LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Na stretnutie s pánom Šestákom prichádzame na dohodnuté miesto schôdzky o sedem minút neskôr, ako sme boli dohodnutí.
„Meškáte!“ Zahriakol nás starý pán razanciou, aká sa síce dá u brigádneho generála predpokladať, od deväťdesiatšesťročného človeka by ste ju asi nečakali. Starý pán však neprestal prekvapovať. Keď si nás pozorne premeral očami, zavelil:
„Môžeme ísť ku mne domov. Keby niečo, vás zvládnem. Ja mám špeciálny výcvik,“ dodal. A ešte pred vstupom do vchodu bytovky poznamenal: „Nevadí, že pôjdeme po schodoch? Ja totiž nemám výťah,“ odrovnal nás takmer storočný muž hneď v úvode stretnutia.
Gén dlhovekosti
Vitalita Ľudvíka Šestáka, fyzická aj duševná, je obdivuhodná. Ešte ako osemdesiatnik sa sám staral o svoju ťažko chorú manželku, teraz už žije v byte sám. Za svoj vysoký vek podľa vlastných slov vďačí génom.
„Môj otec zomrel zdravý, keď mal deväťdesiat rokov. Strhol ho konský povoz. Vykladal z voza hrušky, kone sa splašili a ako otec padol, zlomil si stavec a zomrel. Môjho starého otca z matkinej strany zas omylom zastrelil v lese panský hájnik v roku 1906. Tiež ako starého a zdravého. Aj mňa asi budú musieť zastreliť,“ vtipkuje starý pán.
Ako však dodáva, celý život sa snažil dodržiavať správnu životosprávu.
„Nikdy som nefajčil a nikdy som nepil alkohol. My, keď sme boli mladí, zaujímali sme sa o iné veci. Čítali sme, diskutovali,“ poodhalil svoje tajomstvo dlhovekosti. Nepodceňuje však ani cvičenie a kondíciu si udržiava denne niekoľkokilometrovou prechádzku, ktorú nevynechá ani v zlom počasí.
„Veď mám dáždnik,“ utrúsi pri zmienke o sychravom daždi.
Spomienky veteránov
„Narodil som sa tu, v Lehote pod Vtáčnikom, v roku 1921, tri roky po skončení prvej svetovej vojny,“ začína svoje rozprávanie pán Šesták.
„Ako malý, päť - šesťročný chlapec, som v nedeľu poobede, po litániách, sedával pri účastníkoch prvej svetovej vojny. Spomínali na karpatský front, rumunský front, na Pijavu a ja som si všetky tie smutné zážitky zapamätal,“ loví trochu prekvapujúce prvé spomienky z detstva.
Možno už vtedy, pri rozprávaní veteránov, si predurčil svoj osud a zatúžil po uniforme. Najprv však musel vychodiť školu.
„Po skončení školy, keď som mal štrnásť rokov, nás nikto nepotreboval. Nedostali sme sa do žiadneho učenia. Z nás, tridsiatich šiestich spolužiakov, sa do gymnázia do Prievidze dostal iba jeden.“
Nasledujúce roky preto za prácou dochádzal do Topoľčian i Novák, ako však priznáva, robota bola ťažká a často za malé peniaze.
V roku 1937 na Hôrke pri Lehote pod Vtáčnikom. (zdroj: Archív ĽŠ)Mladí zločiny videli
V turbulentnom roku 1938 mal Ludvík sedemnásť rokov.
„Ako žiaci sme sa o nástupe fašizmu v škole nedozvedeli ani slovo, akoby neexistoval. Prvýkrát som sa s fašizmom stretol až v roku 1937, keď som bol na robotách v Továrnikoch. Tam som stretol anarchistu Michala Budínskeho, ktorý odoberal noviny Azet. V tom čase prebiehala občianska vojna v Španielsku. On mi noviny dal každý deň prečítať. Tam som sa dozvedel, čo je fašizmus, čo je jeho podstatou a vzbudil vo mne odpor. Tam moja averzia proti fašizmu začala.“
A nikdy neprestala. Ako mladík pozorne sledoval politický vývoj.
