PRIEVIDZA. Viac ako štyridsať rokov je jeho hlas súčasťou rozhlasového éteru. Poslucháčov sprevádzal viacerými rozhlasovými reláciami, no predovšetkým prinášal aktuálne informácie a zaujímavosti z hornej Nitry. Bol pri radostných aj smutných udalostiach, ktoré v posledných desaťročiach zažil tento región.
Vždy sa snažil byť pohotový, presný a objektívny. Nikdy však vo svojich príspevkoch nezabudol na ľudskosť a empatiu. Možno aj preto sa v jednom zo živých vstupov z tragickej udalosti na hornej Nitre neubránil slzám. Šesťdesiatosemročný MARIÁN ONDÁŠ.
Pred desiatimi rokmi došlo k závalu v nováckej bani, pri ktorom zahynuli štyria ľudia. Samozrejme ste o ňom aj vy informovali poslucháčov Slovenského rozhlasu. Jeden váš živý vstup však mimoriadne zaujal. Čo sa vtedy udialo?
- Informoval som o banskom nešťastí naživo do popoludňajšieho vysielania. Vtedy ešte nebolo jasné, čo je s baníkmi, ktorí boli v podzemí. Moderátorka sa ma spýtala, či verím, že ich nájdu a zachránia. Poučený inými banskými tragédiami som pesimisticky povedal, že zrejme sa ich nepodarí zachrániť. A rozplakal som sa. Vedenie rozhlasu to vtedy vyhodnotilo, že som situáciu profesionálne nezvládol. Psychológovia sa však vyjadrili, že to bol ľudský postoj. Pokiaľ je človek vnímavý, neignoruje, čo sa stalo, reaguje emocionálne. Jednoducho človekom takéto tragédie zatrasú a zostávajú v ňom ešte veľmi dlho, niektoré aj navždy.
Tých tragédií, pri ktorých zomierali ľudia, bolo v poslednom desaťročí na hornej Nitre viacero. Predpokladám, že to aj pre vás boli najhoršie témy, ktorým ste sa museli ako novinár venovať.
- Priznám sa, tieto nešťastia mi odpísali niekoľko rokov zo života. Novinár musí okamžite informovať, zaujať stanovisko, hoci má krátko po tragédii len málo informácií. V prípade výbuchu vo Vojenskom opravárenskom podniku v roku 2007 som o ňom prvý informoval poslucháčov. Volal som vtedy hasičom, tí mi potvrdili, že došlo k tragédii a doplnili, že tam mohlo vtedy pracovať asi stodvadsať ľudí. To bolo naozaj len pár minút po tragédií. Volal som preto aj na 112, aby som si overil informácie a prípadne získal nejaké nové. No nebavili sa so mnou. Niekoľko týždňov po nešťastí som bol obžalovaný za zneužívanie linky 112. Vedenie rozhlasu muselo vysvetľovať, že nešlo o moje svojvoľné konanie, ale o profesionálny prístup, keď som si overoval informácie, aby som nespôsobil paniku.
Ide o ťažké momenty a celkovo je vaše povolanie náročné. Ako dokážete relaxovať, hľadať novú silu do práce?
- Teraz mám síce problémy so zrakom, ale vždy som veľa čítal hlavne historické romány, beletriu. V mladosti som bol dokonca aktívnym atlétom, v dorasteneckom veku som behával aj s legendárnym Jozefom Plachým. V ďalších rokoch už na športovanie nebolo veľa času. Novinárska práca si totiž vyžaduje, aby som neustále nasával informácie, sledoval, čo sa deje. Takže „vypnúť“ sa úplne nikdy nedá, stále musím byť v strehu. Ale dobrá kniha, turistika, či rodinné výlety dokážu nabiť novou energiou.
Koľko rokov už pracujete v rozhlase?
- Je to už viac ako štyridsať rokov. Po vyštudovaní drevárskej priemyslovky som pracoval ako redaktor v podnikovom časopise Drevársky priekopník. To som už býval v Topoľčanoch. Neskôr som bol aj šéfredaktorom regionálneho týždenníka. Medzitým som vyštudoval žurnalistiku, doktorandský postgraduál som mal zameraný na rozhlas, televíziu a spravodajský film. Akosi logicky som začal spolupracovať s rozhlasom, prvé nahrávky som mal v éteri v roku 1975. Na začiatku osemdesiatych rokov sa ukazovalo, že Prievidzský okres je veľmi významnou ekonomickou a hospodárskou lokalitou krajiny. Rozhlas v ňom však nemal svojho reportéra. V roku 1981 preto zriadili v trojizbovom byte na prievidzskom sídlisku Žabník štúdio. V Prievidzi som dostal byt a začal som reportovať z tohto regiónu. Okrem toho som však moderoval aj relácie priamo z Prahy, napríklad Štúdio 7 na rozhlasovej stanici Hviezda, či v Bratislave reláciu Štúdio Slovensko.
