VEĽKÁ ČAUSA. Už vyše štyridsať rokov si oblieka dres, krotí loptu a naháňa súperov.
Voda zatopila ihrisko
Okrem toho kosí trávnik, naťahuje siete, či kreslí čiary. Keď pred šiestimi rokmi voda zatopila nielen ihrisko, ale aj šatne, kompresor či aparatúru, bol medzi prvými, ktorí ratovali, čo sa dalo. Futbal je jeho vášeň. Ba ešte čosi viac.
„Najviac ma bavil futbal, keď sme hrali druhú triedu a trénoval nás František Mokrý. To bola radosť prísť na tréning, niekedy nás bolo aj vyše dvadsať. Teraz sa vôbec netrénuje, keď náhodou prídeme, je nás maximálne šesť. Stalo sa, že sme prišli len traja. Som z toho znechutený. Každou sezónou veríme, že sa niečo zmení, ale ide to dole vodou,“ vraví Peter Ďuriš, predseda futbalového klubu vo Veľkej Čause, správca štadióna a aj najstarší aktívny futbalista na hornej Nitre.
Ďuriš už len s nostalgiou spomína na časy, keď na dedinských ihriskách trénovali aj tri desiatky chlapov a na zápasy sa chodili pozerať celé rodiny. „Hralo sa s väčším zapálením. Teraz je doba počítačov, vtedy mladí ľudia nepoznali nič iné iba loptu a ihrisko. Teraz sa im musíme prosiť, aby vôbec prišli. Kedysi sme čiary nerobili vápnom, ale pilinami. Jeden ťahal vrece a traja rozhŕňali. O prípravu ihriska sa starala celá dedina, dnes to zostáva väčšinou len na mne. Na futbal sme sa presúvali rôznymi spôsobmi. Rozhodcovia chodili aj na bicykli a keď zle pískali, vyfučali sme im gumy. Keď sme potrebovali, aby rozhodovali dobre, dávali sme im nejaké všimné, no väčšinou sme ich len opíjali v krčme. Že by sme im však dávali peniaze, na to si veľmi nepamätám. Ale možné je, že to kamaráti zatajili,“ dodáva futbalový veterán.
V zápase mužov nastúpil po prvýkrát ako sedemnásťročný.
„Po odstrašení sme išli hrať do Kľačna. Zaujímavosť je, že na zápas sme išli vyše tri hodiny. Z Veľkej Čause vlakom do Prievidze a z tade autobusom. Po príchode nebol na ihrisku nikto. Domácich nebolo dosť, a tak nechceli ani nastúpiť. My sme ich uprosili, aby nastúpili a nakoniec sme aj prehrali,“ pousmial sa.
V tom čase sa na zápasy chodilo rôznymi spôsobmi. Rozhodcovia chodili aj na bicykli a keď zle pískali, vyfučali sme im gumy. Keď sme potrebovali, aby rozhodovali dobre, dávali sme
Divák inzultoval rozhodcu
Okrem pekných zážitkov z ihrísk má aj negatívne, ale tých je oveľa menej. „Nerád spomínam na to, keď náš divák inzultoval rozhodcu a nášmu mužstvu zastavili činnosť, až kým ho neudáme. Ak sme chceli hrať, museli sme ho prezradiť a on musel zaplatiť pokutu dvanásťtisíc korún. Na tú dobu to bolo strašne veľa peňazí, navyše, keď on staval dom.“
Najťažšie zranenie v kariére utrpel na zápase v Koši, kde si zlomil nohu. „Z nemocnice v Bojniciach som ako 43-ročný prišiel domov o barlách, no hneď som utekal na ukončenie sezóny. Vtedy sa hralo srdcom. Po tomto zranení ma mama prehovárala, aby som prestal, no nedal som si povedať,“ vysvetľuje Peter Ďuriš.
Futbal je síce jeho srdcovkou, ale nie jediným hobby. Zbiera atypické fľaše, ktoré plní domácou pálenkou (má ich okolo 350), starožitnosti, chová poštové holuby.
Najstarší na ihrisku
Čo ho v tomto veku ešte motivuje nastupovať na ihrisko?
„Kondička a tiež to, že vnuk hrá v Prievidzi za prípravku a potrebujem sa pred ním ukázať. Manželke som sľúbil, že v šesťdesiatke skončím s futbalom a aj keď to bude ťažké, asi ju teraz poslúchnem,“ reaguje Peter Ďuriš, ktorý to však bude mať s odchodom do futbalového dôchodku veľmi ťažké, pretože v mysli mu budú rezonovať krásne príhody.
„Pekný zážitok mám z minulej sezóny. Keď je áčkarov z Malej Čause málo, chodím hrávať aj ja, no a v Ladcoch sa pri nástupe stala milá udalosť. Prišiel ku mne rozhodca, usmial sa a povedal mi, že s takým starým futbalistom sa ešte nestretol nikde a nie dokonca v piatej lige. My sme tam nakoniec vyhrali 1:0, čo sa nepodarilo ani terajším lídrom piatej ligy Kanianke respektíve Cigľu. Týmto víťazstvom sme získali tretie miesto v súťaži, ale potom sme pre problémy z nej odstúpili.“
Mladí futbalisti ho na ihrisku pre vek často podpichujú, ale inak majú voči nemu rešpekt. Často sa stáva, že ho uznanlivo potľapkajú po pleciach. „Nikto mi nenadáva, občas len diváci. Keď mi niekto zakričí, že čo taký dedo robí na ihrisku, ja mu odpoviem: Keď ty budeš mať moje roky, budeš chodiť o paliciach a ja ešte hrávam futbal.“
Bez futbalu by neprežil
Život bez futbalu si Peter Ďuriš len ťažko dokáže predstaviť.
„Keby vo Veľkej Čause zrušili futbal a zavreli ihrisko, asi by som to neprežil. Na počítače som antitalent, neviem ani, kde majú vypínač. Tuším, že by som sa dal na stolný tenis,“ uzavrel futbalový veterán.
