NITRIANSKE PRAVNO. Ľudia v dôchodkovom veku, zvlášť keď sa ocitnú mimo rodiny, prepadajú apatii, strácajú záujem o všetko, čo sa okolo nich deje.
„V našom zariadení majú penzisti veľa voľného času a je problém, čo s ním,“ hovorí ergoterapeut Miroslav Holček z Centra sociálnych služieb Bôrik v Nitrianskom Pravne.
Pre tunajších obyvateľov pripravuje rôzne aktivity, niektorí napríklad nacvičujú malé divadielka.
„Ďalší dôchodcovia navštevujú našu knižnicu a veľa čítajú. Sú však tiež takí, ktorí boli zvyknutí celý život pracovať, a tak radi pomáhajú, napríklad aj pri úpravách areálu. Keď majú niečo, čo ich baví, sú živší, majú zmysel života,“ zdôraznil Holček.
Žiaľ, aj na Bôriku je veľa obyvateľov, ktorí o nič nejavia záujem. Našli sme však troch seniorov so špeciálnymi záujmami, ktoré ich, podľa ich vlastných slov, držia pri živote.
Píše príbehy
K čítanie a literatúre mala Mária Weissová veľmi blízko už od detstva. Ku knihám ju priviedli rodičia, ktorí nielen veľa čítali, ale boli aj ochotníckymi hercami.
„Keď som bola malá, ešte nebola televízia, takže počas večerov sme sa nielen veľa rozprávali, ale sme aj čítali,“ prezradila dnes 63-ročná Mária, ktorá neostala len pri čítaní literatúry.
„Už od čias, ako som sa naučila písať, ma bavilo vymýšľať príbehy, poviedky aj básničky. V čase, keď som pracovala, som na to nemala veľa času, v dôchodkovom veku som sa však k tomu vrátila. Mala som totiž mozgovú príhodu a lekár mi radil, aby som si trénovala mozog. Keďže ma nebavia krížovky, začala som opäť písať,“ vysvetlila amatérska spisovateľka.
Píše príbehy zo svojho života a zo života ľudí z jej okolia, venuje sa aj svojmu detstvu či mladosti.
„Po čase, keď sa k týmto príbehom vraciam a čítam si ich, je to akoby som listovala vo svojich spomienkach. Pri tvorení vydávam zo seba to, čo prežívam a cítim. Priznám sa, táto moja záľuba ma drží pri živote,“ vyznala sa seniorka.
Zaujímavosťou je, že nepíše na počítači alebo písacom stroji, ale rukou.
Podľa pani Márie, „pri písaní na stroji mi akosi unikali myšlienky, pri písaní perom na papier sa mi to nestáva.“
Mária Weissová tvorí svoje príbehy „do zásuvky“, číta si ich len ona. Na Bôriku je však viacero seniorov s literárnymi ambíciami, preto nie je vylúčené, že výber z ich diel bude v budúcnosti prezentovaný v spoločnej publikácii.
Mária Weissová píše poviedky zatiaľ len do „zásuvky“. (zdroj: Marián Kucman)Kreslí karikatúry
Mnohým ľuďom na hornej Nitre nie je 65-ročný Ľubomír Nikolíni neznámy. Jeho karikatúry boli v posledných rokoch prezentované na niektorých výstavách či podujatiach.
Ako sám hovorí, ku kresleniu karikatúr sa dostal nenápadne, keď si len tak na papier čarbal. Najskôr začal kopírovať iných autorov, no neskôr sa vydal vlastnou cestou.
„Trvalo dlho, kým som sa presadil, kým mi uverejnili moje prvé karikatúry v novinách alebo časopisoch. Keď sa to stalo, prišla aj nová chuť tvoriť,“ hovorí Ľubomír Nikolíni.
Priznáva, že mal v živote obdobia, keď kreslil veľa, ale aj časy, keď netvoril vôbec.
„Keď nemám chuť a potrebu tvoriť, tak to nerobím. U mňa je to otázka nálady. Momentálne mám horšie obdobie, ceruzku som už dlhšie vôbec nedržal v ruke,“ priznáva karikaturista žijúci niekoľko rokov na Bôriku.
Námety pre svoje karikatúry čerpá z bežného života a tvrdí, že „najúspešnejšie boli tie, ktoré boli priamo vytrhnuté z reality a nebolo ich nutné dotvárať, lebo samé o sebe mali veľkú výpovednú hodnotu.“
Jeho veselé diela mohli obdivovať ľudia na niekoľkých výstavách. Pán Ľubomír privítal takúto formu prezentácie a je za ňu vďačný. Oveľa viac ho však vždy tešilo, keď našiel svoju karikatúru v novinách alebo v časopise.
„To ma vždy najviac povzbudzovalo. Pamätám si, ako som pred rokmi netrpezlivo každý týždeň čakal na Smenu na nedeľu, aby som zistil, či 'sa v nej nájdem'. Nešlo mi o honorár, ale o ten pocit, že som bol akoby pochválený za to, že tá karikatúra je dobrá a stála za zverejnenie,“ vyznal sa Nikolíni.
Či bude v tvorbe v budúcnosti pokračovať, nevie. Ale sľúbil, že ak bude mať chuť a správnu náladu, určite ešte vezme ceruzku a papier do ruky.
Ľubomír Nikolini karikatúry kreslí len keď má náladu. (zdroj: Marián Kucman)Vyšíva obrazy
Na muža veľmi netradičnú záľubu má Karol Obžera. Na Bôrik prišiel z Bystričian, kde sa aktívne, aj ako tréner, venoval futbalu.
Vo voľnom čase však okrem toho aj vyšíval a dodnes vyšíva obrazy.
„Naučila ma to nebohá mamička, keď som mal asi šesť alebo sedem rokov. Vyšíval som zväčša po večeroch, aj keď som chodil do práce, aj keď som už mal svoju rodinu. Ak sa objavilo nejaké nedorozumenie, chytil som do ruky niť, ihlu, látku a upokojil som sa,“ s úsmevom hovorí 63-ročný senior.
O jeho záľube vedeli aj chlapi v rodných Bystričanoch, nikdy sa mu však za to nevysmievali, aj keď drobné podpichovanie nikdy nechýbalo.
„Keď som niekedy prišiel do krčmy, chlapi zavolali, aby som si išiel niečo pichnúť. Ja som si 'pichol' pol deci alebo pivko a išiel som vyšívať,“ zaspomínal si veselý pán Karol.
Niťou tvorí obrazy, ktorých predlohu už má na látke, ktorá sa dá kúpiť. Tvrdí však, že zohnať sa len tak ľahko nedá a navyše nie je najlacnejšia.
„Vyšívam, keď mám chuť a náladu. Jeden obraz, záleží od veľkosti, tvorím približne dva mesiace. Za štyri roky, čo som na Bôriku, som vyšil asi šesť. Vždy ich dám zarámovať a niekomu darujem,“ prezradil dôchodca.
Pri vyšívaní je potrebný dobrý zrak, a ten Karolovi Obžerovi zatiaľ celkom slúži, aj keď už má aj okuliare.
„Ale dokážem vyšívať aj bez nich. Takže verím, že ešte niekoľko obrazov vyšijem,“ dodal usmievavý senior.
Karol Obžera sa naučil vyšívať obrazy už v detstve. (zdroj: Marián Kucman)