Nie ste teda rodákom z hornej Nitry, do regiónu ste sa prisťahovali. Obľúbili ste si ho?
- Postupne som si našiel k hornej Nitre vrúcny vzťah. Chvíľu mi trvalo, kým som sa tu usídlil. Robota ma vtiahla do regiónu. Spoznal som, že sú tu pracovití ľudia. Zvlášť som si vybudoval vzťah k baníckej práci, ktorá je ťažká a nebezpečná. František Verbich, ktorý sa stal mojím priateľom, ma zasvätil do baníckej roboty, do jej tajov. Pochopil som, že tam dole, v podzemí, robia priami a úprimní ľudia.
O baníctve ste často informovali, ale istý čas ste sa mu venovať nemohli. Prečo?
- Bolo to ešte pred rokom 1989. Dostala sa mi raz do rúk správa o bezpečnosti práce, v ktorej sa písalo, že najviac úrazov v bani je pri takzvanom komorovaní. Išlo o dobývanie v okrajových častiach bane, kde sa už neoplatilo prichádzať s technikou a zaisťovať strop. Boli tam ťažké úrazy, ale aj úmrtia. V komentári som uviedol, že jedným z najnebezpečnejších spôsobov dobývania uhlia je komorovanie a používa sa aj u nás. To odznelo niekedy napoludnie. Už večer v Slobodnej Európe odznelo, že v slovenských baniach sa používajú nebezpečné spôsoby ťažby uhlia, ktoré mrzačia ľudí. Na istý čas som dostal zákaz o baníctve informovať.
Ktorým témam sa ako novinár rád venujete?
- Už od strednej školy som mal vzťah k histórii. Spiš je bohatý na pamiatky, preto som ľudí sprevádzal po tunajších hradoch a zámkoch. Myslel som, že dejiny budem študovať aj na vysokej škole. Po strednej škole som sa dostal do Uhrovca, rodiska Ľudovíta Štúra aj Alexandra Dubčeka. História tejto obce, aj obe osobnosti ma opäť očarili. A táto moja vášeň pre dejiny ma sprevádza aj na hornej Nitre, takže ako novinár rád informujem o zachovávaní kultúrnych pamiatok. Venoval som sa mnohým, od bojnického zámku až po kostol v Porube. Bol som nadšený, že o takýchto obnovách môžem hovoriť, mapovať ich priebeh, približovať prácu reštaurátorov. Vždy som ich obdivoval, čo dokážu pri záchrane pamiatok.
Rozhlasová práca je špecifická. Mali ste nejakých učiteľov, ktorí vás do nej zasvätili?
- Boli traja, ktorí mi veľa dali. S fenomenálnym Gabom Zelenayom som sa ako začínajúci redaktor stretol pri reportáži z porovnávacích súťaží v rádiomodelárstve. Bolo to pri Partizánskom a mojou úlohou bolo opísať miesto, kde sa súťaž koná. Všetko som si pripravil, napísal. Reportáž začala, Gabo Zelenay privítal poslucháčov a poprosil ma, aby som priblížil, kde sme. Zobral mi však papier a nechal ma hovoriť. Naučil ma, aká je dôležitá autenticita. Veľa mi dala aj športová redaktorka Mária Zavarská. Po jednej spravodajskej relácii, ktorú som moderoval, si so mnou sadla, pustili sme si ju a rozoberali, čo nebolo dobré. Radila mi, aby som si predstavoval pri moderovaní konkrétneho človeka, ktorému sa prihováram. Upozornila ma, aby som nebol strohý, ale uvoľnený. No a František Valábek, to bol profesor, ktorý ma veľa naučil a dal mi veľa nielen do rozhlasovej práce, ale aj do života.
