Radosť odchovanca prievidzského volejbalu: Svoj tím žien doviedol k zlatým medailám (+FOTO)

PRIEVIDZA. V ženskom finále sa stretli VK Slávia EU Bratislava a 1. Bratislavský volejbalový klub. Z víťazstva sa tešili hráčky Slávie, a tak maličký kúsok zlata patrí aj do Prievidze, pretože ich koučoval odchovanec VK Michal Matušov.

S volejbalom začínal Matušov v ZŠ na Šafárikovej ulici. Žiacke a časť kadetských rokov odohral doma v Prievidzi. Ambície ho však posunuli vyššie. Ešte počas strednej školy prestúpil do vtedy volejbalového Nového Mesta nad Váhom.

Michal Matušov a oslany (autor: TASR) (7 fotografií)

Ako si spomínate na volejbalové začiatky v Prievidzi?

– Je to už dávno. Vtedajší tréner mládeže pán Mackovič chodil po školách a na hodinách telesnej výchovy robil výber do športovej triedy. Pamätám si, ako som stál pod basketbalovým košom a našou úlohou bolo dostať loptu do koša. Bol som asi štvrták a táto úloha sa mi zdala nemožná. Ale asi dvaja – traja sme to zvládli. Následne som prestúpil na ZŠ P. J. Šafárika, kde sme systematicky dvojfázovo začali dostávať základy volejbalovej abecedy. Boli to krásne časy.

Ste v kontakte s niektorými spoluhráčmi – spolužiakmi? Nie je škoda, že nešli vašim smerom?

– Občas ich stretnem. Ide skôr o náhodné, ale o to milšie stretnutia. Pri volejbale z mojej prievidzskej generácie aktívne hrať ostal snáď už len Marek Hraňo, ktorému však nebolo dopriate užiť si tohtoročné extraligové finále mužov s možnosťou aktívne vstúpiť do stretnutia. Dúfam, že ho to neodradí.

Z prievidzského Stavbára ste prestúpili do Nového Mesta nad Váhom a dostali ste sa rýchlo k mužom.

– V Novom Meste je zvláštna klíma, cítiť tam akýsi patriotizmus k mestu viac ako kdekoľvek inde. Hrával som tam za kadetov a juniorov v období, keď bola ešte pravidelná súťaž s dostatočným počtom družstiev. To snáď už nie je ani pravda. Som vďačný za príležitosť, ktorú som dostal pri mužoch. Možno to bolo aj vďaka pracovitosti, s ktorou som pristupoval k tréningovému procesu. I keď spätne viem, že som pre veľký volejbal nikdy nebol, mal som tú možnosť trénovať s výbornými hráčmi. Pamätám si posledný víťazný zápas v PKO proti VKP Bratislava a nekonečné koliečka na kruhových objazdoch. Bolo to niečo veľkolepé. Vtedy som si povedal, že chcem ešte získať nejaký titul a byť toho ešte väčšou súčasťou. Ten pocit je nenahraditeľný.

Kedy ste z kariéry hráča presedlali na trénerstvo a prečo?

– Hráčom som asi stále. Niekedy mám totiž pocit, že by som najradšej v krízových momentoch zápasu vtrhol na ihrisko najlepšie sám. Ale to našťastie nejde. Po úpadku novomestského volejbalu som bol nútený odísť inde. Ekonomicky som bol odkázaný totiž sám na seba a tu už cesta nebola. Padlo rozhodnutie prerušiť štúdium na trenčianskej Univerzite A. Dubčeka v odbore špeciálna vojenská technika a skúsiť štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave, ktorá ponúka určite viac pracovných príležitostí ako hocijaká iná na Slovensku. Volejbalovo som prestúpil do predchodcu Volleyteamu Bratislava, vtedajšieho prvoligového STU Bratislava, pod manažérskym vedením Petra Fialu. Moji vtedajší spoluhráči boli prevažne odchovanci VKP Bratislava. Hneď prvý rok sa nám podarilo postúpiť do najvyššej súťaže. Popri tréningovom procese som navštevoval prednášky a štúdium ma zaujalo. Zároveň som začal trénovať chlapcov ŠVK Bilíková u trénera Paľa Bilíka, neskôr zároveň žiačky D Slávie UK Bratislava. K tomu som občas musel chodiť na nejakú brigádu, aby som štúdium na škole utiahol. Bolo toho veľa a bolo otázkou času, kedy niečo z toho budem musieť vypustiť. S prihliadnutím na poznatky, ktoré som počas štúdia nadobudol a víziou lepšej perspektívy a budúcnosti, som sa rozhodol, že to skúsim z opačnej strany a hráčsku kariéru som takpovediac ukončil.

Vašou devízou je pracovitosť, čo vás vždy aj zdobilo. Mali ste svoj trénerský cieľ, vzor, za čím ste išli?