„Po vzniku autonómie sa všetky politické strany zriekli činnosti. Ostala len Hlinkova slovenská ľudová strana, komunisti prešli do ilegality. Z toho som bol sklamaný. Veľmi dobre sa pamätám na koniec roka 1938, kedy začiatkom decembra prebiehali voľby. Bol len jeden hlasovací lístok, jednej strany a hlasovalo sa súhlasí, alebo nesúhlasí. Iná možnosť nebola, len áno alebo nie. Žiadne protesty neprebehli, nič. Takže voľby dopadli takmer stopercentne. Bol zvolený Slovenský parlament, vznikla vláda a prišiel 14. marec. Nemci zabrali Čechy a u nás vznikol Slovenský štát,“ rozpomína sa na predvojnové udalosti spred takmer osemdesiatich rokov.
„My sme to videli takto: politici, ktorí boli na čele štátu, nemali inú možnosť, ako so Slovenským štátom súhlasiť. Keby neboli súhlasili, Slovensko si rozdelia Maďari a Poliaci. Rozparcelovali by nás. To nebol hriech, to vtedajším politikom nemôžeme vyčítať. To zlé nasledovalo až potom. Vazalský štát fašistického Nemecka robil niektoré veci navyše. Napríklad arizácia. My, ako mladí, sme videli, že niektorí ľudia hrabali židovský majetok a zo dňa na deň zbohatli. Získali majetky, na ktorých nemali žiadnu zásluhu. Zhabať a nahrabať! Druhý hriech je kódex o likvidácii Židov. Slovenská vláda s tým súhlasila ako jedna z prvých. A začala to aj robiť. Nielenže Nemcom povolila Židov likvidovať, ale za každého odvezeného Žida platila päťsto ríšskych mariek. To bol polročný plat robotníka. To bol hriech, to bol zločin slovenskej fašistickej vlády. Toto sme už vtedy videli,“ oduševňuje sa pán Šesták.
Komunista v armáde fašistického štátu
V roku 1940, pod vplyvom okolností, vstúpil do komunistickej bunky mladých.
„Medzi mládežou sme vyvíjali činnosť, vysvetľovali sme im, ako to s našou svinskou vládou je.“
Do Slovenskej armády narukoval v roku 1941, idey komunizmu však šíril naďalej aj v kasárňach v Martine, kam ho odvelili.
„Dali sme dohromady skupinu a šírili sme antifašistickú náladu medzi vojakmi. Po polroku sme zistili, že v okrese Martin funguje veľmi silná protifašistická organizácia. Základ mala v Turanoch. Tam ich bolo asi dvanásť, mali tam vysokoškoláka a tlačiareň. Vydávali protištátne letáky a tie sme rozširovali medzi vojakmi.“
Útek
Rozprávanie pána Šestáka je pútavé a plné detailov. V roku 1943 už bol v bojovom nasadení ako vojak protitankovej roty najprv na Kryme, neskôr, ako nemecká armáda ustupovala, na južnej Ukrajine.
„Koncom októbra 1943 Sovieti prelomili front pri Melitopole a začali postupovať bez odporu smerom na juh Ukrajiny. Nemcom neostávalo nič, aj keď sme boli nespoľahliví, nasadiť náš 21. peší pluk. Ten však bez odporu prešiel k Sovietom. Lenže ja som mal smolu, lebo som bol u delostrelcov a nebol som v prvej línii, ale vzadu. Bol som veliteľom čaty protitankových delostrelcov päťdesiat kilometrov od frontu, takže nebola možnosť prebehnúť.“
Postupne, ako nemecká armáda ustupovala ďalej na západ, ocitol sa Ľudvík Šesták so spolubojovníkmi v Rumunskom meste Tiraspol. Tam sa rozhodli dezertovať.
„Začiatkom apríla 1944 sme šiesti zbehli a ako zbehovia sme žili dvanásť dní na území, ktoré mali obsadené Nemci. Keby nás boli odhalili, tak nás bez súdu zlikvidujú. V dedine, to nebola ani dedina, pár domov, kde sme boli schovaní, mali gazdovia studňu hlbokú asi dvadsať metrov a v polovici tej hĺbky bol bunker ešte z dôb tureckých nájazdov. Bol taký veľký, že by sa tam zmestilo aj tridsať ľudí. Tam nás v noci schovali, prešiel front a ráno sme vystúpili už na územie, ktoré mali obsadené Sovieti.“
Akčné scény
Po trojmesačnom ruskom zajatí, keď sa im podarilo Rusov presvedčiť, že nie sú špióni, vstúpili do Československého armádneho zboru na území Sovietskeho zväzu. Spočiatku ako radový vojak, hneď však dostal aj funkciu veliteľa družstva.
