PRIEVIDZA. Aktívni sú celoročne, no mnohí si ich na Slovensku a aj na hornej Nitre spájajú hlavne s Vianocami. Skauti. Práve vďaka nim sa totiž do tisícok domácností po celej krajine dostáva svetlo z Betlehema, teda z mesta, kde sa narodil Ježiš Kristus.
Zaúradoval vietor
Plameň z Betlehema sa pred najkrajšími sviatkami roka šíril v Rakúsku už pred rokom 1989. Po Nežnej revolúcii chceli túto tradíciu niektorí ľudia preniesť aj na Slovensko. Dozvedeli sa o tom naši skauti a rozhodli sa pomôcť šíriť u nás Betlehemské svetlo. Odvtedy je táto akcia hlavne v ich réžii.
Vďaka rodičom sa dostal ku skautingu a k Betlehemskému svetlu už ako dieťa aj Alojz Vlčko, ktorý je už niekoľko rokov skautský vodca 14. zboru Prievidza.
„Chodil som naozaj už od malička pre Betlehemské svetlo rýchlikom do Bratislavy, samozrejme, nie sám, ale s rodičmi či neskôr s ďalšími skautmi. Bolo to dokonca až dvadsaťkrát za sebou, čo som cestu s plamienkom z miesta narodenia Ježiša absolvoval. Už to postupom rokov pre mňa nebolo nič špeciálne, skôr išlo o zodpovednosť. Uvedomoval som si totiž, že sa s plamienkom môže stať čokoľvek,“ rozhovoril sa Vlčko.
Zodpovednosť nespomína náhodou, pretože raz sa naozaj stalo, že takmer na hornú Nitru Betlehemské svetlo nepriniesli.
„Kamaráti skauti sa mi smiali, že to s opatrnosťou a obavami o plamienok z Betlehema preháňam, pretože sme ho niesli pre istotu až v štyroch či piatich lampášoch. Jeden rok do vlaku fúkol silnejší vietor a zo štyroch lampášov zostal oheň len v jednom. To bolo naozaj na hrane,“ zaspomínal si Alojz.
Cestu s Betlehemským svetlom považuje za úžasnú, pretože si uvedomuje, že na plamienok, ktorý dotvára vianočnú atmosféru v domovoch, čakajú tisíce ľudí.
„Stretávame sa v jednotlivých staniciach s inými skautmi, ktorí si od nás berú svetlo, ale sú to aj iní ľudia, ktorí majú záujem o plamienok. Atmosféra vo vlaku je s Betlehemským svetlom výnimočná, napríklad aj pre tých, ktorí už cestujú domov na sviatky,“ spomenul skautský vodca.
Betlehemské svetlo rozdávajú naši skauti už niekoľko rokov na konkrétnych miestach v Prievidzi a Bojniciach. A podľa Vlčka je oň záujem. Jeden rok dokonca počítali ľudí, ktorí si prišli pre Betlehemské svetlo. Napríklad na sídlisku Zapotôčky ich bolo okolo stopäťdesiat.
Spája ich táborenie
Betlehemské svetlo je však len jednou z aktivít skautov. Napríklad raz za týždeň sa stretávajú skautské družiny. Hrajú sa hry, niečo sa učia, spievajú si. Jednu klubovňu majú v bývalých jasliach na Ulici Vansovej v Prievidzi v bývalom kryte civilnej ochrany, druhú na internáte v strednej škole na tej istej ulici.
„Medzi družinami, ktoré sú súčasťou jedného oddielu, by mala byť súťaživosť. Preto sa raz mesačne koná stretnutie celého oddielu a v rámci pripravených súťaží si v ňom medzi sebou družiny merajú sily. To sú klubové aktivity. Skauting však v prevažnej miere patrí do prírody. Preto robíme aj jednodňové výlety, víkendové výpravy a vyvrcholením skautského roka sú letné skautské tábory. Pre mladších trvajú týždeň, pre starších štrnásť dní, niektorí táboria aj mesiac,“ priblížil Vlčko.
Táborenie podľa neho „spája skautov na celom svete. Našim zakladateľom bol britský vojak, ktorý pôsobil na misiách v Indii a Afrike. Počas vojenského výcviku si uvedomil, že niektoré jeho prvky sa dajú použiť v nejakom programe pre mladých ľudí. Ich rozvoj totiž videl v schopnosti prežiť v prírode a vedieť sa v nej správať. K tomu všetkému pridal morálne zásady, základnú filozofiu a vznikol skauting.“
V súčasnosti je to už celosvetové hnutie pre mladých, pravdepodobne najväčšie na svete. Všetkých skautov spája skautský zákon, morálne regule, sľub, ktorým sa zaväzujú ich plniť, ale aj záväzok vykonať každý deň dobrý skutok.
„Podľa skautského sľubu si skaut musí plniť povinnosti voči Bohu, voči nejakému vyššiemu princípu. V Česku a Slovinsku išli skauti do detailov a vysvetľujú to tak, že nemusí ísť o náboženstvo, stačí ak si skaut uvedomuje, že 'je niečo vyššie'. Znamená to, že skaut nemusí byť veriaci. To by nás mrzelo, keby niekto medzi nás neprišiel len preto, že je neveriaci. Máme aj takýchto skautov. Samozrejme, máme programy aj duchovného charakteru. Oni sa na nich však nemusia zúčastniť, môžu sa venovať niečomu inému. Zväčša sa však na nich zúčastňujú a rešpektujú ju,“ vysvetlil Vlčko.
