PRIEVIDZA. Tradícia obľúbeného rodinného podujatia Šarkanšou siaha do šesťdesiatych rokov minulého stočia. Ktorý ročník sa uskutočnil prvú októbrovú sobotu, však presne nevedia ani hlavní organizátori, ktorými boli MY Hornonitrianske noviny, Centrum voľného času Spektrum Prievidza a Aeroklub Prievidza.
Šarkany odštartoval raketoplán
Podujatie svojim raketoplánom doslova odštartoval Simon Bolfa, ktorý si priniesol zlatú medailu z nedávnych majstrovstiev sveta v raketovom modelárstve, ktoré sa uskutočnili v ukrajinskom Ľvove.
„Keď vyletím hore, prevediem model do kĺzavého letu a lietam s ním ako s vetroňom. Vo vzduchu musím vydržať šesť minút a potom pristáť do štvorca dvadsať krát dvadsať metrov,“ vysvetlil majster sveta Simon.
Podobne ako pri šarkanoch aj v raketovom modelárstve si tí najlepší musia vedieť model vyrobiť sami.
„Tento model som vyrobil z laminátu, bazového dreva a tvrdeného polystyrénu. Dá sa to spraviť aj za týždeň, ale ak sa s tým chce človek pohrať, výroba jedného modelu trvá aj mesiac,“ prezradil člen raketomodelárskeho klubu pri Centre voľného času Spektrum Prievidza.
Šarkan ako športové náčinie
Na podujatie prišli predstaviť svoje obrovské „šarkany“ aj milovníci u nás ešte málo známych športov Kitesurfing alebo Kiteboarding. Na oblohe púšťali svoje šarkany s plochou desať a štrnásť metrov.
„Keď si ho pustím nad seba, vtedy nemá žiaden ťah, môžem ho nechať voľne visieť. Ale keď si ho dám na stranu, vtedy dáva ťah a ťahá ma do trapézu,“ vysvetlil Eduard Niko. Kite je totiž upevnený postrojom na telo, rukami sa ovláda smer ťahu podobne ako pri padáku. Bolo vidno, že niekedy sa museli strýko so synovcom zaprieť celým telom, aby ich šarkan nezodvihol a nevzlietli. V lete sa s kitom dá surfovať na vode, v zime si zas pripnú snowboard a jazdia po zasnežených pláňach.
„Vietor je môj koníček. Ovládať živel je úžasný pocit,“ povedal Eduardov strýko Ivan.
Aj drsní chlapi boli voľakedy deťmi
Najmenšie šarkany, na aké sme počas Šarkanšou narazili, boli modely súrodencov Dominika a Filipa. Na ich výrobu chlapcom stačil papier formátu A4, pár špajdlí, lepidlo a obyčajná nitka, na ktorej chlapci šarkany púšťali. S maminou pomocou si ich chlapci vyrobili tesne pred podujatím.
„Návod ako na to, som našla doma v jednej starej knihe,“ smiala sa ich mamina pri otázke, či má so stavbou šarkanov nejaké skúsenosti. Svoje bohaté skúsenosti by však mohol rozdávať motorkár Laco „Propper“ Švajda z Klubu slovenských motorkárov, ktorí svoje stroje prišli nielen ukázať, ale záujemcov aj po letisku povozili.
„Keď som bol malý, noviny Pravda vychádzali v obrovskom formáte. Stáli päťdesiat halierov, z nich sme si vyrábali šarkanov. Používali sme špajdle, zastrúhané drievka, drôtiky, celé prsty som mal dolepené od Kanagonu. Z prúžkov papiera sme vyrobili chvost, aby bol čo najdlhší. Môj starý otec bol šuster, mal výbornú cvernu, ktorá šarkana vo vetre udržala. Celkom nám to išlo. Jeden šarkan však málokedy vydržal celú sezónu, väčšinou som ich vyrobil dva alebo tri. Bavilo nás to,“ zaspomínal Propper, ktorý však už teraz radšej vo vetre preháňa svoju motorku.
Rekordný počet šarkanov
Podľa Anny Satrapovej z Hornonitrianskych novín to bol mimoriadne úspešný ročník Šarkanšou.
„Do súťaže sme mali registrovaný rekordný počet šarkanov. Súťažiaci ich prihlásili dvestopäťdesiatosem. Vďaka úžasnému počasiu, ktoré nám jeseň pripravila, bolo všetko tak, ako má byť, na sto percent,“ povedala organizátorka.
Porota mala opäť neľahkú úlohu z množstva šarkanov vybrať desať najkrajších. Dôležité nebolo ani tak to, ako vysoko šarkany lietali, dôraz kládli najmä na to, aby bol vyrobený ručne a s fantáziou. Miriam Bencová z Centra voľného času Spektrum Prievidza, Miroslav Žiak za MY Hornonitrianske noviny a Róbert Brzač z prievidzského Aeroklubu však svoju úlohu splnili zodpovedne.
