Hrá, spieva, moderuje. Peter Paulík robí to, čo ho vždy bavilo

PRIEVIDZA. Hudba, spev a hovorené slovo sa u Petra Paulíka prelínajú od školských čias. Na hornej Nitre bol známy už dávnejšie, no za posledné štyri roky sa dostal výrazne do povedomia divákov a poslucháčov aj na celom Slovensku a v Česku. Účinkuje totiž nielen v regionálnom rádiu, ale tiež v hudobnej televízii, ktorá vysiela v oboch krajinách.

Porozprávali sme sa s ním nielen o kapele Black Band, ale aj o popularite, blahoželaniach pre jubilantov či šoférovaní.

Mnohí diváci a poslucháči sa obdivne vyjadrujú o vašom hlase, chvália ho, aký je príjemný, upokojujúci. Je to dar od Boha?

- Hlas, to je niečo, čo človek naozaj dostane do vienka. Ale treba s ním aj pracovať. Treba sa naučiť rétoriku, dikciu. Som rád, že môj hlas ľuďom imponuje a majú ho radi. Mám známu, ktorá je z južného Slovenska, kde je slovenčina predsa len trochu ovplyvňovaná maďarčinou. Párkrát za rok mi zatelefonuje len preto, aby počula môj hlas, moju slovenčinu. Pekné tiež je, že môj hlas ľudia spoznávajú bez toho, aby ma videli. Poznajú má z moderovania v rádiu Beta a z československej ľudovej televízie Šláger. V oboch týchto médiách som dostal príležitosť prihovárať sa ľuďom. Je to pre mňa česť a som rád, že v rádiu aj v rozhlase môžem pracovať s mojím hlasom.

Chránite si ho napríklad tým, že nepijete chladené nápoje s bublinkami?

- Je to také zaužívané, že spevák či moderátor by si mal dávať pozor na svoj hlas, že by mal dodržiavať takzvanú hlasovú hygienu. Prišiel som na to, že keď to nepreháňam, tak mám hlas v poriadku. Napríklad vôbec nekričím. Môj hlas je pomerne hutný, stačí zvýšiť dikciu a je ma počuť všade. Nemusím kričať, teda nepresiľujem si hlas. A tiež som zistil, že studené ani bublinky mi nerobia problémy.

Ako ste sa dostali k moderovaniu?

- Korene siahajú niekde do detstva. Už v základnej škole som dostával príležitosť recitovať, niečo konferovať. A na strednej škole, keď som vytiahol gitaru a niečo zaspieval, bolo potrebné aj niečo povedať. Tak som sa snažil dávať dohromady slová, vety, myšlienky a akosi to išlo. Najväčší boom moderovania u mňa nastal pred štyrmi rokmi, keď som začal účinkovať v rádiu a v televízii.

Peter Paulík pri rozhovore so speváčkou Márou. (zdroj: Archív PP)

Je veľký rozdiel pri moderovaní v týchto dvoch médiách?

- Určite je. Napríklad už len v tom, že v rádiu ma nikto nevidí, v podstate sa môžem tváriť ako chcem (smiech). V televízii som na očiach, tam sa musím patrične tváriť.

V rádiu aj v televízii robíte relácie, v ktorých blahoželáte jubilantom. Je príjemné sprostredkovávať gratulácie?

- Z listov, ktoré chodia do televízie aj rádia cítiť, že ten, kto blahoželá, to myslí úprimne. Nechcem byť len „poštárom“ týchto prianí, iba ich odovzdávať. Dokážem sa vcítiť do toho, čo ľudia blahoželajú. Lebo sú to úprimné a milé slová. Ľudia neraz gratuláciu pripravujú niekoľko mesiacov vopred, myslia na svojich blízkych, ktorí majú sviatok. Nemôžem si preto dovoliť to len tak odrapotať. Je veľa listov, ktoré vo mne zanechávajú veľmi pozitívne dojmy, mnohé želania sú osobné. Je pre mňa česť, že ich môžem sprostredkovávať.

V televízii čítate blahoželania aj v češtine a ide vám to dobre.