„V priebehu štrnástich dní mi dali hodnosť čatára a za necelý mesiac rotného a zástupcu veliteľa čaty. To bolo niekedy v polovici júla 1944.“
Front sa pomaly blížil k hraniciam Slovenska, správu o vypuknutí Slovenského národného povstania dostal pri poľskom Przemysli. Červená armáda narýchlo naplánovala Dukliansku operáciu a vojaci sa tešili, že za dva dni budú v Prešove. Radosť bola predčasná.
„Nastal krutý boj o Duklu. Namiesto dvoch dní sa bojovalo od 8. septembra do 27. októbra. Na tých bojov som sa zúčastnil aj ja s brigádou samopalníkov.“
Kruté boje prebiehali o kótu 534, takzvanú kótu smrti. Tam bol Ľudvík Šesták 13. septembra ťažko zranený.
„Nocovali sme na okraji lesa a ráno začala proti nám delostrelecká paľba, potom strieľali Nemci z guľometov a nasledovala paľba z mínometov. Doteraz neviem, či ma zasiahla črepina mínometu alebo guľometná paľba. Mal som totiž roztrieštenú ruku a do brucha ma zasiahla črepina. Tá však neprenikla do tela. Črepinu veľkú ako štvrť dlane zastavili onuce, tie ma zachránili. Fasovali sme dvoje, ja som ich nemal kam dať, tak som si ich strčil do blúzy pod uniformu.“
Vo vojenskej nemocnici sa zo zranení liečil tri mesiace. Keď sa vrátil, postupoval ďalej s armádou cez územie Slovenska. Koniec vojny ho zastihol tam, kde preňho začala, v Martine.
Funkcia politruk
Po vojne poslala armáda mladého vojaka študovať. Najprv absolvoval školu pre dôstojníkov delostrelectva v Kežmarku, potom školu dôstojníkov osvety v Bratislave.
„Tá škola nemala chybu. Prednášali nám takí funkcionári ako Husák, Novomestský, Lettrich, špičkoví slovenskí štátnici. Po škole mi ponúkli miesto redaktora Bojovníka. To bol časopis ešte z obdobia Povstania. Potom ho premenovali na Obranu ľudu. Tak som to prijal a od 25. januára 1946 som robil redaktora až do septembra 1950.“
Ešte v roku 1949 absolvoval politickú školu pri ústrednom výbore strany a po jej skončení sa mal vrátiť späť do redakcie, kde sa mal stať tajomníkom. To sa však nestalo.
Na školení v Bratislave, rok 1946. (zdroj: Archív ĽŠ)„V polovici roku 1950 vypukla Kórejská vojna. Vyzeralo to, že sa rozšíri, že bude svetová. Tak zvyšovali počty Československej armády a vznikol celý rad nových škôl. Mňa poslali do Vojenského politického učilišťa Josefa Hakena, ktorá malo pripravovať politických pracovníkov armády. Takže do redakcie som sa už nedostal, ale som začal vyučovať základy marxizmu leninizmu. V roku 1958 bola škola zrušená a ja som bol určený na vedeckú ašpirantúru. Bola mi pridelená téma Národnostná otázka v bývalom Československu,“ sumarizuje svoju povojnovú kariéru Ľudvík Šesták.
Kandidátsku prácu však nedokončil. Napriek odporúčaniu školiteľa odmietol v práci vypustiť kapitolu o viere, jeho prácu preto nepredložili na obhajobu a titul nezískal. To bola predzvesť nepríjemností. Ako však vysvetľuje, zapríčinil si ich sám.
„Vychádzal som z presvedčenia, že človek je vždy slobodný a jeho sloboda spočíva v tom, že môže vyjadriť, s čím nesúhlasí. Aj som to vždy vyjadril.“
Sloboda spočíva v ...
Prvý nesúhlas s mocou Ľudvík Šesták prejavil počas politických procesov v päťdesiatych rokoch, keď sa stranícke organizácie uznášali a žiadali pre obvinených najvyšší trest, trest smrti. Ako jediný sa hlasovania zdržal. To bolo v tom čase považované za trúfalé.
Ozval sa aj v roku 1956, po slávnom prejave Nikitu Chruščova. Spolu s ďalšími kolegami aktívne presadzoval, aby sa v škole na ktorej pôsobil, zmenil obsah výučby a prestal sa uplatňovať kult osobnosti. Reformátori v škole skutočne dosiahli zmenu a veliteľ školy na svoju funkciu rezignoval.
Najväčší hriech, ktorý mu v období normalizácie súdruhovia nikdy neodpustili, však bolo jeho pôsobenie v roku 1968.
