TUŽINA. V tužinskom kostole svätého Jakuba sa odohral jeden z koncertov dvadsiatehošiesteho ročníka Medzinárodného organového festivalu pod názvom Slovenské historické organy.
Píšťaly organu rozozvučala nezvyčajne žena. Věra Heřmanová však tvrdí, že organ už nie je v dnešnej dobe iba mužskou záležitosťou.
„Ženy sa im venujú tak isto náruživo a s rovnakými výsledkami,“ povedala.
Začiatky hry na organ
Věra Heřmanová sa v štrnástich rokoch pripravovala na štúdium klavíra na konzervatóriu.
„Nečakane ma však silne oslovili práve organy. Stalo sa to v jednom kostole v Brne,“ priblížila. Okamžite zmenila rozhodnutie a podala prihlášku na brnianske konzervatórium, kde začala študovať organ.
„Vtedy tam bol, pravdaže, i nemalý kúsok pubertálnej túžby po niečom mimoriadnom, impozantnom a výnimočnom,“ priznala.
Organ, ako možno jediný z hudobných nástrojov, spĺňal všetky tieto kritériá.
Věra Heřmanová však do dnešných dní miluje i hru na klavíri. V súčasnosti sa venuje hre na organ niekoľko desiatok rokov a denne cvičí niekoľko hodín.
„Píšťalový organ mám doma, takže nemusím nikde chodiť. Keď sa pripravujem na koncert cvičím viac, ale málokedy presiahnem päť, šesť hodín,“ spresnila.
Hra na organ
Každý hudobný nástroj a hra na ňom je špecifická. A organ s takmer dvetisíc ročnou históriou nie je žiadnou výnimkou.
„Na organe hráte doslova rukami-nohami,“ povedala. Sú teda náročné nielen na koncentráciu, dokonalosť súhry ale i na fyzickú stránku hudobníka.
„Noty na organ sú spravidla z troch notových osnov,“ dodala.
Pre ilustráciu, noty pre husle alebo trúbku sú zapísané v jednej a noty pre klavír v dvoch notových osnovách.
„Dobrý organista musí dobre poznať i históriu a vývoj nástroja, jeho stavbu a literatúry, špecifiká rôznych organových škôl a období, tak, aby dokázal štýlovo a adekvátne interpretovať a mnoho iného,“ priznala.
Najviac zo všetkého potrebuje organ dobrého majstra organára, ktorý ich postaví.
„V tomto smere je kvalita veľmi dôležitá, pretože ide o nástroj, ktorý nebude slúžiť pár rokov, ale niekoľko storočí,“ prezradila.
Organ je zložitý mechanizmus, niekedy sa prirovnáva skôr k stroju ako k nástroju. Keď ich však postaví majster, fungujú dobre a prinášajú svojmu majiteľovi viac radosti ako starostí.
Je však nutná údržba v podobe ladenia a čistenia od prachu.
„Táto údržba sa však veľakrát nevykonáva ako sa má a i organ od vychýreného majstra potom trpí a podlieha zubu času, čo je možné teraz pozorovať na historických organoch,“ povedala.
Úspešná ale skromná
Na otázku či Věra Heřmanová sama seba považuje za špičku vo svojej branži odpovedala:
„Takú otázku som ešte nedostala a nepoložila som ju ani sama sebe.“
Od ukončenia vysokoškolského štúdia hry na organ v Brne a potom v Paríži sa považuje za umelca na voľnej nohe.
Má za sebou dlhú radu sólových koncertov doma i v zahraničí, štúdiové nahrávky, hrala v rozhlase a televízii. Stále však tvrdí iba to, že sa oborom, ktorý vyštudovala, po celý život slušne živí. Neodvážila sa posúdiť, či patrí medzi špičku.
„To musia posúdiť iní a predovšetkým poslucháči,“ povedala.
Napriek tomu dokáže ohodnotiť výkon svojich kolegov. Za jednotky považuje svojho francúzskeho učiteľa Gastona Litaiza, jedného z najväčších organových virtuózov dvadsiateho storočia, geniálneho švajčiarskeho organistu Guya Boveta a holandskú hviezdu Piet Kee.
„Títo ľudia určite patria medzi špičku a môžem povedať, že som mala veľké šťastie spoznať ich,“ povedala.
Repertoár
Věra Heřmanová najradšej hrá francúzsku organovú tvorbu všetkých období, čo zodpovedá jej štúdiu v Paríži.
„Rada hrám i diela českých skladateľov dvadsiateho storočia, ktorých mená majú v zahraničí skvelý zvuk a organové skladby strhujúci ohlas,“ spresnila.
Za všetkých spomenula skladateľov ako Peter Eben, Klement Slavický, Sylvia Bodorová, Miloslav Kabeláč, Ján Jirásek a Vladimír Werner.
„Myslím si, že v organovej tvorbe tohto obdobia sme skutočne svetoví,“ podotkla. K jej obľúbeným autorom však patria i Nicolaus Bruhns, ktorý je jedným z najvýznamnejších predchodcov Johana Sebastiana Bacha. Podľa jej slov je veľmi ťažké posúdiť miesto, kde sa jej hralo najlepšie a kde naopak najhoršie.
„Najlepšie sa mi hrá tam, kde mám pod prstami dobrý organ a v kostole alebo koncertnej sieni vnímavých poslucháčov. O niečo horšie sa mi hrá tam, kde tomu tak nie je,“ povedala.
Koncert v Tužine
Ocenila najmä milých ľudí a úžasné publikum. Obdivovala i miestneho kňaza, Štefana Machaja.
Za štrnásť rokov svojej služby na vysokej úrovni zreštaurovať a vrátil život trojici organov.
Z nich sú zvlášť cenné historické nástroje vo farskom kostole v Tužine z roku 1858 a barokovej kaplnke v Kľačne z roku 1827.
„Tieto nástroje boli v zúboženom a nehrateľnom stave, vo vnútri kľačianskeho organu dokonca veselo rástol veľký hríb,“ podotkla.
Záchrana organov je podľa nej reštaurátorský počin, na ktorý môže byť Tužina právom hrdá, pretože je ojedinelý nielen v kontexte krajskom a slovenskom, ale minimálne v stredoeurópskom.
Vyzdvihla i význam samotného podujatia venovaného organovej hudbe a jej autorom.
„Medzinárodný hudobný festival pod názvom Slovenské historické organy upozorňuje a dáva možnosť, aby zazneli cenné historické nástroje, ktoré sú hodnotným kultúrnym dedičstvom národa,“ ukončila.
