NEDOŽERY–BREZANY. Spisovateľ Marek Boško získal za knihu Vtáčkar druhé miesto v čitateľskej ankete mesačníka Knižná revue. V kategórii Debut roka ho predbehol len známy publicista Michal Havran.
Druhá kniha Mareka Boška sa na pulty kníhkupectiev dostane v júni, pri písaní tretej sa zasekol na šesťdesiatej strane.
Knihy takmer nečítal
Ako priznal, literárne vzdelanie nemá, žiadny mimoriadny vzťah k slovenčine ani literatúre na gymnáziu nenadobudol a literárne ambície nemal.
„Slohy na gymnáziu som písal obyčajné, skôr by som povedal trápne,“ prezradil a dodal, že po skončení strednej školy knihy takmer dvadsať rokov ani nečítal.
„Čítal som ako chlapec, tak do osemnástich rokov. Potom som úplne prestal čítať a vrátil som sa až keď vyšla kniha Da Vinciho kód. Odporučil mi ju známy. Nezaujala ma ani tak téma, oslovila ma ale forma, ako to Dan Brown napísal. Potom som začal čítať všetko možné a odkukávať štýl,“ prezradil spisovateľ.
K písaniu ho napokon vyprovokovali zlé knihy.
„Rozhodnutie prišlo postupne. Niektoré knihy vôbec nespĺňajú to, čo o nej čitateľ podľa anotácie očakáva a niekedy je kniha vyslovene o ničom. Tak som si povedal, mám štyridsať rokov a ešte som nič poriadne nedokázal, skúsim napísať knihu. Keď si poriadne premyslím, o čom to bude a keď zápletka bude vystavaná dôkladne, možno sa toho nejaký vydavateľ chytí,“ prezradil svoje pohnútky Boško.
Vtedy začal rozmýšľať, o čom by jeho kniha mohla byť.
Dobrodružná zápletka s nečakaným koncom
Debutová kniha Mareka Boška Vtáčkar je pre Slovensko netypická v tom, že dej knihy sa odohráva na pozadí skutočnej udalosti v exotickom prostredí amazonského pralesa.
„Každý píše z domáceho prostredia. Tiež čítam knihy, ale slovenským reáliám sa vyhýbam. Veď v tom dennodenne žijem. Radšej si prečítam niečo zo sveta,“ povedal autor.
Kniha je podľa anotácie určená pre všetkých milovníkov dobrodružných románov, Indiana Jonesa či známej edície STOPY. Nie je však písaná pre deti. Podľa Boška na ňu reagujú mladí aj starí.
„Mám rád dobrodružné knihy aj akčné trilery a v slovenskej literatúre mi taký žáner chýbal,“ vysvetlil.
Inšpiráciu na námet Boško dostal pri sledovaní dokumentárneho filmu o bankovej lúpeži v Brazílii z roku 2005.
„Niekoľko rokov to bola najväčšia nevyriešená lúpež na svete. Doteraz nie je vyriešená, len už nie je najväčšia. A keďže je stále nevyjasnená, dovolil som si jej príbeh vymyslieť. Bál som sa však, že v priebehu písania páchateľov vypátrajú a moja fikcia stratí zmysel,“ povedal spisovateľ.
Knihu mu načítal robot
Podľa vlastných slov nepatrí k tým autorom, ktorí si sadnú za prázdny list papiera a píšu.
„Pri písaní sa vyslovene trápim. Urobil som si osnovu a začal písať. Neustále som sa však v texte vracal späť. Napríklad na strane päťdesiat som zistil, že na dvadsiatej strane mám niečo, čo by nedávalo zmysel. Musel som sa vrátiť späť, doplniť dialógy a nejaké reálie, aby to s päťdesiatou stranou sedelo. A takto to išlo celú knihu. Jeden krok dopredu, dva kroky dozadu.“
Takto sa s knihou trápil rok a pol.
„Keď po sebe čítate, ľahko prehliadnete chyby. Dal som si to preto nahovoriť. Pracujem ako obchodný zástupca a celé dni trávim v aute. Keď niečo napíšem, mám program, ktorý mi to prerozpráva. Keď som to pred štyrmi rokmi skúšal, vôbec sa ten robotický hlas nedal počúvať. Teraz je to už príjemný ženský hlas. Intonácia síce chýba, ale dá sa na to zvyknúť. Niekedy je to lepšie, ako keď knihu číta netalentovaný herec. Takto som si to vypočul desaťkrát, opravil som chyby, doladil, poslal som to vydavateľovi a čakal som.“ A mal šťastie.
Vydavateľstvo Tatran, ktoré oslovil asi štvrté v poradí, prejavilo záujem po dvoch týždňoch. A šťastie mali aj čitatelia dobrodružnej literatúry. Keby na svoj debut Marek Boško vydavateľa nenašiel, druhú knihu by už ani nenapísal.
„Nepíšem do zásuvky. Nepíšem preto, lebo ma to baví. Mne sa páči výsledok, hotová kniha.“
Inšpiráciu priznáva
Druhú knihu, ktorú by malo vydať vydavateľstvo Bestseller v lete, písal tri mesiace. Ako prezradil, pracovný názov je Muž z domu naproti, čo mi prešiel cez rozum a zmizol. O názve ešte s vydavateľom diskutuje, nápadne totiž pripomína svetový bestseller Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Inšpiráciou diela sa však Boško netají.
„Mne sa tá kniha veľmi páčila, tak som napísal podobnú. Keď sa k tomu priznám hneď v názve, chytia to do ruky ľudia, ktorí vedia, čo od nej môžu čakať. Nebudem sa tváriť, že je to originál,“ argumentuje autor.
Jej hrdinom nebude Švéd, ale Slovák z Liptova, ktorý precestuje svet a náhodou sa pripletie ku kľúčovým udalostiam doby.
„Vyslovene som sa pokúsil o humornú knihu s tým, že čitateľovi priblížim niektoré momenty z novodobej histórie.“
Na faktickej presnosti si vo svojich knihách dáva záležať.
„Neznášam, keď fakty niektorí autori riešia veľmi povrchne. To neuznávam. Takú knihu hneď zatváram. Musím sa z knihy dozvedieť niečo nové.“
Pri písaní knihy Vtáčkar sa pre jednu scénu napríklad radil s lekármi a faktická presnosť ho pribrzdila aj pri písaní tretieho románu. Ten by sa mal odohrávať v Sibírskej tajge, Marek Boško však na šesťdesiatej strane narazil na problém. Aby pri písaní pokročil, musí si naštudovať problematiku merania radiácie, ktorá v príbehu zohrá istú rolu.
Umiestnenie v ankete Mareka Boška potešilo, tešia ho aj dobré recenzie na knihu. Podľa údajov zo septembra, teda ešte pred Vianocami, kedy sa kupuje najviac kníh, mu vydavateľ hlásil tristo predaných titulov.
„Na začínajúceho, neznámeho autora je to, myslím, celkom dobré. Sám by som si možno v kníhkupectve ani šancu nedal,“ smeje sa úspešný debutant.
