PRIEVIDZA. Jozef Bobula sa v Amerike, konkrétne v Las Vegas živí hudbou. Jeho gitarové variácie si mohli Prievidžania, ale i Handlovčania užiť počas jeho návštevy na rodnej hrude.
„Hral som v malej prievidzskej kaviarničke na námestí, ale i na baníckych jarmokoch,“ povedal.
Bobula ako hudobník
Jozef Bobula sa vyučil za automechanika a v roku 1999 odišiel do USA študovať hudbu. Ukončil dve vysoké školy zamerané na jazzovú hudbu v Texase a presťahoval sa do Las Vegas v Nevade, kde pôsobí dodnes. Ukončil i hudobné režisérstvo šou Pin Up v Stratosphere Hoteli v Las Vegas.
„Mám i svoje jazzové trio, s ktorým hrávam v Las Vegas, som však i sólistom,“ doplnil.
Spomína i na svoje začiatky. „K hudbe som sa dostal sám a sám so sa všetko i učil,“ povedal. Hral metalovú hudbu, prešiel však na jazz. Nahral niekoľko albumov a v súčasnosti sa živí ako hudobník, učiteľ hudby a štúdiovou prácou.
„Môj domov je tu a vždy sa sem rád vraciam,“ priznal.
Jozef BobulaPríprava a organizácia
„Dostal som nápad už minulý rok, keď sme sa i s mojimi spolužiakmi ocitli štyridsaťroční,“ povedal. Všetci teda mali veľké jubileá a Jozef Bobula začal rozmýšľať, že by bolo dobré dať sa po mnohých rokoch dokopy a urobiť stretnutie.
„Stretávku zo základnej školy sme vôbec nemali,“ pripomenul. Boli veľmi dobrý kolektív a s organizáciou veľkého stretnutia mu pomohli i dve spolužiačky.
„Katka s Monikou mi hľadali adresy, telefónne čísla, e-maily,“ dodal.
Vo veľkom štýle
Jozef Bobula mal najprv predstavu o štandardnom stretnutí so spolužiakmi, tak, ako sa to väčšinou organizuje. Stretnutie pri pivku, dobrom víne a rozprávaní.
„Neskôr mi napadlo, že by bolo veľmi pekné, aby sa s nami stretla i naša triedna učiteľka, a potom i to, že tá by isto rada videla svoje bývalé kolegyne,“ povedal. Chcel teda zorganizovať stretnutie pre všetkých.
Svojich bývalých učiteľov si uctil vo veľkom štýle. Pred základnú školu na Rastislavovej ulici prišli v bielej americkej, dlhej limuzíne.
„Všetko bolo prekvapením, nikto o mojich plánoch, ako bola limuzína, alebo návšteva školy, nevedel,“ priznal. Súčasťou plánu bola i veľká skupinová fotka, taká, ktorú má každý z nás vo svojom archíve. „Všetko mám premyslené do najmenšieho detailu, ešte aj podmaz, ktorý nám bude v pozadí hrať je hudba rokov osemdesiatych a deväťdesiatych,“ prezradil.
Pre svojich bývalých učiteľov neváhal Jozef Bobula objednať limuzínu. (zdroj: Damián Macho)Stratení, nájdení
Vidieť niektorých ľudí po tak veľa rokoch môže byť veľmi mätúce.
„Spoznávam najmä tých, ktorých mám v priateľoch na sociálnej sieti,“ povedal. Medzi ľuďmi, ktorí boli pred bránou školy však musel niekoľkokrát siahnuť až do skrytých zákutí svojej pamäte.
„Boli traja, štyria, ktorých som rozpoznával, museli mi i trošku pomôcť. Dvadsaťsedem rokov pridá na tvári, niektorí majú a niektorí nemajú vlasy, zošediveli a podobne,“ priznal.
Opäť v laviciach
Učitelia vystúpili z limuzíny za potlesku svojich bývalých žiakov. Potom ich všetkých čakalo jedno z prekvapení. Otvorila sa pred nimi brána školy, v ktorej prežili svoje detstvo. Všetci sa však do detstva vrátili. Počas prechodu školou sa ozývali hlasy: „Toto tu nebolo, aha, na toto si pamätám, pamätáš si? Tu bol bufet, nie?“
Pri svojej triede si všimli, že im chýba vešiak, na ktorý si vešali kabáty a nemajú so sebou prezuvky.
Úvodného slova sa zhostil Jozef Bobula a poďakoval všetkým za účasť. Pripomenul, že je rád, že sa zúčastnili spolužiaci z Ameriky i Anglicka. Predstavil učiteľky a učiteľa a všetci si pripomenuli predmety, ktoré ich učili. Slovo mala i triedna učiteľka, ktorá svojim bývalým žiakom povedala, že ich mala rada a rozdala im voňavé darčeky v podobe srdiečka. V telocvični sa našiel odvážlivec, ktorý si opäť vyskúšal šplh o tyči a na koniec návštevy si urobili skupinovú fotografiu.
