PRIEVIDZA. Keď mal štyri roky, k hokeju ho priviedol otec. Počas svojej kariéry zažil Peter Lichanec množstvo zaujímavých momentov, veď hrával napríklad i v exotickom Kazachstane.
V dorasteneckom či juniorskom veku ste pôsobili vo viacerých mužstvách. Čo bolo príčinou toľkého cestovania?
– Keďže som mal ambície hrať najvyššiu súťaž a v Prievidzi nebola stabilne dorastenecká extraliga, bol som nútený odísť. Podarilo sa mi to do Čiech.
Do extraligy ste prvýkrát naskočili v Bratislave v drese Slovana a takisto slovenskej dvadsiatky. Hneď po tejto sezóne ste však opustili Slovensko a zamierili ste si to do Kazachstanu. Neuvažovali ste nad zotrvaním v rodnej krajine?
– Áno, prvýkrát som naskočil do extraligy v Slovane, kde som bol dva týždne v juniorke a potom si ma vytiahli páni tréneri Mikeš a Mosnár. V tej dobe sa pripojil k mužstvu Miro Šatan a bolo tam veľa ďalších známych hráčov, čiže som sa mal od koho učiť. Spomínam na toto obdobie veľmi rád a vždy sa s radosťou stretnem s chalanmi z tohto tímu. Potom som však odišiel do projektu U20 v Púchove.
Slovenskí hokejisti prestupujú v dvadsiatich rokoch skôr do západnejších líg, prípadne si hľadajú angažmán v Škandinávii. Aby si mladík našiel pôsobisko v Kazachstane, tak to je dosť nezvyčajný jav. Prečo to bolo vo vašom prípade iné?
– S týmto návrhom ma oslovil agent, či by som nešiel na skúšku do VHL (druhá ruská súťaž po KHL), tak som ani neváhal a išiel som do toho.
Saryarka Karangada práve v sezóne, keď ste sa pripojili k jej kádru, začala účinkovať v ruskej VHL lige a okamžite sa stala top mužstvom. Ako by ste zhodnotili vtedajšiu kvalitu mužstva či celej ligy?
– Ten tím bol nový, ale veľmi kvalitný. Mali sme množstvo hráčov z KHL, ktorí boli v týchto mužstvách aj kapitáni, čiže bolo tam veľa skúsenosti. Na druhej strane sme tam boli aj mladi hráči, ktorí sme sa museli každý zápas presadzovať a makať na 120 percent, pretože na naše miesto bolo pripravených veľa ďalších hráčov. Plus tam boli Kanaďania, dokonca jeden bitkár z NHL, čiže bolo to zaujímavé. V tej sezóne sme urobili rekord v počte vyhraných zápasov za sebou a vyhrali sme základnú časť, no vo finále play-off nám ušiel posledný siedmy zápas. Liga je veľmi kvalitná, veľa sa korčuľuje a každý dodržiava taktiku na sto percent, hrá sa tam dosť fyzický hokej. Z nášho mužstva po sezóne odchádzalo vždy okolo osem hráčov do KHL.
Lichanec v Karagande. (zdroj: archív - PL)V šatni ste sa stretli s Michalom Machom či Vladom Kováčom, v kádri figurovali aj traja Kanaďania. Držali ste vy legionári spolu, alebo vás rusky hovoriaci hráči zobrali medzi seba?
– Zo začiatku sme boli taká skupinka, ale postupne si nás chalani začali obľubovať a prijímať medzi seba. Keď sme sa naučili po rusky, tak už to bolo o niečom inom, keďže sa s nami dokázali porozprávať a už sme boli taká jedna partia. Zo začiatku nám dávali všetci pociťovať, že sme prišli medzi Rusov a nebudeme to mat ľahké. Ja som tam bol najmladší medzi nimi, tak som to mal trošku viac spestrené, ale dalo sa to zvládnuť. S niektorými bývalými spoluhráčmi som sa stretol aj po zápase na Slovane, keď hrali v Bratislave.
Aké to bolo z hľadiska života? Asi ani to cestovanie nebolo bohviečo...
– Nejaký extra život sa tam ani nedal žiť, keďže väčšinou sme boli buď na zimáku, v lietadle alebo v hoteloch. Mali sme málo voľného času a keď sa už našiel, tak sme ho využívali na regeneráciu a spánok. Cestovanie bolo veľmi náročne. Každý druhý týždeň sme išli na trip do Ruska, kde sme lietali na tri zápasy. To sme sa presúvali medzi mestami väčšinou lietadlom, ale aj autobusom, dokonca aj štrnásť hodín. Keď sme nemali vlastné lietadlo, tak sme leteli aj s dvoma prestupmi, čiže cesta trvala aj 24 hodín.
V nasledujúcej sezóne ste v Karangade odohrali len deväť zápasov. Čo bolo príčinou takého nízkeho počtu a vlastne aj konca tejto zaujímavej časti vašej kariéry?
– Mal som zmluvu na ďalšie dva roky, ale v domácom zápase ma fauloval protihráč. Cítil som, ako mi prasklo v kolene. Trochu ma to bolelo a tam sa všetko rieši injekciami. Dali mi silnú proti bolesti a ešte som dohral dve tretiny, no na ďalší deň som ho mal celé opuchnuté. Išiel som na magnetickú rezonanciu, kde mi zistili, že mám roztrhnutý predný skrížený väz a na druhý deň ma operovali v Karagande. Preto mi rozviazali zmluvu a už som tam nepokračoval.
Zlomovou sezónou vo vašej kariére bola určite tá uplynulá. V Liptovskom Mikuláši ste po boku Mareka Urama bodovo explodovali. Považujete ju za doposiaľ svoju najúspešnejšiu?
– Z osobného hľadiska áno. Veľa som sa pri Marekovi naučil a hlavne som pravidelne bodoval. Sadli sme si ako hráči, ale aj ako ľudia, čiže nám to spolu klapalo.
V popradskom klube vedenie avizuje, že mladým hráčom poskytne dostatok priestoru zabojovať o extraligový dres. Ako by ste hodnotili váš štýl hry?
– Ja hrám rád všetko do brány. Streľba, dorážky, ale nerobí mi problém stáť pred bránou a inkasovať rany od obrancov, aby sme z toho dali gól. Hrám aj fyzický hokej, hra telom mi nie je cudzia.
Stretli ste sa s nejakým hráčom z aktuálnej súpisky Popradu v jednom drese?
– Jasné. S Martinom Šúrekom sme spolu boli v Piešťanoch, s Ľuborom Pokovičom a Majom Kuralim sme hrali v reprezentácii do dvadsať rokov. Niektorých som poznal aj ako protihráčov.
(zdroj: archív - Peter Lichanec)
