PRIEVIDZA. Prvý vlak sa na svoju cestu z Veľkých Bielic, terajšej miestnej časti Partizánskeho, vydal pred 120 rokmi do Prievidze. Súčasťou tamojšej železničnej stanice je i viac ako sto rokov rušňové depo, ktoré je národnou kultúrnou pamiatkou jedenásť rokov.
Kultúrnou pamiatkou je právom
Depo postavili v rokoch 1912 až 1913, rozšírením prešlo zase v roku 1938 a ako povedal bývalý dlhoročný prednosta železničnej stanice v Prievidzi Emil Vaňo, doposiaľ si zo spomínaných rokov zachovalo pôvodné prvky.
„Citlivým prístupom k rekonštrukciám a opravám sa dokázalo udržať až doteraz v takomto dobrom stave," podčiarkol.
Vaňo priblížil, že myšlienka vyhlásenia objektu za národnú kultúrnu pamiatku vznikla v Klube bôbarov, ktorý sa zaoberá históriou Prievidze.
„Depo nie je jediné na Slovensku, no je jediným v takomto dobrom stave, preto si myslím, že bolo v roku 2005 právom vyhlásené za pamiatku," poznamenal.
Depá sa začali stavať ako súčasť železníc pre údržbu, opravu rušňov a najmä ich dozbrojovanie uhlím, vodou, pieskom či olejmi.
„Keď prišla v roku 1896 železnica do Prievidze, postavilo sa tu za bojnickým priecestím aj malé rušňové depo. Vybudovaním železnice do Nitrianskeho Pravna v roku 1909 a následne v roku 1913 vybudovaním uhľovej železnice do Handlovej sa objavili požiadavky na rozšírenie tohto depa aj rozšírenie celého koľajišťa, pretože pomery na tú dobu už nevyhovovali, boli nedostatočné. Preto bolo postavené rozšírené rušňové depo na päť státí a boli vybudované niektoré koľaje. Takisto sa depo rozšírilo o dielne," opísal začiatky histórie objektu Vaňo.
Doplnil, že potrebou prevádzky, ale najmä tým, že v roku 1938 po Mníchovskej dohode došlo k odčleneniu depa Nové Zámky, pod ktoré to prievidzské patrilo, do Prievidze dodali rušne a objekt s jeho rotundou rozšírili o ďalšie tri státia.
„V tom čase tu bolo asi šesť parných rušňov a tri motorové vozne. Pristavali sa ďalšie tri státia na celkový počet osem, ktorý trvá až doteraz. Tiež bol vybudovaný elektrický pohon na zauhľovanie a dielňa bola vybavená ďalšími strojmi," ozrejmil.
Povojnovú modernizáciu vidno dodnes
Prievidzskú pamiatku podľa Vaňa neobišla ani vojna, ktorá ho poškodila aj spolu so železničnou stanicou.
„Je treba vyzdvihnúť zásluhy železničiarov, ktorí po skončení vojny dokázali usilovnou prácou vykonať opravy a ešte do konca roku 1945 bola železnica funkčná. Od roku 1945 a postupne v roku 1948 sa začalo s modernizáciou depa, ktoré slúži takto až doteraz," dodal bývalý náčelník stanice.
Tento rok si verejnosť na hornej Nitre pripomína aj 120 rokov od príchodu prvého vlaku do Prievidze, a to zo stanice vo Veľkých Bieliciach.
„Do roku 1884 sa železnica popri rieke Nitre stavala zo štátnych peňazí, potom sa už ale peniaze pomaly minuli a Prievidza zostala bez železnice, keďže bola vybudovaná len po Veľké Bielice. Našťastie vyšiel zákon o miestnych železniciach, ktorým bolo umožnené stavať železnice aj na miestach, kde neboli. Jednou veľkou nevýhodou bolo to, že na výstavbu železníc musela prispieť aj každá oblasť sumou vo výške 35 percent z celkových nákladov," spomenul Jozef Petrinec z Klubu priateľov železníc.
O dobudovanie železnice do Prievidze sa podľa neho zaslúžil nadšenec z Chalmovej, ktorého cieľom bolo prepojenie železnice popod Vyšehrad až po Kláštor pod Znievom, záujmom vtedajšej 'župy' zase vybudovanie trate po Prievidzu, ktorá aj neskôr vznikla.
„Predchodcom depa bola malá výhrevňa pre dve lokomotívy. Tu v Prievidzi okrem pár ľudí, ktorí vtedy cestovali, sa prevažne vyvážalo drevo, kamene. Neskôr, keď si presadila uhorská kamenno-uhoľná spoločnosť výstavbu železnice až do Handlovej, už malé depo nestačilo a muselo byť postavené nové, podľa maďarských výkresov pre päť státí aj s 25-metrovými koľajami. Už sem teda mohli byť dotiahnuté väčšie lokomotívy a mohli tu byť aj ťažšie vlaky, a tak sa pomaly začal vývoj železnice rozbiehať," dodal Petrinec.
