, vôbec necítite, že máte niečo oblečené,“ opísal.
Na Siberute spoznal i domácich šamanov, ktorí sa volajú sikerei.

„Sú to domorodí lekári, poznajú všetky bylinky,“ povedal. Ich výsadou je tetovanie s prírodnými vzormi.

Priamo pred pápežom

Dušan Valovič spomína i na to, ako fotil pápeža priamo na pódiu. Práve sa nachádzal v Cotonou v Benine, keď tam mal pápež omšu na počesť 150. výročia príchodu prvých misionárov.

„Nevedel som o tom, ale bol som rozhodnutý, že to musím vidieť,“ povedal. Omša sa konala na preplnenom štadióne. Všetky brány boli zatvorené, dovnútra sa dalo dostať iba cez tú hlavnú.

„Tlačili sme sa dovnútra s domácimi, keď usporiadatelia zbadali v tom dave biele tváre,“ spomenul.
Dvaja usporiadatelia ich napokon dostali dovnútra. Treba spomenúť, že nemal žiadnu akreditáciu na vstup a ani zakúpenú vstupenku.

„Jediné, čo som mal, bola taká kartička s podobizňou pápeža, ktorú som si kúpil v blízkosti štadióna,“ povedal.
Dostal sa dovnútra, šťastný, napriek tomu, že tlačenicu využil neznámy vreckár a ukradol mu peňaženku.

„Vojaci nás zaviedli bez toho, aby nás skontrolovali, nepýtali si povolenie na vstup, všade bola stráž a nad hlavami nám lietali helikoptéry. Bezpečnosť veľmi vysoká a my sme pokojne prechádzali do stredu štadióna i s veľkými batohmi na chrbtoch,“ opísal. Dušan Valovič sa zaradil medzi fotografov a spolu s nimi sa dostal až k pápežovi.

„Fotografoval som ho zo vzdialenosti asi piatich metrov,“ povedal.

„Opýtal som sa sám seba, že napriek vysokej bezpečnosti môžem byť v blízkosti pápeža s veľkým batohom na chrbte. Čo keby som tam mal namiesto fotoaparátov výbušninu?“

Vytesané do skaly

V Indii, asi osem hodín vlakom z mesta Bombaj stoja Adžanta a Ellora.

Adžantu tvorí asi dvadsaťdeväť budhistických chrámov, ktoré boli vytesávané do skaly šesťsto rokov, od druhého storočia pred našim letopočtom do štvrtého storočia nášho letopočtu.

„Každý detail, každá socha, celý interiér chrámu je vytesaný do tej skaly,“ povedal. Kúsok od Adžanty je Ellora.

„Tam je najzaujímavejší a najimpozantnejší Kajlash,“ spomenul. Je to hinduistický chrám, pozemské sídlo boha Višnu. Tesali ho do skaly stopäťdesiat rokov a postupovali od vrchu po spodok. V interiéri sú tak isto vysekané priestory s reliéfmi a sochami.

„Tento komplex pozostáva z ďalších tridsiatich troch hinduistických, budhistických a džinistických chrámov,“ dodal.

Rôznorodá Etiópia mu zostala v srdci

„Etiópia je úžasná krajina, nechala mi stopu v srdci,“ priznal Dušan Valovič.
Na severe krajiny, v meste Lalibela sa nachádza jedenásť kresťanských chrámov z dvanásteho storočia.
Na cirkevné slávnosti veriacich slúžia do týchto dní. Kresťanské chrámy sa nachádzajú i v strede krajiny, na jazere Tana.

„Tanierikový“ kmeň

„Na juhu krajiny, pri rieke Omo som navštívil kmeň Mursi,“ povedal. Príslušníkov tohto kmeňa, respektíve jeho ženskú časť je možné spoznať podľa hlinených tanierikov umiestnených v spodnej pere.

„Povedali mi, že pôvodom tejto tradície je unášanie žien členmi iných kmeňov,“ opísal. Chceli tomu zabrániť a vymysleli, že budú svojim ženám dávať do spodnej pery tanieriky.