– Vtedy som ešte netušil, na akú cestu sa dostanem. Takže o trénerských vzoroch a cieľoch ťažko hovoriť. Mojou veľkou túžbou a vnútornou motiváciou bolo niekam sa zaradiť, byť akceptovaný a rešpektovaný spoločnosťou. Myslím, že sa mi to aktuálne podarilo dosiahnuť a dúfam, že to tak do budúcnosti aj ostane. Mojim vzorom je dlhoročný futbalový manažér Sir Alex Ferguson, ktorý počas svojho pôsobenia v Manchestri United vytvoril z tohto klubu jeden neskutočný fenomén.

Vaša hlavná práca je pri seniorkách alebo pri mládeži?

– Je to komplikovaná otázka, na ktorú sa jednoznačne nedá odpovedať. V tohtoročnom majstrovskom družstve sme mali až osem junioriek a z toho boli až štyri kadetky. Mládež má teda značné zastúpenie v majstrovskej Slávii aj v hierarchicky najvyššom družstve hrajúcom najvyššiu slovenskú ženskú súťaž. Nemyslím si, že je to správne, no je to realita.

Ako ste sa stali hlavným trénerom žien? Nemali ste obavy, strach, veď od Slávie sa iné ako titul neočakáva.

– Do pozície hlavného trénera som vstúpil po neopakovateľnej sezóne 2015/2016, v ktorej družstvo Slávie pod vedením Martina Hančíka získalo double a to bez jedinej prehry v celom súťažnom ročníku. Takže očakávania boli možno ešte o čosi väčšie ako sme si pripúšťali. I keď s drvivou väčšinou hráčok mám cez mládež svoju históriu, prechod z pozície asistenta na hlavného trénera bol veľmi špecifický a mal svoje úskalia. Veľa som sa naučil a zistil, že sa mám ešte veľa čo učiť. Beriem to avšak ako proces vývoja a krok vpred. Dôležitú úlohu tu zohral aj manažment klubu, ktorý je lojálny a nad vecou a v mnohých momentoch dokáže človeka podržať.

Titul už máte, ste trénerom reprezentácie a dosiahli ste veľa. Aké sú teraz vaše ďalšie ciele?

– Titul je krásna vec a kto tie pocity zažije raz, chce to prežiť opäť. Získali sme double a o to je to cennejšie. Každý úspech je v klube nesmierne cenený. Počas sezóny sme štartovali v MEVZA cup-e a v Challange cup-e. Minimálne v MEVZA cup-e sme nesiahli na dno našich síl a mohli sme dosiahnuť lepšie umiestnenie. Musíme byť konkurencieschopnejší družstvám z Maďarska, Slovinska, respektíve Česka. Dvojročná prestávka v podobe absencie v tejto súťaži ukázala dôležitosť participácie v nej pre výchovu a progres slovenských hráčok. Tu si musíme postaviť latku oveľa vyššie. Práca trénera reprezentácie je pre mňa nesmierna pocta. Pripravoval som družstvo U 18 na januárovú kvalifikáciu v Taliansku s cieľom postúpiť na majstrovstvá Európy v Holandsku. Žiaľ sa nám to nepodarilo. V konkurencii Talianska, Bieloruska a Izraelu sme skončili na treťom mieste a na Európu sme nedosiahli. Postupujúce Taliansko skončilo až vo finále na Rusku a Bielorusky získali v súboji so Srbskom bronzové medaily. Vyzerá to tak, že budem môcť z hľadiska klubových povinností pri reprezentácii pokračovať. Ak sa tak stane, tak cieľ je jasný – pobiť sa o postup na majstrovstvá Európy U19.

Zahráte si ešte volejbal?

– Ešte počas doktorandského štúdia som sa aktívne zapájal ako hráč vo vysokoškolskej lige. V lete plánujem navštíviť nejaký beach volejbalový turnaj, ale aktívnu hráčsku činnosť už prenechám mladším.

Sledovali ste Prievidzu vo finále?

– Výkony prievidzských Kohútov som počas sezóny pozorne sledoval. Po víťazstvách v nadstavbe nad Nitrou a v ďalšom kole nad Prešovom som vedel, že to bude ešte veľmi zaujímavé. Počas semifinále sme mali v trénerskej kabíne malý súboj s mojim asistentom Dominikom Hajtolom. Pochádza z Prešova a zdravo sme si pred a počas zápasov sypali. Som rád, že to Prievidza zvládla a postúpila do finále, v ktorom bola dôstojným protivníkom Nitry. Veľmi sa mi páčila divácka návšteva v Prievidzi. Popri basketbale si ľudia našli cestu aj na volejbal a dúfam, že tento trend ostane zachovaný aj v budúcej sezóne.

Čo budete robiť v nasledujúcej sezóne, neláka vás zahraničie?

– Ďalšiu sezónu ostávam pri ženách Slávie. Popri áčku chcem svoju energiu venovať aj novovznikajúcim prípravkám, ktorých tvorbu vo veľkej miere iniciujem. Dúfam, že sa to všetko podarí a objavíme nové talenty pre slovenský volejbal. Na otázku či ma neľaká zahraničie odpoviem jednoducho – aj u nás na Slovensku je dostatok práce.