PRIEVIDZA. Rekord Prievidžana Jána Stejskala môže aktuálne ohroziť jedine pretekár trenčianskej Dukly Maroš Kováč. Ten etapové podujatie, ktoré je zaradené do cyklistického kolotoča UCI, absolvoval pätnásťkrát. Bývalý cyklista v rozhovore opísal detaily zo svojej bohatej kariéry, no prezradil i svoj pohľad na súčasnú cyklistiku.
Preteky Okolo Slovenska ste od roku 1969 absolvovali nepretržite sedemnásťkrát. Na chrbát vám však dýcha stále aktívny jazdec Maroš Kováč.
– Je pravda, že mu chýbajú len dva štarty, no má už 39 rokov. Moja aktívna kariéra bola tiež dlhá, ale myslím, že to bude mať veľmi ťažké. Prajem mu to i keď si myslím, že sa mu to nepodarí. Minulý rok síce vyhral jednu etapu, no roky zrejme neoklame.
Vy ste ukončili kariéru v štyridsiatke. Prečo až tak neskoro?
– Cyklistika ma stále bavila a nechcel som sa jej vzdať. V roku 1988 som však po 22 rokoch skončil. Výkonnosť by tam možno ešte bola, ale chýbala skôr motivácia, pretože v tom čase fungovali kluby úplne inak. Cyklistika sa delila na profesionálnu a amatérsku. Tú profesionálnu som robiť nemohol, pretože boli zatvorené hranice a málokto sa dostal do sveta. Dnes nie je problém byť medzi profesionálmi, stačí byť dobrý, alebo si to vybavíte. My sme takú šancu nemali. Dá sa teda povedať, že som bol vždy len amatér.
Amatér? Chcete povedať, že ste chodili do práce?
– To zas nie. Špičkoví športovci síce boli niekde zamestnaní, no do roboty nechodili. Napriek tomu sme mali svoje výplaty. Pokiaľ som pretekal, stačilo, keď som bol v závode evidovaný ako zamestnanec. Ja som bol v Pravenci technológom investičnej výstavby a v podstate ani neviem, čo to znamená.
Na pretekoch Okolo Slovenska štartoval sedemnásťkrát. (zdroj: archív - Ján Stejskal)To ste sa v robote nikdy ani neukázali?
– Nie. Mal som výsledky v cyklistike a to stačilo. Vedenie bolo vždy spokojné a na základe toho som dostával svoj plat. V tom čase bolo príživníctvo trestným činom, a tak som niekde evidovaný byť musel. Sústredil som sa však vždy len na cyklistiku.
Nezdá sa vám to trošku nespravodlivé?
– Určite nie, kedysi to takto fungovalo. Nespravodlivé je to oproti tejto dobe, pretože teraz podpíše športovec zmluvu na jeden rok a má vybavené, zatiaľ čo my sme museli stále tvrdo pracovať. Nesťažujem sa na tú dobu, aj my sme pretekali vonku. Vždy sme sa však museli vrátiť domov.
Nerozmýšľali ste nad útekom z Československa?
– Pár ľudí to dokázalo, no ja nie. Hoci som bol slobodný, nemal som žiadne záväzky a v zahraničí som ostať mohol, nedokázal som to. Ak mám úprimne povedať, môj otec bol riaditeľom lesných závodov a ak by som odišiel, vyhodili by ho. Napriek týmto všetkým atribútom si myslím, že doba bola kedysi lepšia. Keď si to len zoberiete, kto vám dá byt? Mladí ľudia to majú veľmi ťažké a skutočne im nezávidím. My sme nemali na rozdávanie, ale nič nám nechýbalo.
Aký bol v tom čase váš plat?
– Pretekal som na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a zarábal som okolo 3 500 korún, čo bolo na tú dobu skvelé. Byt som platil 160 korún a ostatné mi zostalo. Dnes by som musel zarobiť 30-tisíc eur, aby sa to tej sume vyrovnalo. Ak sa mám priznať, ani som nevedel, že platím byt. Taká smiešna položka to bola. Ja som si dovolil každé dva roky kúpiť auto, pretože som na to mal. A dnes čo, za byt zaplatíte tristo eur a keď zarábate štyristo, čo vám ostane. Je to strašné...
Ján Stejskal s Karolom Polákom, komentátorskou ikonou. (zdroj: archív - Ján Stejskal)Aké rozdiely vidíte medzi súčasnou cyklistikou a tou, v ktorej ste pretekali vy?
– Vidím tam veľmi veľký. Keď sa pozerám na dojazdy, my sme jazdili každý sám za seba a nikto nám nepomáhal. Vyhral som mnoho pretekov, no kolegovia mi pomohli možno päťkrát, inak som si to vyhral sám. Keď sa teraz pozriete na Tour de France, tam súperia štyria až piati pretekári a ostatní ich ťahajú. Sagan či Kittel nešliapnu navyše, kolegovia ich dotiahnu na sto metrov pred cieľ. Oni nie sú narobení, ja som bol v cieli zničený ako mulica. Niečo sa šprintérom stane, tak ich všetci čakajú, zatiaľ čo mňa nikto nečakal. V tom sa mi cyklistika zdala krajšia, pretože teraz pretekári nepotrebujú ani hlavu. Majú vysielačky a manažéri im radia, čo je na veľkú škodu. Beriem, že musia prejsť dvesto kilometrov, no majú obrovskú podporu. V tom je tá cyklistika neporovnateľná. Navyše, bicykle, na ktorých sme jazdili my boli z hliníka, zatiaľ čo teraz sú z karbonu. Vtedy mal bicykel deväť a teraz má skoro o tri kilá menej.
