Osmanská ríša má bohatú a pestrú históriu

Bitka pri Moháči bola významným medzníkom. Zmenila tok dejín

V Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi je sprístupnená výstava „Ide Ťurek so svým vojskom“.

PRIEVIDZA. Keď Krištof Kolumbus v roku 1492 priplával k brehom nového kontinentu, ktorý dnes voláme Amerika, netušil, že svet bude tento počin vnímať ako veľký medzník svetových dejín, oddeľujúci epochu stredoveku a novoveku.

Stretli sa aj dve kultúry

V strednej Európe však stredovek trval o niekoľko desaťročí dlhšie. V karpatskom priestore a okolitých krajinách, ktoré tvoria spoločne historicko-geografický celok, je takýmto medzníkom na pomyselnej časovej osi dátum 29. august 1526. V tento deň sa neďaleko mesta Moháč v dnešnom Maďarsku odohrala bitka, v ktorej sa stretli nie len dve antagonické sily, ale zároveň aj dve kultúry.

Osmanská armáda zdrvujúco porazila uhorské vojská. Akiste si dnes nejeden človek položí otázku, čím by mohol byť pre nás akýsi časovo i priestorovo vzdialený Moháč významný. Určite by nikto ani v tých časoch netušil, že sa dôsledkom tejto, čo do zámeru nijak výnimočnej bitky, môže zmeniť tok dejín.

Smrťou panovníka Ľudovíta II. Jagelovského vymrela dynastia Jagelovcov. Na základe sobášnych zmlúv z roku 1515 si nárok na uhorský trón uplatnil Ferdinand I. Habsburský. Jeho mocenským etablovaním sa začala štyristoročná vláda rakúskej vetvy habsburskej dynastie a položili sa základy súštátia, ktoré trvalo až do roku 1918. Po obsadení Budína v roku 1541 Osmanmi a následnom vytvorení Budínskeho pašalíku sa začala stopäťdesiatročná okupácia južných území kráľovstva. V dôsledku toho nadobudla oblasť dnešného Slovenska veľký význam. Bratislava, kam boli prenesené všetky centrálne úrady, sa stala hlavným mestom krajiny a zároveň aj korunovačným mestom uhorských kráľov.

Na slovenskom území prebiehali ústredné boje Habsburgovcov so stavovskými povstaniami odbojnej uhorskej šľachty, v ktorých zásadne „miešali karty“ aj samotní Osmani. Z južných okupovaných území utekalo na Slovensko, tvoriace tak „slobodné“ Uhorsko, obyvateľstvo maďarskej, chorvátskej a srbskej národnosti, čím sa zásadne zmenil aj pomer etnického zloženia populácie.

Osmanská miniatúra zobrazuje výjav z bitky pri Moháči v roku 1526 so sultánom Sulejmanom I. Nádherným v strede. (zdroj: Archív múzea)

Dosah na celé Uhorsko

Moháč nám pripomína jednu podstatnú a často opomínanú, respektíve zamlčovanú skutočnosť. Neradi si priznávame, že nás k Maďarom viaže nesmierne veľa. Sme dva historicky a kultúrne veľmi blízke národy a podobností medzi nami je viac, než sme si ochotní priznať. Uhorskí králi boli aj našimi kráľmi. Pričom na margo je zaujímavé podotknúť, že väčšina týchto panovníkov ani nebola etnickými Maďarmi.

Možno len málokto vie, že uhorská cirkevná provincia de iure trvala až do roku 1975. Nemožno prehliadnuť to veľké množstvo slovenských slov v maďarčine, či recipročne maďarské vplyvy na náš jazyk, priame vzájomné kontakty na všetkých úrovniach, t. j. od sedliakov až po správu kráľovstva, ale v neposlednom rade aj genetické spájanie oboch národov. Tisíc rokov sme spoločne zdieľali osudy v jednej krajine.

Práve taká udalosť, akou bola bitka pri Moháči, mala nesmierny dosah na celé Uhorsko a Slovensko ako jeho kompaktnú časť nevynímajúc. V našich dejinách nemožno striktne oddeľovať na „len maďarské“ a „len slovenské“.

Výstava so šiestimi blokmi

Posledne uvedená skutočnosť bola taktiež jedným z dôvodov, prečo sme v Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi 19. mája 2016 otvorili výstavu s názvom „Ide Ťurek so svým vojskom“.venovanú 490. výročiu bitky pri Moháči, ktorá je tematicky koncipovaná s prihliadnutím na chronologický vývoj vzťahu Osmanskej ríše a Európy.

Výstava v úvodnom bloku prináša informácie o Turkoch, o zrode Osmanskej ríše a jej prenikaní na Balkánsky polostrov v období 14. a 15. storočia. V druhom bloku oboznamuje s okolnosťami a priebehom samotnej bitky pri Moháči v prvej štvrtine 16. storočia. V treťom bloku zameriava optiku na ďalší pre stredoeurópsky priestor dôležitý dátum 27. september – 14. október 1529, keď armáda Sulejmana I. Nádherného obliehala Viedeň, sídlo Ferdinanda I. Habsburského, ktorý sa ako nový uhorský kráľ stal hlavným protivníkom Osmanov v strednej Európe.