- Nezabudnem na moje prvé „Písničky na přání“. Listy, ktoré prichádzajú, sú často písané rukou, neraz od starších ľudí, ktorí denne nepíšu, prípadne sú chorí, takže sa to ťažšie číta. A keď som ešte zbadal češtinu, bol to šok. Je to náročný jazyk aj pre nás, Slovákov. Hlavne ich „ř“ je náročné. A keď sú v slove ešte „č“ alebo „š“, nie je to zábava. Slovné spojenie „štyri a štyřicáté narozeniny“ dá zabrať. Chce to tréning. Mám v televízii, možno to ani nikto nevie, jednu výhodu. Na natáčanie cestujem viac ako štyristo kilometrov a keďže som pracovne zaneprázdnený, okamžite, keď prídem do štúdia, zoberiem si od produkcie listy od divákov a bez toho, aby som si ich vopred prečítal, ideme natáčať. Vidím ich prvý raz, keď sedím v kresle pred kamerou. Našťastie, môj prechod z češtiny do slovenčiny je veľmi plynulý, spontánny. Dokonca ma za to diváci chvália. (Smiech).

Šoférovať štyristo kilometrov je náročné. Čím si spríjemňujete cestu autom?

- Začiatok nahrávania v televízii je okolo desiatej dopoludnia. Keďže je česká diaľnica v súčasnosti v takom stave, v akom je, potrebujem značnú rezervu na štyristo kilometrov. Trvá mi to asi šesť hodín. Vstávam o tretej, o štvrtej vyrážam a do českej hranice sa ešte prebúdzam (smiech). Potom počúvam jednu českú stanicu, ktorá hrá prevažne českú a slovenskú hudbu. Mám rád tých moderátorov, príspevky, ktoré vysielajú. Kým prídem do Dubného, čo je za Českými Budejovicami, viem o všetkom, čo sa udialo v Čechách, na Slovensku aj vo svete. A keď idem domov po desiatej večer, počúvam to isté rádio, ktoré od osemnástej vysiela už len českú a slovenskú muziku. Ani neviem, ako mi cesta ubehne.

Ste dobrý šofér?

- Dobrý, no... Občas som hazardér, Šoférujem rád a niekedy som trochu odvážnejší vodič. Mojou slabosťou je dodržiavanie rýchlosti. Ale keď musím za deň prejsť osemsto až deväťsto kilometrov, občas plynový pedál stlačím viac na podlahu, ako by sa malo. Potom musím mať oči na stopkách, či niekde nie sú zeleno-biele vozidlá. (Smiech)

Platíte často pokuty?

- Tento rok sa mi to stalo a bola dosť vysoká. Len ma mrzí, že som nepodporil našu slovenskú ekonomiku, pretože sa mi to stalo v Maďarsku pri ceste na dovolenku do Chorvátska. Pri množstvách kilometrov, ktoré najazdím, sa pokuta pritrafí.

V Maďarsku vás asi ľudia nepoznajú, na Slovensku a v Čechách však áno. Pomáha vám to niekedy, napríklad aj pri kontakte s policajtmi?

- Stalo sami raz, že som išiel rýchlejšie. Keď som vystúpil z auta, policajt mi hovorí: „Pán Paulík, ale takto rýchlo by ste nemali ísť.“ Sľúbil som, že už si dám pozor. Občas, keď mi idú dať pokutu sa spýtam: „A nešlo by mi to dohovoriť?“ Raz mi to vyšlo, ale inak si policajti zodpovedne plnia svoje povinnosti.

Ste naozaj známy nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Je príjemná takáto popularita?

- Áno je to príjemný pocit. Na druhej strane si musím všade dávať pozor, ako sa správam. Minule som pil kávu na čerpacej stanici, postavil sa ku mne neznámy pán a pýtal sa, či idem niekde niečo točiť. Odpovedal som mu, porozprávali sme sa. Nemôžem sa správať nepríjemne, zachmúrene, musím sa správať ako tvár televízie. Ale takéto stretnutia s ľuďmi sú príjemné, je fajn, keď ma spoznajú a oslovia.

Ste však nielen známy moderátor, ale aj spevák a hudobník. Kedy ste sa dostali k spevu?

