NOVÁKY. V deviatom ročníku populárnej ankety Slovenka roka je v kategórii vzdelávanie a podpora mladých talentov nominovaná stredoškolská učiteľka zo Spojenej školy v Novákoch Elena Kulichová.
„Pri vyučovaní aj pri mimoškolských aktivitách sa usiluje u žiakov vytvoriť dobrý vzťah k chémii a prírodovednému vzdelávaniu. S jej aktivitami sú spojené vynikajúce výsledky žiakov školy v rôznych súťažiach. Pracuje v odborných komisiách a pripravuje slovenské družstvá na medzinárodné chemické súťaže. Je autorkou mnohých učebníc chémie a jej medzinárodné vzdelávacie projekty ocenili aj v Rakúsku,“ odôvodila nomináciu komisia.
Prvá chemická olympiáda
Elena Kulichová pochádza z učiteľskej rodiny.
„Obaja moji rodičia boli učitelia a povedala som si, že učiteľkou nikdy nebudem. Ale veci sa zvrtli,“ zaspomínala na svoju mladosť úspešná pedagogička.
Na gymnáziu mala dobré známky, hrávala na klavíri, zúčastnila sa na olympiáde v ruskom jazyku, ale išli jej aj prírodovedné predmety.
„Keď som sa ako druháčka umiestnila na chemickej olympiáde, tak som sa chémii začala venovať viac. Neskôr sa ukázalo, že to bolo dobre.“
Po invázii vojsk do Československa v roku 1968 totiž otca Eleny Kulichovej vylúčili z komunistickej strany a ona dostala odporúčanie, že na žiadnu vysokú školu sa ani nemá pokúšať hlásiť.
„Mne srdce pišťalo po archeológii, etnológii, takéto veci ma zaujímali. Ale jediná možnosť ako pokračovať v štúdiu bola technika. Do smrti budem zaviazaná chemickotechnologickej fakulte, že napriek zákazu mi umožnili študovať. Riskli to a prijali ma.“
V sedemdesiatych rokoch bola chémia veľmi populárna. Na školu sa do prvého ročníka hlásilo dvaapoltisíc ľudí, prijali deväťstoosemdesiat.
„Nápor bol veľký. Bola som veľmi rada, že ma zobrali. A potom to bola moja tvrdohlavosť. A just som chcela dokázať, že školu zvládnem. A ono to išlo. Totiž každá veda je taká, že čím viac sa jej venujete a čím viac toho viete, tým je zaujímavejšia.“
Pomocná vedecká sila
Po prvom ročníku si najlepších študentov, ktorí zložili skúšky v predtermíne, k sebe pozval dekan školy. Elena Kulichová dostala možnosť pracovať v oblasti výskumu.
„Boli sme takzvané pomocné vedecké sily. Chodili sme na katedru a tam bola super partia, dalo sa experimentovať. Robili sme nielen to, čo sme museli na cvičeniach, ale mohli sme aj tvoriť. Až do konca štúdia som pracovala vo výskumnom tíme na katedre makromolekulových látok.“
Na radu svojej mamy, aby si nechala otvorené zadné dvierka, v posledných dvoch ročníkoch školy absolvovala pedagogické minimum.
„Dúfala som, že po škole ostanem na doktorandskom štúdiu. Vtedy sa však opäť preverovala minulosť, zohrali úlohu kádrové šrámy a keďže nás bolo na dve miesta asi desať uchádzačov, tak som sa medzi nich nedostala. Musela som nastúpiť do fabriky.“
Do Prievidze pre byt
Krst ohňom dostala v Chemickom závode Juraja Dimitrova v Bratislave.
„Bol tam mladý kolektív a rýchlo sme zistili, že tam sa neskúma do šuflíka, ale treba riešiť problémy, ktoré ľudí trápia. Napríklad pri výrobe polypropilénových vláken vyvstal problém, že vlákna neboli rovnomerne farebné. Alebo sa lepili a zasekávali spriadacie stroje. Riešili sme každodenné problémy a od ich vyriešenia záviselo, či si zamestnanci napríklad zarobia viac, lebo dokážu urobiť väčší výkon a nemusia sa trápiť s nepodarkami.“
Veľmi rýchlo sa v podniku dostala do vedúcej funkcie, bola vedúcou výskumného oddelenia.
