BOJNICE. Netradičné vianočné ozdoby predstavila na predvianočných trhoch v Dome kultúry v Prievidzi remeselníčka Anežka Komárová. Vianočné gule, ozdôbky, ale aj pozdravy vyrába málo rozšírenou textilnou technikou - frivolitkovaním.
„Frivolitky robím už vyše dvadsať rokov. Začala som s dečkami, ale teraz vyrábam skôr brošničky, pozdravy, alebo vianočné ozdoby,“ povedala remeselníčka z Bojníc.
Uzlíky viazali už v starom Egypte
Frivolitková technika je viazaná čipka. Podľa Anežky Komárovej síce nepatrí medzi typické slovenské čipkárske techniky, ale možno práve preto si ju obľúbila.
„Skúšala som paličkovanie, makrame, papierové pletenie, skoro všetky techniky, nakoniec som však ostala pri frivolitkách. Povedala som si, že musím robiť niečo iné ako ostatní. Je to veľmi pekná technika a bola by škoda, keby zanikla.“
Metóda viazania bola používaná už v starom Egypte a v Číne. Technika čipky podľa Anežky Komárovej prišla do Európy z blízkeho východu v šestnástom storočí a postupne sa rozširovala a vyvíjala. Najskôr si čipkovaním krátili čas šľachtičné na francúzskom a anglickom dvore. Medzi európskou šľachtou bolo dokonca v móde dať sa maľovať s člnkom v ruke. Sama Anežka Komárová sa k frivolitkám dostala v osemdesiatych rokoch minulého storočia.
„Naučila ma to pani Krčová. Ona túto techniku spopularizovala v našom regióne, kde organizovala kurzy.“
Prevzala štafetu
Anežka Komárová zo začiatku hľadala inšpiráciu v módnych časopisoch. Neskôr jej pomohol internet.
„Robila som vo výpočtovom stredisku, takže prístup na internet sme mali medzi prvými. Vo voľnom čase som to využila aj na hľadanie informácií o frivolitkovaní. Keď som videla, čo všetko sa mi tam objavilo, neverila som vlastným očiam. Skoro v každej krajine sa tomu venujú. Názov je odvodený od francúzskeho slova 'frivolité', anglicky sa technika volá 'tatting', ale najviac sa mi páči talianske pomenovanie 'chiacchierino'.“
Dnes už je Anežka Komárová na dôchodku a prevzala štafetu od pani Krčovej. Záujemkyne o ručné práce sa teraz schádzajú v bojnickom centre voľného času. Každá robí inú techniku, niektoré však ovládajú aj frivolitky.
„Som rada, že aj mladšie ženy sa o to zaujímajú a tradícia nezanikne. Keď som bola nedávno na jarmoku v Lehote pod Vtáčnikom, prihovorila sa mi pani, ktorú som kedysi učila. Stále to robí, tak som bola rada, že aj medzi mladšími sa to troška objavuje.“
Dielňa v dlaniach
Technika viazania frivolitiek je podľa remeselníčky trochu náročnejšia ako napríklad háčkovanie a preto je aj menej rozšírená.
„Celý pracovný priestor mám v dlaniach. Dielňu nepotrebujem, stačí mi pohodlná stolička. Člnok je zásobník nití, má špicatý tvar, aby sa s tým lepšie robilo a niť mi neunikala. Základný uzol frivolitkovej čipky tvoria dva polovičné uzlíky. Ozdobnejším prvkom sú pikotky, tie si prispôsobím podľa dĺžky. Uzlíky sú naviazané na vodiacej niti,“ opisuje techniku pani Komárová a dodáva, že motívy sú na rozdiel od paličkovanej čipky trošku obmedzené, ale keď sa čipka pekne farebne zladí, dajú sa vytvoriť zaujímavé veci.
„Jeden motív mi trvá hodinu, dve, podľa náročnosti. Sadnem si k televízoru, ten mám ako zvukovú kulisu a robím si. Väčšinou ma to chytí pred Vianocami a pred jarmokom, aby som si nachystala dostatok kúskov.“
Čipka ako šperk
Zatiaľ najväčšie dielo, ktoré pani Komárová z frivolitiek vytvorila, bol golier na blúzku.
„Keď mal manžel päťdesiatku, to bolo pred dvadsiatimi rokmi, chcela som mať peknú blúzku, tak som si na ňu urobila golierik a manžety. Podarilo sa mi zohnať jeden kanadský časopis, kde to bolo rozkreslené. Za mesiac som to po večeroch urobila. Veľké veci sa ale robia ťažko. Musí to byť dobre rozkreslené.“ Niektoré dielka pani Komárovej mnohí považujú za šperky. „Naposledy som dcére robila náhrdelník zo zlatej nitky s korálkami. Pôsobí to ako zlatý šperk. Aj moje brošničky z hrubej lesklej nite ľudia často považujú za kovové šperky.“
Možno aj preto sa pri nej na jarmokoch častejšie zastavujú muži.
„Ženy to asi poznajú,“ smeje sa pani Komárová.
