Vzala drôtiky a korálky, tieto komponenty bolo bežne dostať aj u nás, a vytvorila si vlastné, originálne šperky. Vtedy však určite netušila, že sa v nej vlastne zrodili základy jej profesionálnej orientácie. „Otec, pozorujúc moje sklony, zistil, kam by som mohla ísť študovať. Bola to umelecká priemyslovka v Kremnici. Praxovala som zväčša v zlatníctvach a chytilo ma to. Dnes uprednostňujem striebro, osádzam do neho rôzne kamene a kryštály. Každý šperk je originálom, dotváram ho i podľa želania zákazníkov, či aury, ktorá ich obkolesuje,“ vyznáva sa šperkárka Andrea Kobesová z Prievidze.
Postupne sa dozvedáme, že je presvedčená o liečivej sile minerálov a kryštálov, považuje ich za symbol krásy prírody a dokonalosti. Jej verným a neodmysliteľným spoločníkom je jantár, priniesol jej vyrovnanosť. Nečudo, podľa odbornej literatúry práve z jantáru vznikajú krásne šperky, slúžiace aj na uzemnenie a stabilizovanie. Miluje však i karneol a citrín, má rada farby zeme, uprednostňuje oranžovú. Ozaj, viete čo je to karneol? Drahokam zeme, znakom sily a krásy našej planéty. Pomôže naučiť človeka ako si vytvoriť v živote jedinečné miesto a ako využiť osobnostnú silu vo fyzickom svete. To sme však odbočili...
„Šperkárstvo je strojárčina s drahými kovmi, so zlatom a striebrom,“ tvrdí pani Andrea. Jej slová majú logiku. Aj my sme sa v jej dielni cítili ako v miniatúrnej kováčskej dielni, pripadali sme si ako Guliver medzi Liliputánmi. Všetky prístroje a nástroje, ktoré Andrea Kobesová pri tvorbe šperkov potrebuje, majú malé rozmery. Keď sme ponad jej plece nazerali, ako šikovne opracováva miniatúrny diel budúceho šperku, ani sme nezbadali na kraji stola malý horák. Len po jej slovách – nepopáľte sa - sme ho zaregistrovali. „Začínala som so zlatom. Keď však chcete z neho urobiť originálny šperk, ´vybúriť´ sa na ňom, je drahý, málokomu dostupný. Preto som sa preorientovala na striebro.“ Najskôr ho staví, odleje, a v malom lise urobí pliešky potrebnej hrúbky, z nich drôtiky, potom spája, spájkuje, brúsi, osádza kamene... „Je to pipľavá, ale krásna práca. Nevymenila by som ju za nič na svete. Zo šperkárstva síce človek nezbohatne, mňa však napĺňa tvorivosťou, poskytuje mi sebarealizáciu, rozlet. Často, keď sadám k práci, mám len kameň, postupne ho odievam do striebra až kým nevznikne jagavá krása,“ poznamenáva Andrea Kobesová a žiaria jej pritom oči. Nie od pýchy, závisť už dnes nepozná, ale od spokojnosti. Veď každý jej deň je krásny, a to nielen pre jagot kameňov a drahých kovov.