„Mala som ale problém, lebo som už bola vydatá a v Bratislave sa nedali zohnať byty. Bývala som na slobodárni, manžel na internáte. On nemal šancu získať byt, lebo učil na univerzite, tá byty nemala a ja som zas nemala šancu preto, lebo ženám byty neprideľovali. Keď sme zistili, že v Chemickom ústave pre petrochémiu v Prievidzi majú záujem o programátora, čo bola manželova profesia, a s ním by prijali aj mňa, tak sme sa sem presťahovali. Tam som robila dvanásť rokov, až do roku 1993. Pracovala som na oddelení prognostiky a rozvoja. Robili sme zaujímavé výpočty, plánovanie rentability. Tú prácu som mala veľmi rada.“
Po revolúcii manžel Eleny Kulichovej spoluzaložil slovensko-americkú firmu, bol viac za morom ako doma a mladá mamička potrebovala viac času pre deti.
„Každý pracujúci rodič vie, aký problém je vykryť prázdniny. Nemali sme tu ani jednu starú mamu, tak som bola rada, že sa objavilo miesto v škole v Novákoch. Dovtedy by ma z kádrových dôvodov do školy ani učiť nevzali.“
Pedagogická kariéra
V škole dostala na starosť stredoškolskú odbornú činnosť študentov.
„Od tých čias sme každý rok robili dve, tri práce, niekedy aj viac. Sú to odborné práce, ktoré vedú žiakov k snahe dozvedieť sa niečo nové skúmaním, pátraním, bádateľským prístupom k vzdelávaniu. Mnohí naši žiaci to dotiahli až na celoštátne kolá, dostali ocenenia, alebo mali možnosť prezentovať svoje projekty v zahraničí.“
Od roku 1997 Elenu Kulichovú prizvali do Slovenskej komisie chemickej olympiády, kde odvtedy vymýšľa úlohy. Budúci rok bude päťdesiaty ročník medzinárodnej chemickej olympiády, ktorý bude organizovať Slovensko spolu s Českou republikou.
„Je to súťaž pre štvorčlenné družstvá gymnazistov. Chemickú olympiádu vymysleli chemici v Československu. My sme mali už 53. ročník, medzinárodná súťaž je kópia tej našej. Preto päťdesiaty ročník organizujú krajiny, kde súťaž vznikla. Som veľmi poctená, že ma vybrali do autorského týmu, takže teraz pracujeme na tvorbe úloh. Na súťaži sa zúčastňuje približne 75 krajín, príde 280 súťažiacich.“
Slováci patria k špičke
V roku 1999 Elenu Kulichovú prvýkrát vyslali na Grand prix do Budapešti ako šéfku reprezentačného tímu. Táto súťaž je určená študentom stredných odborných škôl.
„Bol to piaty ročník, ešte neexistoval spôsob výberu súťažiacich, tak som si povedala, že do toho vnesiem trošku poriadok. Pred Grad prix sme u nás v škole zaviedli sústredenia. Snažím sa, aby výber žiakov bol transparentný a aby sme naozaj vybrali zo Slovenska tých najlepších riešiteľov z celoštátneho kola. Grand prix je totiž o praxi, preto potrebujeme vidieť, akí sú zruční, ako sa dokážu adaptovať v laboratóriu.“
Aj vďaka Elene Kulichovej sa slovenskí študenti držia v európskej špičke. Priznáva však, že štandard v laboratóriách škôl západnej Európy je neporovnateľný.
