PRIEVIDZA. Druhá svetová vojna priniesla ľuďom veľké utrpenie. Ľudia umierali nielen na bojiskách, ale aj v pracovných a koncentračných táboroch.
V Prievidzi žila početná židovská komunita, ktorej ľudáci majetok arizovali a potom začali deportácie. Hrôzy holokaustu prežila dnes už takmer 90-ročná Ružena Becková, jej tridsaťdva príbuzných však také šťastie nemalo a v táboroch smrti zahynulo.
Pre mladých ľudí, gymnazistov a deviatakov zo Základnej školy Koš, Hornonitrianska knižnica v Prievidzi pripravila stretnutie s Ruženou Beckovou, ktorá všetkým podala svedectvo o tejto dobe, ktoré vyráža dych. Spomienky aj po toľkej dobe sú pre ňu veľmi bolestivé.
Na stretnutie sme pozvali aj regionálneho historika Erika Kližana, ktorý spomienky doplnil faktami. Podujatie sa uskutočnilo v rámci projektu História na dlani.
Vyhodili ju z gymnázia
Klbko silného príbehu sa začalo rozvíjať. Ružena Becková sa narodila 13. novembra 1927 v Prievidzi. Spolu s rodičmi a bratom bývala v centre mesta. Jej šťastné detstvo a život sa začal meniť vznikom Slovenského štátu, kedy bola celá ľudská dôstojnosť Židov celkom vymazaná.
Všetky krivdy nastali spolu s protižidovskými zákonmi, ktorých súčasťou bola povinnosť nosiť na oblečení prišitú žltú hviezdu. Spočiatku zákazy brala, ako ostatné deti, trochu dobrodružne. Neskôr sa však mašinéria zla rozbehla na plné obrátky.
Už v roku 1938 vyhodili Ruženu Beckovú z gymnázia v rámci rasovej exekúcie. Musela ísť do meštianky, no aj odtiaľ ju vyhodili. Skončila v židovskej škole s ostatnými židovskými deťmi. Nesmeli chodiť nakupovať s ostatnými, bili ich, postrkovali na ulici, gardisti im zobrali byt, majetok a museli odísť.
„Mali sme zabalené päťkilové balíčky na cestu, viac sme nemohli mať. Pamätám si, ako moja mamička stále plakala, čo len s nami bude,“ povedala pani Becková.
Ťažký život v tábore
Pocit neistoty vyvrcholil, keď prievidzských Židov 2. až 4. júna 1942 zhromaždili v okolí dnešného Priora a odtiaľ odvážali do pracovného a koncentračného tábora v Novákoch. Niektorí tam ostali, iní nie. Väčšinu z nováckej stanice vo vagónoch vypravili priamo do koncentračných táborov na území Poľska.
Zvyšní ostali pracovať v nováckom tábore. Ružena Becková s rodičmi a bratom medzi nimi. Mali obrovské šťastie. Ich ďalší blízki ho však nemali, zomreli v plynovej komore.
Otec pani Beckovej choval priadku morušovú. Veliteľ tábora sa väzňov spýtal, kto vie chovať priadky, tak sa prihlásil. Mohli zostať.
Náhodou mal so sebou aj fotografiu, to jeho rodine zachránilo život.
Matka pracovala ako krajčírka, bola výborná krajčírka a mala najlepšie výsledky. Brat robil v stolárskej dielni a pani Becková pracovala v kartonážnej dielni. Otec bol veliteľov vodič.
Beckovci boli v tábore zavretí dva roky, keď sa v apríli 1944 jeho brány otvorili. Boj o prežitie sa však neskončil, naopak, pokračoval.
„Dlhé mesiace sme sa museli skrývať v horách. Bolo to strašné. V tuhom mraze, neprezliekali sme sa, nemali sme čo jesť, mali sme vši, svrab, omrzliny. V horách nás po polroku našli Rumuni a Maďari, tí nás doviedli do dediny Staré Hory. Potom nás zo Slovenského Pravna jeden známy na voze doviezol do Prievidze,“ zaspomínala si Ružena Becková.
Prežila, aby rozprávala
Nový začiatok bol veľmi ťažký. Pani Becková si dokončila školu, získala kuchársky, krajčírsky a čašnícky výučný list. Potom si spravila maturitu na hotelovej škole a napokon vyštudovala aj vysokú školu. Najskôr učila na učňovke, potom na večernej škole.
Dlhé roky vychovávala mladú generáciu. Za aktívnu občiansku angažovanosť a dlhoročné udržiavanie tradície židovstva v meste získala cenu „Prievidzský anjel“.
„Zobrali všetko, našu česť, naše slobodné slovo, našu existenciu, naše všetko. Ponížili nás, naozaj ako najhorších zločincov na úplný spodok ľudstva. My sme už neboli ľudia, my sme boli už len ako nejaká vec, s ktorou mohli robiť čokoľvek. Prežila som len preto, aby som povedala, čo sa dialo, koľko nás zahynulo neprávom, nevinných ľudí – starcov, detí, chorých, mladých a všetkých,“ zdôrazňuje pani Becková.
To, že všetci prítomní, mladí i tí starší, prežívali silné emócie, bolo cítiť, pretože slzy mal na krajíčku každý.
Nakoniec podpisy na letáčiky a objatia s mladými ľuďmi. Najmä cez príbehy živých sa mladí dozvedajú o tom, ako ľudia tú dobu prežívali a ako to bolo naozaj.
Takýmito podujatiami chceme inšpirovať mladých ľudí k vzájomnej úcte, tolerancii, a tak napomáhať k porozumeniu, búrať mýtus uzavretosti a tajomnosti židov. Odstraňovať nevedomosť, predsudky, nenávisť.
Bolestivé spomienky priblížili hrôzy holokaustu viac ako učebnice.
Autor: Božena Blaháčová
