HANDLOVÁ. Dom Štefana Heinericha je galériou zvláštnych umeleckých diel. Portály domu aj hospodárskej budovy sú vyzdobené replikami chladných zbraní, hospodárskych nástrojov, pred domom parkuje autíčko aj lietadlo, v záhrade stojí kostol, mlyn aj hrad. Každý kúsok kráľovstva pána Heinericha nesie stopy jeho tvorivej činnosti. Inak tomu nie je ani vnútri v dome.
Ako prezradil, svojmu nevšednému koníčku sa venuje odkedy je na penzii, teda už asi deväť rokov.
„Začal som sa tomu venovať z nudy. Moja manželka niekoľkokrát do roka odchádza pracovať do zahraničia. Keď bola preč, neobháňal som babizne, ale zabával som sa takto. Už som totiž aj zabudol, načo sa vlastne tie baby naháňajú,“ smeje sa Štefan Heinerich.
Truhlíci a trúdi
Svojimi dielami obdarúva rodinu aj známych, obľúbené postavičky vyrobil aj pre svoje tri dcéry.
„Jednej, ktorá robí v kancelárii, som vyrobil držiak na perá - chrobáka Truhlíka ako tlačí fúrik s perami. Druhej dcére som vytvoril včielku Máju aj s trúdom Vilkom a pavúčicou Teklou. Tretej dcére som robil lienku s Ferdom Mravcom, ako krotí zeleného koníka. Alebo ako Ferdo Mravec s Truhlíkom pília a rúbu drevo. Veľa je toho,“ povedal Štefan Heinerich.
Teraz v zime sa venuje najmä výrobe motýľov. „Spravil som ich už hádam aj päťdesiat,“ dodal.
Najprv nasýtil trh
Keď postavil pred domom na záhrade hrad, prvý rok neúnavne dopĺňal panáčikov.
„Sú tam delá, princezná, rytier, ovce, kravy, no kadečo. Tí pandrláci mizli jeden po druhom, tak som musel vždy vyrobiť nových. Keď sa mi po roku podarilo nasýtiť trh, postavičky miznúť prestali. Ale deti sú také. Nemám s tým problém.“
Kvôli deťom radšej odmontoval aj kolesá na lietadle, ktoré vyrobil zo sajdkáry motorky.
„Je to vlastne sajdka s krídlami. Pôvodne malo aj kolesá, ale tie som demontoval. Hneď prvý deň sa susedovi chlapci išli spúšťať dole kopcom, ledva som ich stihol zastaviť. Riadenie to nemá, keby sa na tom spustili, tak skončia v potoku.“
Autíčko aj lietadlo sú obľúbené atrakcie.
„Deťom to ide k duhu. Vnuk bol síce najprv sklamaný, že lietadlo nič nerobí, aj jeho spolužiačka lietadlo ofrflala, že nelieta. Ale aj tak si ho obľúbili. Keď mal vnuk sedem rokov, vyhlásil, že autíčko si nechá pre svoje vnúčatá.“
Cez dielňu neprejde
Pán Heinerich svoje dielka vyrába ja napriek tomu, že ruky ho už veľmi neposlúchajú.
„Prsty už nemôžem vystrieť, mám problém chytiť čokoľvek väčšie. Som hluchý, slepý, grambľavý a starý. Všetko mi je. Keď niečo robím, tak si prsty poobrusujem. Už slabo vidím, aspoň opatrnejšie robím, dávam si pozor,“ povedal.
Teraz v zime netvorí, je mu na prsty chladno. Väčšinou totiž pracuje vonku, na čerstvom vzduchu. Ako vraví, má aj dielňu, len v nej je problém prejsť na druhú stranu. Pán Heinerich totiž odkladá všetko, čo by sa niekedy dalo na niečo použiť.
