KOŠ. Po neuveriteľných sedemdesiatich rokoch sa stretli bývalí spolužiaci, ktorí v školskom roku 1946/1947 nastúpili do prvého ročníka ľudovej školy v Koši.
Napriek tomu, že budova školy už roky nestojí, spomienky na ňu jej bývalým žiakom zostali dodnes.
Mali šlabikár aj zošity
Podľa triedneho výkazu bolo v školskom roku 1946/1947 do prvého ročníka zapísaných v Koši päťdesiatjeden žiakov, skutočne do neho nastúpilo štyridsaťpäť.
„Na stretnutí po sedemdesiatich rokoch sa zišlo dvadsaťdva bývalých žiakov. Trinásti nás už navždy opustili,“ povedal jeden zo spolužiakov a organizátor stretávky Florián Leitman.
Pripomenul, že po skončení ľudovej školy v Koši sa nikdy nestretli, po prvý raz až po sedemdesiatich rokoch. A bolo na čo spomínať.
„Tešili sme sa vtedy, že ideme do školy. Na druhej strane to ale boli pohnuté, povojnové časy. Žilo sa ťažko. Napriek tomu sme mali šlabikáre aj zošity,“ zaspomínal si po rokoch František Bielik.
Na stretávku prišla aj Mária Minichová, rodená Mendelová. Medzi spolužiakov sa dostala až v roku 1951.
„Vtedy sme sa spolu s rodičmi vrátili do Koša z Francúzska. Spolužiaci ma veľmi pekne prijali medzi seba. Som rada a vďačná, že na mňa ani po sedemdesiatich rokoch nezabudli a pozvali ma na stretávku napriek tomu, že som s nimi v prvom ročníku nezačínala,“ s dojatím povedala pani Mária.
Modlenie vystriedala Pieseň práce
Niekdajší žiaci z Koša chodili do ľudovej školy v blízkosti tunajšieho kostola nielen v náročnom povojnovom období, ale aj v rokoch, keď sa menilo v štáte zriadenie.
Stanislav Píš pripomenul, že pri nástupe do prvého ročníka sa pred každým vyučovaním modlili.
„V roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti, prišlo nariadenie, že namiesto modlitby treba spievať Pieseň práce. No my sme sa naďalej modlili, viedla nás k tomu pani učiteľka Františka Šelingová. Niekto sa to dozvedel a do triedy prišiel inšpektor. Neboli sme na to pripravení. Chodil pomedzi lavice a hovoril: 'Keď prídete ráno do školy, tak sa modlíte.' A my, žiaci, sme takmer zborovo odpovedali: 'Nie, každé ráno spievame.' Takto sme podržali našu pani učiteľku,“ porozprával jednu zo školských príhod, ktoré mu utkveli v pamäti, Stanislav Píš.
Nezabudol však ani na ďalšie drobnosti, ktoré boli vtedy samozrejmé, no dnes sú už nemysliteľné. Žiaci napríklad písali atramentom, ktorý im učiteľka lievala do malých fľaštičiek na laviciach a v zime sa v triede kúrilo vo veľkých kachliach.
Do školy kráčali bez topánok
Na stretávku po sedemdesiatich rokoch prišli aj dva manželské páry, Ján a Mária Pálešovci, Jozef a Mária Hepnerovci. Všetci štyria nastúpili v roku 1946 do prvého ročníka v košskej škole.
„Samozrejme, po skončení školy sa každý vydal svojou cestou. No keďže sme sa poznali, po skončení strednej školy a vojenčiny sa naše cesty spojili na celý život,“ povedal Ján Páleš.
Spomenul si, že do školy chodili ešte bosí, často aj do polovice októbra a zo začiatku sa im doma aj zle učilo, pretože nebola ešte elektrina.
„Ale boli to napriek tomu veselé a šťastné časy,“ zdôraznil Páleš.
Jozef Hepner ho doplnil: „Dnes sa deti môžu naplno venovať učeniu. My sme sa však už od detstva museli zapájať aj do roboty. Dievčatá napríklad pásli husi, chlapci zas kravy.“
Veľa sa podľa Márie Hepnerovej zmenilo aj v samotnom fungovaní školy.
„Zažili sme ešte telesné tresty, to znamená trstenicu. Keď sme niečo nevedeli, alebo niekto niečo vyparatil, bol ňou bitý, napríklad po ruke. Dnes je už niečo také nepredstaviteľné. Vtedy však mal učiteľ aj veľkú autoritu, spolu s farárom bol uznávaný. Teraz učitelia také postavenie nemajú, žiaci si ich nevážia, ako my kedysi,“ povzdychla si pani Mária.
Zostala aspoň časť kostola
Výnimočná stretávka po sedemdesiatich rokoch mala v Koši aj slávnostný charakter. Bývalých prváčikov prijal v obradnej miestnosti starosta obce Štefan Zavadinka.
Dokonca vyšla aj brožúrka venovaná výnimočnému stretnutiu. Sú v nej nielen mená bývalých žiakov, ale aj história košskej školy či viaceré fotografie.
Svätyňa bola súčasťou kostola v Koši, pri ktorom stála aj škola. (zdroj: Marián Kucman)Škola stála pri niekdajšom kostole v Koši. Pre banskú činnosť táto časť obce úplne zanikla. Niekdajšiu budovu školy zbúrali, rovnako aj väčšinu kostola. Jeho svätyňu však v deväťdesiatych rokoch minulého storočia premiestnili do novej lokality. Práve pri nej si niekdajší spolužiaci urobili spoločnú fotku.
Nevedia, či sa ešte niekedy spolu stretnú. Niektorí s úsmevom poznamenali: „Možno, keď budeme oslavovať sté výročie od nástupu do školy.“