- Už v útlom veku. Začínal som v detskom speváckom zbore Priebojček, nasledovala umelecká škola, v ktorej som sa učil hrať na trúbke. Ale mal som aj kamarátov, ktorí pri táborákoch hrali na gitarách folkové a trampské pesničky, od nich som sa naučil hrať aj na tento hudobný nástroj. A potom zaúradovala náhoda. V rýchliku z Bratislavy do Prievidze som sa stretol s Petrom Apolenom, ktorý vtedy chodil na konzervatórium a viedol Dychovú hudbu Prievidžanka. Slovo dalo slovo a keď som sa vrátil v roku 1988 z vojenskej služby, začal som spievať s dychovkou. Okolo roku 2000 nebola ideálna doba pre dychovky, preto sme s Petrom hľadali možnosť, kam sa muzikantsky posunúť. Voľba padla na tanečnú kapelu, a tak vznikla skupina Black Band. Pred štyrmi rokmi, keď sme sa začali objavovať v TV Šláger, sme už neboli známi len v regióne, ale na celom Slovensku a v Česku.

Pôsobí skupina Black Band od začiatku v rovnakom zložení?

- Jedna zmena nastala. Asi pred šiestimi – siedmimi rokmi prišlo k zmene na poste hráča na klávesové nástroje. Vtedy medzi nás prišiel Pavel Kurhajec. S Jankou Apolenovou a Petrom Apolenom nás spája nielen muzikantská kariéra, ale aj priateľstvo.

Peter Paulík (vľavo) patrí k zakladateľom obľúbenej kapely Black band. (zdroj: Archív PP)

Obľúbená kapela má určite množstvo vystúpení. Ako ich dokážete skĺbiť s inými povinnosťami, napríklad aj pracovnými?

- Naozaj máme mnoho koncertov, aj tento rok ich bolo niekoľko desiatok po celom Slovensku a Česku. Na prelome októbra a novembra sme hrali doslova denne a vždy niekde inde. Ja aj Janka Apolenová máme svoje zamestnania, takže ráno do práce a poobede cestujeme za fanúšikmi.

Je to náročné, ale určite vás to baví.

- Samozrejme, veľmi nás to baví. Ráno vstanem o šiestej, celý deň som v práci a večer sa postavím pred divákov. Keď ich zbadám, ako na nás visia očami, ako sa tešia na naše piesne, ktoré poznajú a spievajú si ich s nami, je to energia, ktorá nás napĺňa.

Podľa štýlu a charakteru vašich piesní máte asi fanúšikov hlavne medzi staršou generáciou. Je to tak?

- Boli sme zaškatuľkovaní. Muzika, ktorú robíme, je naozaj skôr pre staršiu generáciu. Všímam si však, že vekový priemer našich divákov sa rapídne znižuje. Som rád, že aj vďaka našej hudobnej televízii sa medzi mladých ľudí dostávajú ľudové piesne. Pretože keď sme my išli kedysi na výlet, sadli sme do autobusu, vytiahli gitaru a už aj znelo „Pod horou, pod horou, čierne psíča breše...“ Dnešná generácia si sadne do autobusu, každý si nasadí slúchadlá a každý počúva to svoje. V posledných rokoch sa to trochu mení, už aj mladší zas začínajú spievať ľudové pesničky. Je to vďaka takým kapelám ako Kandráčovi, Kollárovci, Veselá trojka a mnohým ďalším.

Pre kapelu, ale aj pre moderátora je Silvester asi pracovným dňom. Kde vás budú môcť vidieť diváci počas posledného dňa tohto roka?

- Pravda je, že som nebol doma na Silvestra asi posledných pätnásť rokov. Raz to bolo organizovanie osláv na námestí, potom zas vystúpenia s Black Bandom. Vždy sme boli my tí, ktorí sme zabávali. Tentoraz sme si povedali, že sa budeme venovať našim rodinám. Každý bude mať teda Silvester po svojom. Asi by som aj chcel byť doma, pochutnávať si na očkách, rezňoch, prepínať televízne programy, ale láka ma aj niekam vybehnúť. Máme jedno pozvanie od priateľov do Berlína. Prežiť tam Silvestra by bolo skvelé. Ale zatiaľ sa len rozhodujeme, aký bude nás Silvester. Isté je, že nebudeme koncertovať.

Po Silvestri príde nový rok 2017. Aké v ňom máte plány, čo vás čaká?

- Už teraz vieme, že máme v prvom polroku niekoľko koncertov, začiatok roka bude v znamení plesov. Ale rok 2017 bude pre mňa výnimočný tým, že oslávil svoje prvé veľké životné jubileum. Keď som mal štyridsať, prežíval som to pomerne ťažko, mal som krízu stredného veku. Tak som celkom zvedavý, čo to s mnou urobí, keď budem mať v mojom veku na začiatku päťku. (Smiech)