„Hocičo vidím, hneď už mám v očiach, čo by som z toho mohol urobiť. Tam nejaký konárik, tam kúsok železa, tam voľačo, všetko nosím domov. A potom mám problém prejsť v drevárni na druhú stranu.“
Materiál z čiernej skládky
Odpad je obľúbený materiál insitného umelca. A to nielen pre výrobu artefaktov, z vyhodených vecí, ktoré ľudia vozia na koniec ulice Ivana Krasku, si pomaly opravil dom.
„Na tú haldu vyvážajú ľudia smeti. Ja ich odtiaľ nosím preč. Vždy, keď nájdem niečo, čo by sa mi mohlo hodiť, odnesiem si to. Neporiadok, čo tam ľudia robia, likvidujem.“
Aj pec, ktorú teraz používa na ústredné vykurovanie domu, našiel na smetisku. Aj liatinovú vaňu.
„Vyrajbal som ju, vyglančil a používame ju. Tá vaňa aj atómovú vojnu prežije.“
Napriek stálemu prísunu materiálu by však pán Heinerich privítal, keby smetisko z konca Handlovej zmizlo.
„Keby tam mesto vybralo za vyvážanie odpadu na čiernu skládku pokuty, zarobilo by tisíce. Človek ide na hríby a nájde smetisko. Mne je do plaču, keď to vidím.“
Baník v pekárni
Na otázku, čo je jeho pôvodná profesia, odpovedá pohotovo: všetko.
„Som vyučený baník, pilčík, zvárač, mašinkár, murár, no všetko. Keď som si robil v dome elektrinu, všetko som spravil sám, elektrikár prišiel len na revíziu.“
Do svojho prvého zamestnania nastúpil, keď nemal ešte ani pätnásť rokov.
„Siedmeho júna som dovŕšil pätnásť rokov, ale už prvého júna som nastúpil do Okresného stavebného podniku. Potrebovali brigádnikov a v škole som aj tak nechýbal. Škola ma nebavila. Učňovku som robil, až keď moja dcéra chodila do školy.“
Do bane ho prijali, až keď dovŕšil osemnásť rokov. Tam pracoval dvadsaťdva rokov. Ako vraví, na stene aj za gombíkmi. Potom ešte pracoval u vodárov, na štátnych majetkoch, robil kosca v technických službách. Najväčšiu drinu v živote však zažil, keď tri mesiace brigádoval v pekárni.
„Niekto si myslí, že piecť chlieb je ľahké. Keď som ručne za noc namiesil dvetisíc chlebov aj viac, mozog ešte miesil, ale ruky už odmietali, ani sa nehli. Musel som sa trošku poprechádzať a až potom som mohol pokračovať. To je drina. Strojový chlieb nikdy nemôže chutiť ako ručný. Iba ručným miesením bude chlieb krásne dierkovaný ako ementál.“
Posledné zamestnanie pred odchodom do dôchodku bola práca školníka. Priznáva však, že vtedy ho deti vedeli vytočiť.
„Robil som to päť rokov. Tam tiež bolo treba vedieť všetko. Privariť plot, opraviť elektrický vypínač, opraviť záchod. Riaditeľka ma prehovárala, aby som ešte ostal, ale už som sa tešil do penzie.“
Uhorčíkova puška
Teraz, na dôchodku, má pán Heinerich konečne čas na obľúbené knihy, ktorých má niekoľko stoviek.
„Od siedmich rokov som chodil do knižnice, mal som ju prečítanú celú. Za týždeň som dokázal prečítať aj sedem kníh. Keď som sa oženil a sťahoval k svokrovcom, previezol som štyri káry. Tri káry kníh a jednu káru s papagájmi v klietkach. Doteraz neviem pochopiť, že ma svokra nevyhodila.“
Na jar má pán Heinerich v pláne začať tvoriť repliku pušky, akou Uhorčík vo filme Jánošík zastrelil drába. Čerešňové drevo už má. Potom pušku doplní lukom a kušou a vystaví na poslednom voľnom portáli domu.
„Najprv som tam chcel dať pištole, čo som vyrobil. Ale bál som sa, že nabehnú kukláči a obvinia ma z nedovoleného ozbrojovania. Sú to síce atrapy, ale viete, akí sú policajti.“
