PRIEVIDZA. Počas tohtoročných Hornonitrianskych folklórnych slávností mohli ľudia obdivovať tradičný kroj Prievidzských meštianok. Ručne šitý odev predviedla samotná primátorka mesta Katarína Macháčková.
Vzácny majetok
Autorkou kroja je Margita Kováčová, ktorá svoj záujem o históriu prievidzského odievania pretavila do jedinečnej repliky podľa informácií zozbieraných historikmi.
„Prievidzské meštianske ženy preferovali zdobenie striebornými a zlatými niťami. Modrá farba kroja sa používala v kombinácii so strieborným zdobením. Zlaté lemy a doplnky boli typické v kombináciách s bordovou, zelenou, hnedou a staroružovou farbou. Pre tento výnimočný odtieň ružovej sa rozhodla aj pani primátorka. Podobný kroj nosili prievidzské meštianky už v 18. storočí," priblížila Kováčová.
Hlavnými časťami kroja sú vrchný odev, spodná sukňa a čepiec, nazývaný aj zlatohlav, ktorý pútal najväčšiu pozornosť.
„V minulosti patrili meštianske odevy k vzácnemu majetku a často sa dedili. Ako uvádza Monografia Prievidze, hodnota kroja zdobeného zlatom alebo striebrom sa často vyšplhala až do výšky pätiny ceny vtedajších mestských domov," spresnila Kováčová.
Spodná sukňa je bohato nariasená a je zhotovená z takzvanej sieťoviny. Je prekrytá bielou saténovou spodnicou, ukončenou bavlnenou čipkou. Pod spodnicu sa oblieka jednoduchá plátenná biela spodnica ukončená bielou čipkou siahajúcou pod kolená, aby sieťovina neškriabala holé nohy, alebo nedotrhala pančuchy či podkolienky.
Na čepci je až šestnásť metrov zlatých čipiek. (zdroj: archív MsÚ Prievidza)Sukne bez gombíkov
Vrchný odev tvorí široká a dlhá sukňa z hodvábneho lesklého saténu staroružovej farby. Na ňu sa uväzuje zástera zlatej farby v odtieni antik.
Všetky sukne sú na drieku uviazané tkanicami, nie gombíkmi. Rukávy na bielej blúzke (košieľke) sú z vyšívaného tylu, ukončené do gumičky a ozdobené mašľami. Tkanice sa zaprávajú za driek, nesmú visieť von. Lajblík je z krémového brokátu, potlačeného motívom kvetov, z rovnakého materiálu ako čepiec. Lajblík je vyfutrovaný bielym plátnom.
Strih je „princess“ so šósikmi, ktoré sú obšité zlatou rackou. Brokát je pretkávaný kovovou niťou. Vpredu sa zapína na háčiky. Na ramenách je ukončený krémovými taftovými mašľami, aby sa dala regulovať dĺžka predného a zadného dielu podľa výšky postavy.
Zadný diel lajblíka je prešitý zlatými čipkami a ozdobou z látkovej spony. Tylová kosina (ručník) je zdobená zlatými čipkami.
Pôvod až v Benátkach
Čepiec, nazývaný zlatohlav, je zhotovený podľa materiálu spracovaného Ľudmilou Oboňovou, pracovníčkou bojnického múzea.
Pôvod čepca siaha až do talianskych Benátok, kde v minulosti rovnako nosili podobne bohato zdobené pokrývky hlavy. Má tvar priliehajúci na hlavu, nad ušami je mierne vydutý a zaoblený, v zadnej časti vytvára mierne hrany. Je vystužený vliselínom, podšitý bielym plátnom. Horná časť je z krémového brokátu s potlačou zlatej farby, na okraji lemovaná úzkou hodvábnou stužkou.
Zdobený je našitou zlatou antik „rackou“, teda kovovou čipkou, doplnený výšivkou z našívaných perličiek, korálikov a flitrov. V tylovej časti je našitá široká hodvábna mašľa, ukončená dvomi radmi raciek. Strih hornej časti aj podšívka čepca sú totožné. Plátenná podložka s výšivkou je ručne zošitá tak, aby švík smeroval do vnútra čepca. Horné diely sú na podklad priložené, po obvode zašité do lemovacej stuhy. V ostatnej časti sú o čepiec prišité spolu s výzdobou. Racka je na čepci rozmiestnená tak, aby zakrývala spoje dielov. Našitá je v tvare „pufničiek“ v rúrkových tvaroch.
„Zaujímavosťou je, že na repliku zlatohlavu predvedeného na folklórnych slávnostiach bolo spotrebovaných až šestnásť metrov zlatých čipiek. Jeho samotná výroba bola veľmi pracná," dodala Kováčová.