„Tým ich vlastne zoškaredili a zabránili únosom,“ dodal. V kmeni následne spravili zo zohavenia cnosť, čím väčší tanierik v spodnej pere, tým je žena cennejšia. Umiestniť tanierik do spodnej pery je dlhý proces.

„Mama prepichne dcére peru a umiestni tam drevený kolík,“ opísal. Po zahojení rany sa do vzniknutej diery postupne umiestňuje stále väčší kolík. Kolík sa neskôr vymení za tanierik, ktorého priemer sa tak isto postupne zväčšuje.

„Niektoré ženy majú tanieriky veľké asi pätnásť centimetrov, videl som i dvadsaťcentimetrové,“ povedal. Na to, aby tanierik dobre držal v ústach je potrebné dievčaťu vybiť predné spodné zuby. Vrchnými zubami si potom tanierik pridržiava. Ak chce žena jesť, hlinenú ozdobu si jednoducho vyberie.

„A musím povedať, že tie tanieriky vôbec nie sú ľahké,“ dodal. Nosenie tanierikov však nie je povinné, viaceré dievčatá majú namiesto spodnej pery takýmto spôsobom upravené ušné laloky. Kmeň sa vyznačuje i neobvyklým tetovaním.

„Ozdoba kože vystupuje z tela, je plastická,“ objasnil. Robí sa tak, že háčikom nadvihnú kožu a narežú ju. Cieľom je, aby sa rana zapálila.

„Tento proces robia dvoma spôsobmi, buď dajú do rany larvy hmyzu, alebo na ňu nasypú popol,“ spresnil.

Rovnaké ženy

Pri rieke Omo žije i kmeň Hamar. Civilizované ženy si to možno ani nevedia predstaviť, ale vizážista by v tomto kmeni nemal veľa práce.

„Zaujímavosťou totiž je, že všetky ženy majú rovnaký účes, a to zapletené copíky natreté hlinkou a lojom. Nosia i rovnaké oblečenie urobené z koží kôz,“ povedal. Kmeň sa vyznačuje i neobvyklým označením vydatých žien.

„Upevňujú im na krk kovové obruče, bigneri“ opísal.

Prvá z mužových žien má túto obruč ozdobenú cípom smerujúcim dopredu. Dve bigneri nosí druhá žena a tri tretia.

„Nosia to stále, je to dosť ťažké a určite sa to nedá dať dole,“ dodal. Muži z tohto kmeňa naopak myslia na svoje pohodlie za každých okolností.

„Stále a všade nosia so sebou stoličku vyrezanú z jedného kusa dreva, aby si mohli sadnúť, keď sa im zachce,“ povedal. Chlapci sa zasa musia k dospelým mužom zaradiť rituálom.

„Nahý a pomaľovaný musí trikrát preskákať po býčích chrbtoch bez toho, aby spadol,“ ozrejmil.
Na severe rozmanitej Etiópie, v meste Gondar sa nachádzajú stredoveké hrady, kde sa žilo inak.

Dušan Valovič - Tváre sveta (6 fotografií)

Starý spôsob ťažby

Na Asale, soľnom jazere, nachádzajúcom sa na severovýchode krajiny, ťažia túto surovinu ešte pôvodným spôsobom.

„Vysekajú blok soli, potom ju obsekajú na presný rozmer a hrúbku,“ povedal. Teplota vzduchu sa v tejto oblasti pohybuje okolo 45 stupňov Celzia.

„Na juhu so sebou nosia stoličky a tu pri práci celý deň v takejto teplote kvočia,“ zamyslel sa. Pri ťažbe ich pozorujú ťavy. Na ich chrbty potom večer naložia stopäťdesiat kilogramový náklad a karavána ide púšťou šesťdesiat kilometrov do mesta Berhale.

„Tu sa soľ preloží na nákladné autá, ktoré ju potom rozvezú,“ povedal.

