NOVÁKY. Od tragického výbuchu vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch je to práve dnes rovných desať rokov. K nešťastiu, ktoré je považované za jednu z najvážnejších priemyselných havárií na Slovensku, došlo 2. marca 2007 približne o 16.30 h.
V podniku explodovali výbušniny, ktoré boli určené na likvidáciu. Areál bol takmer zrovnaný so zemou, budovy, ktoré zostali stáť, boli značne poškodené.
Dve explózie boli také silné, že ich cítili ľudia aj v niekoľko kilometrov vzdialených obciach a mestách.
Mnoho zamestnancov utrpelo zranenia, ôsmi prišli o život. Elena Bitarová, Peter Kalač, Mária Kováčová, Jana Krajčovičová, Ján Rybár, Emília Stručková, Norika Vačková a Jozef Vida majú spoločný pomník v parku v centre Novák. Každoročne sa pri ňom stretávajú ich blízki a známi, aby si uctili ich pamiatku.
Na otca myslí každý deň
Ničivý výbuch zobral Zuzane Rybárovej z Prievidze manžela a jej synovi Jankovi otca. Vtedy 46-ročný Ján Rybár odišiel na poobednú zmenu do Vojenského opravárenského podniku v Novákoch, z ktorej sa nikdy nevrátil.
„Menili sme v tom čase okná, vymeniť bolo potrebné už len posledné na kuchyni. Majster, ktorý u nás robil, Janka prehováral, aby nešiel do práce, že to už dokončia. Manžel však nemohol ostať doma, hovoril, že majú veľa roboty,“ zaspomínala si na osudný deň manželka Jána Rybára Zuzana.
O tom, že sa niečo stalo v nováckom podniku, sa dozvedela od bratranca z Banskej Bystrice.
„Zatelefonoval mi a spýtal sa, či je Janko v robote. Až potom mi povedal, čo sa stalo. Zapla som si spravodajskú televíziu a bolo mi jasné, že je zle,“ so smútkom v hlase poznamenala pani Zuzana.
Jej syn Janko mal v tom čase dvadsaťjeden rokov. Dodnes si pamätá na osudný deň.
„Viem, že bolo pekné slnečné počasie. Prišiel som z práce, odpočíval som pri sledovaní televízie. Keď som sa dozvedel, že sa niečo stalo, všetko sa zmenilo,“ ťažko hľadá slová dnes už tridsiatnik Ján.
V deň tragédie si spomenul na vešticu, ktorú predtým navštívil.
„Povedala mi, že mi zomrie niekto blízky. Mali sme v rodine vážne chorých, preto som si myslel, že hovorí o niektorom z nich. Nikdy by mi nenapadlo, že prídem o otca, najbližšieho človeka,“ so smútkom skonštatuje Ján a doplní: „Som jedináčik, takže ocino bol aj môj kamarát, s ktorým som mohol hovoriť o čomkoľvek. Za desať rokov nebol jediný deň, že by som si na neho nespomenul.“

Rozsudok je v nedohľadne
Pani Zuzana potvrdzuje synove slová, že na milovaného človeka, ktorí od nich náhle odišiel, neustále myslia.
„Chodíme do práce, riešime denno-denné starosti, aj tak sa k Jankovi v myšlienkach vraciame. Hovorí sa, že čas lieči, no mne sa zdá, že aj po desiatich rokoch je smútok stále veľký,“ povzdychla si vdova.
Spomienky na manžela sa podľa nej vždy zintenzívnia, keď sa koná ku kauze výbuchu vo vojenskom opravárenskom podniku súd.
„Trvá to už desať rokov a výsledok je stále v nedohľadne. Ani neviem, či ešte verím v spravodlivosť. Dúfam, že snáď tí, ktorí sú zodpovední, budú aj pykať,“ zdôraznila Zuzana.
Je presvedčená, že „v podniku nebolo všetko v poriadku. Janko spomínal všeličo, čo sa pracovníkom v podniku nepáčilo, z čoho mali strach. Neuposlúchnuť príkazy alebo sa na niečo sťažovať, sa nikto neodvážil. Báli sa, že by prišli o prácu. Obávali sa, že by sa niečo mohlo stať, ale nikto nečakal také obrovské nešťastie.“
Napriek tomu, že pani Zuzana prišla o manžela, keď pracoval, dnes sa už nikto z podniku či z ministerstva obrany nezaujíma, ako sa im žije, či niečo nepotrebujú.
„Keď je v marci spomienka pri pomníku v Novákoch, kompetentní hovoria, že sa už kauza dorieši, že už padne rozsudok, no to trvá už roky. Nikto sa nepýta, či niečo nepotrebujeme. Napríklad pri veľkej povodni v Prievidzi nám vytopilo byt, pretože bývame na prízemí. Aj vtedy sme si synom museli poradiť sami,“ povzdychla si pani Zuzana.
Dodala, že súd, ktorý v prípade tejto veľkej tragédie pokračuje, bude naďalej pozorne sledovať.
„Nech už však padne akýkoľvek rozsudok, manžela mi to nevráti,“ uzavrela.
