PRIEVIDZA. Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi v spolupráci s autorom Jozefom Janišom pripravilo v priestoroch Galérie RegionArt výstavu venovanú záhradnej architektúre. Volá sa Moja vegetácia a predstavuje autorove najvýznamnejšie projekty a realizácie. Podľa slov Jozefa Janiša je záhrada jedinečným priestorom, ktorý ponúka možnosť spolupráce viacerým odborníkom.
Vo vzájomnom dialógu potom môžu prísť k výsledkom, ktoré by bez takejto spolupráce nikdy nemohli vzniknúť. Aj samotná výstava prezentuje okrem práce záhradného architekta i diela umeleckého kováča, strojného zámočníka, keramikárky či odborníka na stavebné materiály. Keďže táto jedinečná výstava potrvá až do konca mája, nasledujúci rozhovor s Jozefom Janišom berte ako pozvánku na ňu.
Žiadna výstava nemôže byť len náhodným nahromadením exponátov, akokoľvek by boli zaujímavé, ale mala by niesť myšlienku. Aká je teda myšlienka, s ktorou prichádza tá vaša?
- Nielen výstava, ale celý môj pracovný život je dokladom pravdivosti myšlienky, že úspech je vždy založený na interdisciplinárnej spolupráci. A táto myšlienka platí v spoločnosti univerzálne – pravda, ak sú v nej správne a zdravo nastavené pravidlá. Hranie sa na vlastnom piesočku málokedy prinesie svetoborné výsledky. Výstava je preto výsledkom dlhodobej spolupráce ľudí, s ktorými si rozumiem. Prizval som k nej svojich priateľov Waltera Scherfela, ktorý sa zaoberá receptúrami a „miešačkami“ pre ľahké betóny – ja ich využívam pri vegetačných strechách ako vyrovnávaciu a tepelno-izolačnú vrstvu. Druhým spolupracovníkom je umelecký kováč Marek Pružina, ktorý vyrába do mojich záhrad rôzne vtipné a zaujímavé artefakty, zväčša vo väzbe na prírodu a zeleň – napríklad živý strom a kovaný strom, záhradné paravány v kombinácii kovu kameňa a rastlín. Mojim ďalším spolupracovníkom je Peter Humaj - strojný zámočník a organista. Peter mi vyrába technické doplnky rôznych konštrukcii z kovu, ako napríklad rôzne segmenty záhradných trelážií a pergôl, nosných konštrukcií záhradných brán a jeho prácou je aj „lietajúci bicykel“ umiestnený na výstave. Nainštalovaný je v ťažisku celého výstavného priestoru v náklone, ktorý predchádza pristávaniu na zem. Dokonca sa mu občas roztočí vrtuľa, takže dojem letu je veľmi reálny. Peter Humaj tiež na vernisáži predviedol svoj vynález – samohybnú kovovú guľu, ktorá je inou verziou automobilu s ďalšími možnosťami vývoja. Výstava dokumentuje široké možnosti prepojenia rôznych oblastí krajinotvorby, urbanizmu a architektúry s fenoménom zvaným záhrada.
Zaujímavým momentom výstavy je aj malá expozícia keramiky, ktorá pochádza z autorskej dielne vašej dcéry. Ako došlo k tejto spolupráci?
- Moja dcéra Simona je pokračovateľom výtvarnej tradície v rodine. Keramike sa venuje zatiaľ len v rôznych drobných formách, ktoré sú však myšlienkovo veľmi zaujímavé. Na výstave je napríklad keramický džbán „Fullák“, ktorý je vlastne zhmotneným detailu Fullovho obrazu do priestorovej podoby vrátane deformácii, spolu so sériou malých keramických koníkov. Do budúcna od džbánu možno bude krôčik k záhradnej keramike. V súčasnosti dcéra pôsobí ako doktorantka na VŠVÚ v Bratislave.
Výstava predstavuje prehľad vašich najzaujímavejších záhradných projektov v priebehu desaťročí. Čo reprezentuje Vaše začiatky?
- Sú to študentské práce – Diplomovka skanzeny s poukázaním na odkaz ľudovej architektúry pre súčasnosť dokumentovaná na fotografiách z Nemecka, kde celá štvrť rodinných domov vychádza z na prvý pohľad disharmonických vzťahov dreveníc. Zo študentských prác je zaujímavá i aplikovaná metóda akademika Bittermana „Solárne plochy rastlín“ - jeho zistenia môžete pozorovať napríklad i v Prievidzi na námestí – viď fotografia na výstave. Túto metódu som implantoval do modelu pozemku a tvaru obytných miestností ovoidov, zhodou okolností veľmi tvarovo podobných ecocapsuliam bratislavských architektov. Podľa mňa jeden z najzaujímavejších projektov, pri ktorých som stál, sú takzvané vetrolamy, ktoré sme projektovali pre tri okresy s kolektívom VÚOOD v Bojniciach a boli súčasťou Územného systému ekologickej stability docenta Ružičku zo SAV. Sú to na dnešnú dobu nepredstaviteľné výsadby o celkovej dĺžke dvadsať až dvadsaťpäť kilometrov a šírke v priemere 6 metrov na jeden chotár vtedajších JRD.
Poďme do Prievidze a prestavme jej obyvateľom jeden z vašich posledných projektov v oblasti verejnej zelene.
- V poslednom období sa nám podarilo zrealizovať sadovnícku úpravu kolumbária (forma pochovávania zosnulých v urnách, ktoré sú sústredené do kolmých stien, v tomto prípade lúčovito usporiadaných s priebežným chodníkom) v Prievidzi na cintoríne. Do budúcna bude záležať na disciplíne ľudí, ako sa k tomuto priestoru budú správať.
Autor: Ľudmila Húsková
