PRIEVIDZA. Boris Kukaň bol obyčajným, zdravým chlapcom a študentom vysokej školy. Teraz, dvadsaťosemročný mladý muž, trpí schizofréniou a je zbavený finančnej a právnej spôsobilosti. Premenu spôsobili štyria páchatelia: alkohol, marihuana, pervitín a kokaín. Piatym vinníkom bola Borisova túžba všetko vyskúšať.
Prvé kontakty s drogou
Bol študentom prievidzského gymnázia a úspešným biologickým olympionikom. Povyhrával niekoľko súťaží, nielen doma. Svoju prácu prezentoval aj v zahraničí.
„Možno to bolo aj tou slávou, pretože ja som bol skôr zakríknutý, nemal som dobré detstvo, otec mi veľmi ubližoval,“ začal svoje rozprávanie Boris. Ustráchaný chlapec trávil svoj voľný čas najmä doma.
„Potom sa to udialo samé,“ povedal. Borisa od detstva inšpirovali negatívne veci, to, že sa pohyboval v partii jeho rozhodnutie neovplyvnilo.
„Človek má svoju hlavu a sú to iba jeho rozhodnutia, či to skúsi, alebo neskúsi. Chyba bola jedine vo mne, že som chcel vyskúšať všetko,“ povedal. K voľne dostupnému alkoholu a zakázanej marihuane sa pridružili tvrdšie drogy. Na začiatku štúdia na vysokej škole ho vyhodila mama z domu.
„Bol som tak namočený v drogách, že so mnou už nemohla bývať,“ priznal. Jeho závislosť prerástla do pokusu o samovraždu.
„Na výške som bol bez dozoru, okrem alkoholu a marihuany som začal brať extázu, jednoducho mi došli peniaze a podrezal som si žily,“ povedal. Túto časť svojho života považuje Boris i za najhoršiu spomienku, pretože v tom čase nevidel v ničom zmysel a život bez drog bol pre neho úbohý.
Doma začal Boris znova s drogami a skončil v jednej prievidzskej ubytovni, kde sa však dlho neohrial. Znenávidel svoju rodinu a rozhodol sa vydať za svojim narkomanským snom.
(zdroj: ARCHÍV BK)Život v Holandsku
„Išiel som šesť dní stopom do Rotterdamu,“ zaspomínal. Vtedy to bol človek, ktorému bolo všetko jedno, bez prestávky žil pod vplyvom drog a svet okolo neho sa stal iba gombičkou. Býval ako bezdomovec v metre na opustenej koľaji, prípadne v kríkoch a v stane v rotterdamskom parku.
„Potom ma kontaktoval ten černoch,“ povedal. Ponúkol mu strechu nad hlavou a i prácu, ak sa to tak dá nazvať.
„Robil som pre neho všetko, jednou nohou som bol stále v kriminále, kradol som, bil som sa, ubližoval som ľuďom i zvieratám,“ povedal. Boris bol zneužívaný i na iné služby, kvôli drogám neváhal ponúknuť vlastné telo. A to i osobám rovnakého pohlavia.
„Vnímal som to, ale moje myslenie a správanie bolo orientované na drogy, všetky pocity boli potlačené, bolo mi to všetko jedno,“ zdôveril sa. K normálnemu životu jednoducho potreboval kokaín. Jedného času bol i satanista, vykonával rituály a ako sám priznal, človek, ktorý berie drogy v takom množstve ako on, proste zdravý mozog nemá. V Holandsku strávil deväť mesiacov, drogám však holdoval šesť rokov.
„Na svoju zábavku som doplatil, preháňal som to a bol som hospitalizovaný na psychiatrii, kde mi bola diagnostikovaná schizofrénia,“ spresnil. Neskôr ho transportovali domov na Slovensko.
Prvé myšlienky bez drogy
Boris prišiel domov v takom stave, že aj po troch mesiacoch liečby bol zničený. „Skoro celý rok som iba prespal v posteli, mal som triašku a bol som úplne zruinovaný,“ spomenul. Trpel obrovskými abstinenčnými príznakmi, mal problém i chodiť a rozprávať.
„Už to nikdy nechcem zažiť,“ povedal. Momentálne sa lieči ôsmy rok a aby mohol normálne fungovať, užíva nemálo liekov. Boris sám priznáva, že svoju rodinu dlho zanedbával a ubližoval jej. Teraz je o to vďačnejší, že mu odpustili. „Bol by som bez nich úplne stratený, možno by som tu nebol už vôbec,“ povedal.
Ľudia sa ho na abstinenciu pýtajú. Sám hovorí, že má problém na túto otázku odpovedať. „Možno sa na to iba hrám, ale vždy lepšie ako sa hrať na feťáka,“ zdôveril sa. Priznáva, že má občas recidívy, ale neprekročí hranicu závislosti. Nehanbí sa za to, že si pokazil život sám. Život v Holandsku ho dosť poznačil.
„Nebudem však žiť v askéze a odriekať si zábavu,“ priznal. Napriek jeho chorobe chce žiť ako zdravý človek. Nepohrdne pohárikom a zapáli si i cigaretu.