Trápi vás ešte niečo?
– Etapy sú občas nezaujímavé. Pretekári síce idú 230 kilometrov, no dvesto sa rozprávajú a vozia. Beriem to, že ide o najťažšie preteky na svete, no jazdci si vyhovejú, čo za našich čias nebolo. Tímová práca bola veľmi slabá, každý išiel sám za seba. Je to náročné, no naša cyklistika bola ďaleko ťažšia. Nás bolo tiež dvesto na štarte, ale každý chcel vyhrať.
Čo hovoríte na obrovské úspechy Petra Sagana?
– Sagan je veľký pretekár, to nikto nemôže poprieť. Je uznávaný a vynikajúci, obrovská reklama pre našu malú krajinu. Máme majstra sveta, no netreba zabudnúť, že aj Bašku, ktorý je majstrom Európy. Čo ma však mrzí, na Slovensku sa pre to nič nedeje. Je tu len pár stredísk a tých profesionálov máme veľmi málo.
Chodíte si aj teraz zajazdiť?
– Áno, v roku 1992 sme založili prvý súkromný klub s názvom Stejskal Team. Darilo sa nám, mali sme mládež a každý tretí deň sme chodili po pretekoch. Stálo to však množstvo peňazí, ktoré sme vtedy vedeli zohnať, ale teraz je to priam nemožné. Dnes nedá nikto nič. Tí, čo by dali, nemajú a tí, čo majú, nechcú dať.
Aktívne jazdil aj cyklokros. (zdroj: archív - Ján Stejskal)Na ktoré úspechy si spomínate rád. A prečo práve na tieto?
– V roku 1972 bola Okolo Slovenska etapa Rimavská Sobota – Prievidza. Pred sezónou som si povedal, že ju musím vyhrať. Nakoniec sa to aj podarilo, do konca života na to nezabudnem, pretože bolo piatok trinásteho. Je to pre mňa taká satisfakcia, pretože som ľuďom z hornej Nitry ukázal, že na to mám. V tej etape som bol stále v prvej trojke a nazbieral som toľko bodov, že som nakoniec vyhral fialový dres, predchodcu dnešného zeleného. Bol to parádny výsledok, pretože ľudia v tej dobe mali oveľa väčší záujem o šport. Dnes ide pelotón pretekov Okolo Slovenska cez Prievidzu a nikto tam nie je, zatiaľ čo v našich časoch boli všade špaliere ľudí. Plné mestá i dediny, to bolo niečo neuveriteľné. Preteky Okolo Slovenska však mali kedysi vysokú úroveň, zatiaľ čo teraz sem chodia treťotriedne a horšie tímy. Kedysi sem chodila špička, ako keby tam teraz prišiel napríklad Cavendish. Ten však na Slovensko nikdy nepríde, pretože preteky nemajú potrebnú úroveň. Ja nechcem nič dehonestovať, ale keď je cena pre víťaza v absolútnom poradí dvetisíc eur, to je smiešne. Za našich čias sme dostávali autá.
Kariéra Jána Stejskala
S cyklistikou začal pomerne neskoro, ako šestnásťročný, v druhom ročníku gymnázia ho k nej priviedol František Gurín. Len dva roky pretekal v dorasteneckých kategóriách. Po maturite začal jazdiť za Lokomotívu Bratislava, kde patril medzi špičku. Po dvoch rokoch prerušil štúdium pre výrony v oboch členkoch. Po doliečení sa na fakultu telesnej výchovy vrátil, no v roku 1970 prestúpil do Dukly Trenčín a školu nedokončil. Patril do MT (majstrovská trieda), ktorú malo len päť pretekárov z Československa, z toho iba dvaja Slováci. Po dvoch rokoch odišiel do Interu Bratislava a prvé preteky hneď vyhral. V hlavnom meste pobudol tri roky. V roku 1975 prestúpil do Pravenca a obsadil tretie miesto na pretekoch Okolo Slovenska. Kariéru ukončil v ZVT Banská Bystrica. Bol komplexným pretekárom a všestranným cyklistom, po celý život sa venoval aj cyklokrosu a bol v ňom veľmi úspešný. Mal predpoklady pre majstrovstvá sveta, no na tie sa nikdy nedostal, pretože pôsobil v ČSSR a nominácie voči Slovákom neboli spravodlivé.
Úspechy na pretekoch Okolo Slovenska:
1972 – Víťaz etapy Rimavská Sobota – Prievidza. V tomto ročníku sa stal celkovým víťazov bodovacej súťaže o fialový dres (predchodca dnešného zeleného)
1975 – 3. miesto v absolútnom poradí
1977 – Víťaz etapy Ľubochňa – Banská Bystrica
1979 – Obliekol žltý dres
Na stupňoch pre víťazov pretekov Okolo Slovenska stál Ján Stejskal počas svojej kariéry dvanásťkrát.