Marián Ondáš sa stretol pri práci s viacerými osobnosťami, napríklad aj s kardinálom Korcom. (zdroj: archív MO)Pracujete pre Slovenský rozhlas, no sú jeho rádiá aj vaším každodenným spoločníkom? Počúvate ich?
- Priznávam, na rozhlase som závislý. Aj v noci, keď nemôžem spať, púšťam si ho do slúchadiel. Samozrejme, konfrontujem aj prácu novinárov, sledujem, ako témy spracovali, zvlášť tie z nášho regiónu.
V rozhlase je dôležitý hlas. Venujete tomu vášmu zvýšenú pozornosť, staráte sa oň?
- Našťastie, s hlasom som nikdy nemal problémy. Samozrejme, musí byť zdravý a v poriadku hlavne pri živých vstupoch. Mojím hlasom však prekvapujem ľudí. Mnohí už boli sklamaní, keď ma videli a zistili, že som už starší muž. Tvrdili, že môj hlas znie sviežo a mlado.
Spoznávajú vás ľudia po hlase?
- Áno, stalo sa to mnohokrát. Naposledy v Ružomberku, kde som bol v nemocnici, mi jeden pán povedal, že ma pozná po hlase. Je to príjemné, ale to je len prchavá „sláva“.
Ste regionálny rozhlasový spravodajca, ale príspevky ste robili aj zo zahraničia.
- Áno, v minulosti som spracovával aj rozsiahlejšie témy, niektoré aj mimo Slovenska. Napríklad v rámci rubriky Príbeh na týždeň, v ktorej sa jedna téma rozoberá od pondelka do piatku, som ponúkol rozprávanie o pobyte štrnástich vozičkárov na gréckom ostrove Lesbos. Bol som tam s nimi, mapoval som ich každodenný život, zisťoval som, ako im ozdravný pobyt pomáha. Vznikli z toho aj celoživotné priateľstvám napríklad s Matúšom z Bojníc alebo Miškom z Prievidze.
Stretli ste však pri práci aj mnohé verejne známe osobnosti.
- Bolo ich veľa. Spomeniem napríklad spisovateľa Ladislava Ťažkého, ktorý bol mojím tútorom a vážil si prácu rozhlasového redaktora. Príjemné sú spomienky na kardinála Korca, bol som aj pri návštevách pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, pri jednej z nich som reportoval jeho odlet z popradského letiska. Boli to skvelé osobnosti a bolo ich neúrekom. Mimoriadne si však vážim stretnutia s obyčajnými ľuďmi, ktorí niečo dosiahli. Máme takých veľa aj v našom regióne. Spomeniem napríklad rezbára Janka Procnera z Handlovej. Do svojich diel dáva dušu, to čo prežil v bani. Cením si ho, že začal otvorene hovoriť o baníkoch, ktorí zahynuli v podzemí. Dal si námahu, že ich spočítal, že im vybudoval pamätník. Takýto ľudia dajú aj novinárovi oveľa viac, ako politici, pomazané hlavy alebo „celebrity“ z televíznych šou.
Pracujete s hovoreným slovom, neraz aj naživo. Pamätáte si nejaké prerieknutia?
- Zopár ich bolo. Občas som musel reportovať aj šport a výsledky. Raz ma vyslali na futbalový zápas v Prievidzi. Bol som tam aj s asi päťročným vnukom Adamom. Sledoval som zápas, no musel som sa venovať aj vnukovi. Akosi som nezachytil jeden gól a hlásil som zlý výsledok. A to bola skôr chyba ako „brept“. Ten sa mi podaril, keď som Jozefa Beňovského z Matice slovenskej označil za Jozefa Mórica Beňovského. A do silvestrovského rozhlasového vysielanie sa dostalo aj moje odhlásenie po reportáži: Marián Ondáš RVTS. Písmená v skratke RTVS sa mi jednoducho pomotali.
Na svojom konte máte za svoju prácu aj viacero ocení od celoslovenských aj regionálnych inštitúcií. Napriek tomu, oľutovali ste niekedy, že ste sa dali na novinársku dráhu?
- Táto práca ma napĺňa, určite by som ju nikdy nemenil. Som tvor zvedavý, ako každý človek, takže to, čo robím, je prirodzené, chcem sa niečo dozvedieť. A potom sú to stretnutia s ľuďmi, ktoré vždy obohatia môj život.
Kedysi mal Marián Ondáš zriadené štúdio na prievidzskom sídlisku Žabník. (zdroj: archív MO)