Novembroví ôsmaci
Triedna učiteľka Mária Križanová neprezradila na svojich žiakov nič.
„Ťažko povedať, ktorý z nich bol najväčší beťár,“povedala. „Oni boli veľmi dobrí, bola to dobrá a šikovná trieda,“ dodala. Na všetky tváre si hneď nespomenula, niektorých svojich bývalých žiakov však stretáva v uliciach Prievidze.
„Žasnem, aký odvoz nám Jozef zabezpečil,“ povedala o limuzíne.
„Jožko bol taký beťár, stále sa smial a bol i veľmi šikovný,“ prezradila. Na svojho žiaka je veľmi pyšná, sleduje ho i cez facebook a chce navštíviť i jeho koncert.
Mária Križanová učila matematiku a chvíľu i výtvarnú výchovu.
„Mám s nimi veľmi silné zážitky,“ zaspomínala. Najviac v nich zrejme zarezonoval november 1989 a Nežná revolúcia. V tom čase boli ôsmaci. „Prvýkrát sme sa mohli veľmi otvorene porozprávať o veciach, o ktorých sme predtým hovoriť nemohli. Bol to taký hektický čas a pre mňa asi viac ako pre nich,“ povedala a neubránila sa slzám spomienok a dojatia. Celú nežnú revolúciu prežívali spolu.
„Oni možno celkom nechápali hĺbku toho, čo sa deje a aj tie očakávania, ktoré sme mali...v mnohom sme sklamaní a najmä v tom školstve,“ spomenula.
„Na toto stretnutie som sa veľmi tešila, i keď už biedne chodím, prišla som a našla som si čas, aby som s nimi bola,“ ukončila.
Triedna učiteľka Mária Križanová (vľavo) rozdala svojim bývalým žiakom malé darčeky. (zdroj: Damián Macho)November 89 a zber papiera
Kroky bývalých žiakov na škole Rastislava potom viedli do blízkej reštaurácie. Na žiakov už čakala torta v podobe školy. Z okien sa usmievali tváre detí a každý sa pristavil, aby sa tam našiel.
„Urobili sme také skupinky, rozprával sa každý s každým,“ povedal Jozef Bobula. V reštaurácii sa prihlási o slovo i pán učiteľ, ktorý ocenil úsilie stretnúť sa a krásnym spôsobom povedal, že v tých časoch vždy stáli učitelia na strane žiakov a chceli pre nich len to najlepšie. Jozef Bobula je úspešným a po rozhovoroch so spolužiakmi zistil, že všetci majú starosti, nikto nemá na ružiach ustlané a všetci musia prekonávať prekážky.
„Dosť ma prekvapilo, že väčšina z nich je úspešných, majú dokonca i vlastné firmy a to je skvelé,“ povedal.
„Najviac si spomínam na banícku chatu, kde sme všetci spoločne strávili víkend,“ zaspomínal Branislav Bulo. „Doteraz spomínam na všetky povinné školské výlety a chodím po tých miestach i s mojimi deťmi,“ dodal. Spomína si i na november 1989, kedy boli ôsmaci.
„Bolo to pre nás iné, nevedeli sme, čo sa deje, boli sme naučení na vládu jednej strany a ničomu sme nerozumeli,“ povedal.
„Mám v pamäti i tie bežné veci, ako napríklad každodenné prezúvanie,“ dodal so smiechom.
„Ja som bola predsedníčka triedy a vlastne som bola pravou rukou triednej, ktorá sa na mňa mohla vždy spoľahnúť,“ povedala Ingrid Kovařiková. Spomína i na zber papiera. „Jeden rok sme sa tak všetci snažili, že sme vyhrali vysnívanú tortu,“ povedala. Podľa jej slov nemali v triede žiadne výkyvy, nikto nebol ani zlý a ani príliš výnimočným žiakom. „Naša triedna bola odborníčkou na matematiku a ja osobne na ňu vždy spomínam v dobrom,“ prezradila. Je doteraz vďačná za základy, ktoré dostala. Sama je v súčasnosti profesorkou na vysokej škole.
Stretnutie prebiehalo podľa plánu a skoro ráno sa všetci rozlúčili. Už teraz však premýšľajú nad tým, kedy sa stretnú znova.
„Ja vždy chcem, aby sa ľudia bavili, aby mali radosť, na svoje koncerty ani nevyberám vstupné. Aj toto stretnutie som celé financoval z vlastných zdrojov,“ ukončil Jozef Bobula.