„Žiak na súťaži nemusí vedieť spočítať, čo urobil. Dôležitá je manuálna zručnosť. Stále však presadzujeme, a nechcem od toho upustiť, aby žiaci vedeli aj vyhodnotiť, čo urobili. V Nemecku žiak zadá objemy látok do počítača a ten mu vyhodí výsledok. Chcem, aby naši žiaci vedeli, ako to počítač spravil, aby poznali chemizmus, ktorý je za tým.“
Učebnice napísala, škôl však ubudlo
V roku 2004 Elena Kulichová vyhrala konkurz na autora učebníc chémie, ktorý vypísal Štáty inštitút odborného vzdelávania. Štyri roky po sebe potom písala učebnice.
„Po roku 2000 sa chemický priemysel ohromne zmenil. Mnohé fabriky zanikli, ďalšie sa venujú niečomu úplne inému. Odvetvie sa modernizovalo, takže staré učebnice z osemdesiatych rokov už nevyhovovali. Písané boli komplikovaným jazykom, s malými písmenkami a čiernobielymi obrázkami. Tak som do toho pustila.“
Problém však je, že chemických škôl ubudlo.
„Zväz priemyslu upozorňuje, že potrebujú štyristo mladých chemikov, ale nie je ich kde vziať. Zo stredných škôl ročne vyjde stodvadsať absolventov a trh práce je nenasýtený. Do dôchodku navyše odchádzajú z fabrík silné populačné ročníky, takže potreba chemikov bude čoraz väčšia.“
Aj napriek tomu, že od vedy sa priblížila viac k pedagogike, stále si udržiava kontakt s najnovšími výskumami.
„Ohromne fandím prieniku chémie a biológie. Bola by som veľmi rada, keby sa podarilo ozrejmiť príčiny nádorových ochorení, keby sme vedeli naučiť náš imunitný systém rozoznávať bunky, ktoré v našom tele neželane rastú a množia sa. Aby ich vedel odhaliť a zastaviť. Snažím sa sledovať, čo sa deje v odbore nanotechnológií a biochémii.“
Žiakov musí škola tešiť
Na otázku, ako sa za ostatných dvadsať rokov, ktoré venovala vzdelávaniu detí, mladí ľudia zmenili, odpovedala jednoznačne:
„Mne sa zdá, že sú rovnakí. Veľa ľudí hovorí, že sú horší, ale keď si spomeniem na svoju mladosť, sú presne takí istí ako my. Majú to v niečom ľahšia, ale v niečom aj ťažšie. Som nesmierne vďačná každej fungujúcej rodine, ktorá vychováva deti a ukazuje im správne hodnoty. Deti treba naučiť, že nie materiálno je to, čo potrebujú k životu. Musí ich tešiť to, čo robia. Musia mať radosť z poznania, že niečo pochopili, niečo dokázali. To sa nedá nahradiť ničím iným. Poznávanie je droga. Bola by som rada, keby na nej boli naši žiaci trochu závislí. Keď vyriešia nejaký problém, zažijú príval endorfínov. To je úžasný pocit. Keď toto zistia, budú mať aj radosť z práce. A robiť svoju prácu rád, to je to pravé orechové.“
Rozhodne hlasovanie
Elena Kulichová je napriek úspechom, ktoré v živote dosiahla, nesmierne skromná.
„Cenu asi nezískam, ale vážim si, že ma nominoval Štátny pedagogický ústav a Štátny inštitút odborného vzdelávania. A ak sa mi v školstve niečo podarilo, je to aj vďaka žičlivej atmosfére na našej škole. Bádateľský prístup, ktorý presadzujem, totiž vyžaduje aj pochopenie zo strany vedenia školy, a to nebýva bežné.“
Slovenka roka
Záštitu nad anketou Slovenka roka 2017 prevzal prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska, adeptky na titul vyberala nominačná komisia pod vedením ministra kultúry Mareka Maďariča. O víťazkách v jednotlivých kategóriách ankety rozhodne hlasovanie. Ich mená sa dozvieme 4. júna počas slávnostného galavečera, ktorý sa uskutoční v historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave a v priamom prenose ho odvysiela RTVS.