(zdroj: ARCHÍV BK)Žibritov, knihy a škola
Osem mesiacov strávil Boris v resocializačnom ústave v malej dedinke pri Krupine. Práve tam mal veľa času a písal.
„Najprv som písal knihy iba pre rodinu a priateľov, lebo ma to bavilo,“ povedal. Riaditeľka ústavu mu umožnila na knihách pracovať a keď sa dostal do života pomohol mu známy autor Pavol Hirax Baričák.
„Celú knihu mi upravil, scenzuroval a trochu poprerábal,“ spresnil. Jednoducho sa chcel podeliť o svoje skúsenosti. Napísal päť kníh a dve z nich boli vydané. Kniha pod názvom Defekt na duši je najnovšia a obsahuje Borisove úvahy a zamyslenia. Príbeh o jeho ceste narkomana obsahuje staršia kniha pod názvom Chcel som to skúsiť iba raz. Boris hovorí, že vydaním knihy sa splnil jeho sen byť spisovateľom a i to ho zaväzuje k abstinencii. Spolu s dcérou riaditeľky ústavu a terapeutkou sa opäť prihlásil na vysokú školu. V súčasnosti už dosiahol titul bakalára sociálnej práce a pomáha učiť angličtinu malé deti. „Tie deti sú také zábavné a vďačné, snažia sa a to mám rád,“ povedal.
(zdroj: ARCHÍV BK)Čo je droga?
Väčšina ľudí vie, že droga je zlá a spôsobuje závislosť. Málo z nich si však vie predstaviť, čo naozaj je droga. Boris fajčil zo začiatku iba marihuanu.
„Cítil som takú pohodu a uvoľnenie,“ povedal. Pervitín bol však presným opakom. „Bol som nervózny, hyperaktívny, behal som, rýchlo rozprával,“ spresnil. Vnímanie sveta cez pervitín sa mu zapáčilo, zvýšilo mu sebavedomie a stal sa agresívnym a namysleným.
„Často premýšľam o drogách, pretože tie pocity, ktoré dajú človeku drogy, to mu pravdepodobne nedá už asi nič,“ zdôveril sa. Boris si vybudoval i vlastnú imaginárnu pyramídu. Človek na drogách sa dostane na jej vrchol, cíti sa ako boh a všetko pozoruje. Je príjemne ľahký a bezstarostný. Neudrží sa tam však dlho. Po čase spadne a buď zahynie, alebo, ak to dokáže, musí sa zaradiť medzi ostatných ľudí. Úplne dole však už má spomienky na vrchol a tie sa nedajú zmazať.
„Narkomani sú vlastne veľkí egoisti, lebo myslia iba na seba a pre svoje pocity sú ochotní urobiť všetko. Chcú byť proste mimo a vychutnávať si tie stavy,“ povedal.
Pravda či lož
„V Holandsku som sa zamiloval do dievčiny, ale niekto na ňu spáchal atentát a zomrela,“ spomenul. Podľa jeho slov však stále rozmýšľa, či to bola pravda. Neboli všetko iba halucinácie? Schizofrénia sa prejavuje tým, že človek počuje hlasy, vidí bludy a halucinácie. V Holandsku bol stále zdrogovaný a veľa vecí si buď nepamätá, alebo pamätá skreslene. Niektoré si musí domyslieť. Doteraz premýšľa i o černochovi. Existoval?
„Keby neexistoval, ako by som tak dlhú dobu mohol žiť, neviem, ani, či zomrela tá dievčina,“ povedal.
Paradoxom je, že stavy, ktoré si Boris navodzoval sám pomocou drog sú teraz sprievodnými javmi jeho choroby.
„Občas sa mi veci hýbu. Mám tie stavy napriek tomu, že ich mať nechcem,“ priznal. Trpí strachom a fóbiami, berie antidepresíva a lieky na spanie. Jeho spánková činnosť bola narušená povzbudzujúcimi drogami – pervitínom a kokaínom.
Boris s Pavlom "Hiraxom" Baričákom. (zdroj: ARCHÍV BK)Život s nálepkou narkoman
Boris bol zbavený finančnej a právnej spôsobilosti.
„Zo začiatku mi to vadilo, ale teraz to beriem ako prirodzenú stopku,“ spresnil. Je to jeho ochrana, pretože závislosť sa môže kedykoľvek rozbehnúť. Uvedomuje si, že peniaze by ho znova mohli pokaziť, to, že ich nemá mu pomáha abstinovať.
„Tým, že som vydal tú knihu to všetci vedia,“ povedal. Podľa jeho slov ho niektorí odsúdia, iní mu držia palce. Priateľov má málo, preto občas hľadá potešenie i v alkohole. On sám prežíva každý deň veľmi rozličné pocity. Raz je smutný, inokedy veselý. O svojej pravde a o tom, že sa zmenil, však nechce presvedčiť nikoho.
„Každý nech si utvorí svoj názor. Známi ma poznajú a ostatní asi nechápu, aké je niekedy ťažké zostať triezvym,“ povedal.
„Ja som s drogami skoncoval nedobrovoľne. Keby sa však to všetko neudialo a dokonca i v tomto poradí, neprehodnotím svoj život,“ dodal na záver.