Politický triler
„V roku 1964 ma z Hlavnej politickej správy preložili na Vojenskú politickú akadémiu v Prahe, na katedru filozofie. Pracoval som ako starší učiteľ. Všetko bolo v poriadku, až sa priblížil rok 1968. Keď sa funkcie prvého tajomníka ujal Dubček, prišiel za mnou generál Machač a plukovník Mencl, či by som ho bol ochotný s nimi navštíviť. Tak sme 12. januára prišli k Dubčekovi. Našli sme ho v kancelárii, sedel sám, smutný, bez nálady a vravel, že to má veľmi ťažké. Vraj sa dostal do prostredia, kde s ním nikto nespolupracuje v duchu obrody socialistickej spoločnosti. Sľúbili sme mu podporu. Vojenská politická akadémia mala vedecké pracoviská. Ponúkli sme mu, že ak bude niečo potrebovať, ochotne mu pomôžeme. A tak sa aj dialo. Celý rok 1968, keď potreboval spracovať nejaké podklady, naše pracoviská mu to včas vypracovali a predložili.“
V marci 1968 Ľudvíka Šestáka dokonca vo voľbách, ktoré v akadémii neprebiehali pod tradičnou taktovkou komunistickej strany, ale v duchu Pražskej jari, zvolili za vedúceho tajomníka školy.
V obrodnom roku 1968 Ľudvíka Šestáka zvolili za vedúceho tajomníka Vojenskej politickej akadémie. (zdroj: Archív ĽŠ)„Keď 21. augusta vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na územie Československa, ráno o jednej hodine prišlo pre mňa auto, že mám ísť na pracovisko do akadémie. Tá už bola obsadená. Za chvíľu zazvonil telefón, Československý rozhlas volal priamo mňa. Že aký mám názor na vstup Sovietskej armády do Československa. A svoj názor som im povedal. Je to okupácia, nemalo sa stať. Samozrejme, že rozhlas to vysielal do éteru. Bol som prvý z armády, kto to povedal. Keď skončilo obdobie obrody a nastala normalizácia, tak mi to bolo pripísané ako obrovský hriech. A nielen mne, ale celú Vojenskú politickú akadémiu v Prahe ako školu zrušili a namiesto nej vytvorili novú školu v Bratislave. Ale tam už nebol ten duch obrody spoločnosti.“
Padnúť neponížený
Po roku 1969 Ľudvíka Šestáka čakal už len pomalý kariérny pád.
„V roku 1970 ma zavolali na Hlavnú vojenskú správu a tam ma za päť minút vylúčili zo strany. Patril som medzi najstarších členov strany Československej armády, od roku 1940, takých nás bolo málo, ale za päť minút som bol vonku.“
Preložili ho na Oddelenie bojovej prípravy, kde pracoval do roku 1974. Vtedy prišlo nariadenie, že tí, ktorí boli vylúčení zo strany, musia byť prepustení aj z armády. Skončil ako civilný zamestnanec vojenskej správy.
„Tam som pracoval až do 9. júla 1979. Keďže veteráni druhej svetovej vojny mali právo odísť do dôchodku v päťdesiatich piatich rokoch, požiadal som o prepustenie zo zamestnania a vrátil som sa naspäť, do rodnej Lehoty pod Vtáčnikom. A pretože som mal dlžobu, potreboval som sa ešte niekde zamestnať. V okrese nebolo pre mňa iné zamestnanie než ako robotníka Agrostavu Prievidza na rekultivácii pasienkov a lesa, tak som nastúpil. Voľakedy som začínal ako robotník a ako robotník som aj skočil.“ Ako však dodal:„Človeka nemôže ponížiť žiadna práca. Poníži ho to, ak prácu vykonáva nečestne, nezodpovedne. Veľmi rád som pracoval ako robotník.“
Vyznamenaný
Najvyšší veliteľ slovenskej armády, prezident Andrej Kiska, pri príležitosti 72. výročia Slovenského národného povstania povýšil plukovníka vo výslužbe Ľudvíka Šestáka do generálskej hodnosti. Ako zadosťučinenie to však už starý pán neberie.
„Povýšiť ma mali už v šesťdesiatom ôsmom, teraz je to len zrnko piesku na púšti.“
Ani generálsku uniformu nemá.
„Armáda takú nemala na sklade,“ odzbrojil nás na rozlúčku pamätník.
S prezidentom Slovenskej republiky Andrejom Kiskom. (zdroj: www.prezident.sk)