Pri aktívnej sopke

V oblasti sa nachádza i aktívna sopka Erta Ale.

„Kráter je plný lávy, buble to tam, strieka, prská,“ opísal. Podľa jeho slov výpary sopky strašne smrdeli a keď zafúkal vietor, nedalo sa to vydržať.

„Človek by sa tam ľahko zadusil,“ povedal.
Dušan Valovič išiel kvôli záberom takmer na okraj.

„Bolo tam strašne horúco, mal som dva fotoaparáty, a keď som chcel ten, čo som mal prevesený cez rameno, pálil a neudržal som ho v rukách,“ dodal.

Najteplejšie miesto na zemi

V Etiópii sa nachádza i najteplejšie miesto na zemi.

„Pôvodne je to kráter sopky Dallol, je to tam plné síry a výparov,“ opísal. V nehostinnej krajine sa v zemi nachádzajú metrové otvory a na povrch vyviera voda.
Priemerná ročná teplota tu dosahuje tridsaťpäť stupňov Celzia.

Skatovaní v uliciach

Pri svojich cestách po Etiópii navštívil i starobylé mesto Harar.

„V uliciach je možné naraziť na ležiacich a skatovaných ľudí,“ povedal. Kat je krík vo výške asi jeden a pol metra, zbierajú sa jeho listy. Tie sa potom vkladajú do úst a žujú sa, ide o druh mäkkej drogy.

„Tam je to dostupné pre každého, kat predávajú normálne na trhu a užívatelia sú dosť veselí,“ povedal s úsmevom. Podľa jeho slov majú listy tejto rastliny v obľube i kozy.
Správny cestovateľ rád nakupuje i suveníry.

„Všetci tam majú krásne zuby, škrabkajú si ich takými dlhými drievkami, tak som si chcel také zadovážiť i ja,“ priznal. Po zaplatení mu však vypadla peňaženka.

„Prišiel za mnou chlapec a tú peňaženku mi podal, napriek tomu, že z toho, čo v nej bolo, mohol žiť pol roka,“ povedal.

Plastová fľaša má cenu zlata

Pri posledných kilometroch v Etiópii a návšteve malej dedinky ho nasledoval hlúčik detí. Jedno z nich mu z batohu vytrhlo prázdnu plastovú fľašu.

„Utekal s ňou preč ako o život,“ opísal. Plastová fľaša predstavuje v niektorých oblastiach majetok.

„Ten kto má plastovú fľašu je boháč, lebo si môže nabrať vodu a zobrať si ju so sebou. Tam voda nie je, musia ju nosiť na veľké diaľky v ťažkých bandaskách,“ ozrejmil. V krajine nemajú ani drevo, nesmú vyťať strom. Platí tam prísny zákon. Zbierajú iba suché konáre, ktoré nájdu na zemi.

„Všetky tieto práce ako nosenie vody a dreva vykonávajú ženy, popruhy sa im od ťažkého nákladu zarezávajú až na kosť,“ povedal. Jedia veľmi skromne. Medzi základnú potravinu patrí injera. Medzi kameňmi podrvia obilninu podobnú prosu na múku, ktorú potom zmiešajú s vodou.

„Zmes lejú na oceľovú platňu, vznikne z toho taká veľká a hrubá palacinka. Je to dosť kyslé,“ opísal. Prílohou sú rôzne omáčky. Aby však niečo upiekli, potrebujú si zakúriť.

„Keď nie je drevo, v niektorých oblastiach kúria lajnami od hovädzieho dobytka,“ povedal. Tento materiál majú naskladaný pri domoch tak, ako my drevené polienka. „Napriek chudobe sú však ľudia v Etiópii prívetiví a šťastní,“ ukončil.

Obrazy z ciest Dušana Valoviča budú prístupné i verejnosti. Výstava s názvom Tváre sveta je sprístupnená v priestoroch galérie Regionart pri Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi do 30. novembra 2017.