Vzdelávajú neformálne
Skauting funguje na niekoľkých princípoch, má prvky, ktoré ho charakterizujú. Ide už o spomínané stretávanie v družinách a aktivity v prírode. Dôležitý je aj rozmer dobrovoľníctva.
„Vedúci sú dobrovoľníci a dobrovoľný záväzok zákona a sľubu je rovnaký na celom svete. Snažíme sa tiež učiť činnosťou. Sme vzdelávacia organizácie pre mládež a práve vzdelávanie je neformálne, učíme sa prakticky. Dávame skautom priestor, aby si vyskúšali rôzne činnosti,“ zdôraznil Vlčko a pokračoval: „Cieľom skautingu je pomôcť mladým ľuďom dosiahnuť ich plný fyzický, intelektuálny, sociálny a duchovný rozvoj, ako jednotlivcov, ale aj ako zodpovedných občanov, ktorí budú aktívni v národných aj miestnych spoločenstvách. To znamená, že sú vychovávaní k zodpovednosti za mesto či obec, kde žijú, za krajinu, aby sa angažovali na lokálnej úrovni, aby napríklad chodili voliť.“
Alojz Vlčko je vodcom 14. zboru Prievidza, v ktorom je v súčasnosti registrovaných deväťdesiat členov. Kedysi boli zbory v našom regióne aj v Nitranskom Pravne, Nitrianskych Sučanoch a Novákoch.
„Zostali z nich už len jednotlivci, ktorí navštevujú naše aktívne skautské oddiely v Prievidzi. Máme oddiel vĺčat, čo sú menší chlapci, oddiel skautov, teda starších chlapcov, mladšie a staršie dievčatá sú včielky a skautky a máme tiež oddiel starších skautov. Sú to skauti, ktorí už majú vyšší vek, neraz dôchodcovský. Aj oni sa pravidelne stretávajú, hrajú sa skautské hry, majú svoje programy, chodia s nami na výlety,“ spomenul Vlčko.
Skauting bol u nás zrušený dvakrát, a to po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti. Obnoviť sa ho podarilo v roku 1968, no v čase normalizácie ho opäť zakázali. Práve z obdobia konca šesťdesiatich rokov sú aj súčasní starší skauti, ktorí vtedy skladali skautské sľuby.
„Hovorí sa, raz skautom, navždy skautom. Sľub je celoživotným záväzkom. Ak už niekto bol skautom, dokonca života sa ním cíti,“ poznamenal Vlčko.
Záujem narastá
Hovorí, že v Prievidzi a regióne rastie medzi deťmi záujem o skauting, problém je skôr s dobrovoľníkmi a vodcami.
„Tí najšikovnejší zväčša po strednej školy odchádzajú na vysokú školu a nemajú čas na skauting, čo je škoda,“ povzdychol si skautský vodca, ktorý sa už niekoľko rokov venuje vĺčatám, teda chlapcom, z ktorých sa stávajú skauti.
„Každý rok mám desať až dvanásť detí. Z nich vždy viac ako polovica vydrží a pokračuje medzi skautmi. Skauting totiž nemusí byť pre každého. Ak niekto zistí, že mu to nevyhovuje, tak sa skautom nemusí stať. Je to naozaj o dobrovoľnosti, nejde o pioniersku organizáciu, v ktorej museli byť všetci povinne,“ podotkol.
Nedávno ho potešilo vyjadrenie jedného mladého skauta. „Hovoril, že keď ho rodičia prihlásili do skautského oddielu, mal obavy, myslel si, že napríklad skautské tábory nezvládne. A on ich úspešne absolvoval. A teraz si uvedomuje, že ak zvládol skautské tábory, tak sa dokáže popasovať aj s problémami, ktoré prináša život. To hovorí chlapec, ktorý má šestnásť rokov. Takéto svedectvá vždy potešia a sú dôkazom, že pracovať v skautingu má zmysel,“ dodal Alojz Vlčko.
SKAUTSKÉ ZAUJÍMAVOSTI
* Skauti si medzi sebou nepodávajú pravú, ale ľavú ruku, pretože je pri srdci. Pri podaní ruky si tiež prepletajú malíčky na znak toho, že silnejší chráni slabšieho.
* Pri stretnutí sa skaut pozdraví „nazdar“, druhý mu odpovedá „zdar“.
* Družiny a oddiely majú svoje pokriky a veršovanky, ktoré ich identifikujú. Typický pokrik prievidzských vĺčat vznikol ešte v deväťdesiatych rokoch, no používajú ho dodnes: „My sme chlapci šikovní, máme radi zvieratá, sme prievidzské vĺčatá.“
* Skauti majú charakteristickú uniformu, ktorej súčasťou je aj trojrohá šatka, vpredu zopnutá takzvaným turbanom. Typické pre skautov sú krátke nohavice, pretože k zdravému životnému štýlu by malo patriť aj otužovanie.