V štvrtom bloku ilustruje prenikanie Osmanov do Uhorska, ktorého južnú časť od roku 1541 po dobytí Budína prevzali pod svoju priamu správu. V piatom bloku sa zameriava na problematiku osmanskej prítomnosti na hornej Nitre, ktorá bola, aj keď okrajovo, poslednou zónou priameho kontaktu s Osmanmi.

Šiesty blok v užšej nadväznosti na predchádzajúci, prináša informácie o povstaní Imricha Tököliho, ktoré sa dramaticky dotklo územia nášho regiónu. Posledný blok končí výstavu témou o páde osmanského panstva v Uhorsku a definitívnom víťazstve Habsburgovcov.

Dejiny sa stále opakujú

Zbierkové predmety, ktoré boli použité pri realizácii výstavy, okrem zbierok Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, pochádzajú aj z depozitárov Slovenského národného múzea-Múzeum Bojnice, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a Tribečského múzea v Topoľčanoch.

Výstava tak ponúka možnosť prezrieť si exponáty osmanskej, ale aj domácej proveniencie, ktoré však z hľadiska času spadajú do predmetnej doby, čím demonštruje život domáceho obyvateľstva pod nebezpečne sa nakláňajúcim polmesiacom. Výstava venovaná výročiu bitky pri Moháči, ako už bolo vyššie uvedené, nie je zvolená náhodne.

Na záver si dovolíme ešte dodať, že Moháč ako symbol hrozby pre Európu je v dnešných časoch snáď väčšmi aktuálny, než sa navonok môže javiť. V zásade sa v zjednodušenej forme – i keď nie veľmi vedecky – možno stotožniť s konštatovaním, že dejiny pracujú de facto jednoduchým mechanizmom: stále sa opakujú... Len v rôznych obmenách, ale podstata ostáva nezmenená.

1. KOLO

Osmanská ríša má bohatú a pestrú históriu

Základy Osmanskej ríše boli položené okolo roku 1281 Osmanom I. (1281 – 1326) na území dnešného Turecka. Turci prišli do tejto oblasti z pôvodnej oblasti v Chorasáne pod vedením Ertogrula, keď utekali pred Mongolmi. Najprv vstúpili do služieb Ikonyjského sultána, ktorý bol seldžuckým Turkom. Po páde tohto sultanátu sa mocensky etabloval práve Osman I., ktorý začal rozširovať svoje územie na úkor Byzantskej ríše. V jeho šľapajach pokračoval Orhan I. (1326 – 1359), ktorý okrem iného prijal titul sultán. Na európskom území zakotvili v roku 1354 dobytím prístavnej pevnosti Gallipoli. Odtiaľto sa začali zmocňovať Balkánu. Prvé útoky uskutočnili v údolí rieky Marice v Trácii, kde porazili Bulharov. Ďalšie desaťročia im priniesli nové úspechy v bojoch proti Byzantskej ríši a Bulharsku. Srbsku sa stal osudný 15. jún 1389 v bitke na Kosovom poli. Ďalším napadnutým balkánskym štátom bolo v roku 1391 Valašsko. Osmani vzápätí zaútočili aj na Uhorsko, ale odrazil ich Žigmund Luxemburský (1387 – 1433). Uhorský panovník si uvedomoval hroziace nebezpečenstvo zo strany Osmanov. Zorganizoval veľkú križiacku výpravu Uhrov, Francúzov, Nemcov, Burgunďanov a Benátčanov. Známa bitka pri Nikopole 25. septembra 1396 sa však pre križiakov skončila zdrvujúcou porážkou.

Vodcovia Osmanov

V 15. storočí viedli Osmani ďalšie vojny na Balkáne, do ktorých bolo vtiahnuté aj Uhorsko. Vo východnom Bulharsku pri Varne 10. novembra 1444 sultán Murad II. (1421 – 1451) porazil spojené poľsko-uhorské vojsko pod vedením mladého kráľa Vladislava I. Jagelovského (1440 – 1444) a uhorského veľmoža Jána Huňadyho. V bitke padol samotný Vladislav. Svojím víťazstvom v druhej bitke na Kosovom poli v roku 1446 sultán stabilizoval pomery na Balkáne. Pozornosť tak mohol obrátiť na východ, kde bola počas celého 15. storočia viazaná väčšina osmanských síl. Táto skutočnosť hrala v prospech balkánskych a stredoeurópskych štátov, ktoré takto mohli klásť účinnejší odpor voči zjavne silnejšiemu protivníkovi. Novému sultánovi Mehmedovi II. (1451 – 1481) sa 29. mája 1453 podarilo dobyť byzantské hlavné mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), odvtedy tam viali zástavy v osmanských farbách – zelená a červená – a spraviť z neho nové centrum Osmanskej ríše. Mehmed II. sa postupne zmocňoval ďalších území na juhovýchode Európy. Jeho nástupcovia Bajezid II. (1481 – 1512) a Selim I. (1512 – 1520) museli svoje sily opäť výraznejšie sústreďovať na východe a juhu ríše. Bajezid II. bojoval proti Perzii, kde vláda dynastia Safíjovcov. Selim II. dobyl Egypt. Po jeho ovládnutí tamojšieho mamlúckeho sultanátu v roku 1517 prijal titul kalif („chalífa“). Takto sa navonok stal najvyšším náboženským vodcom celého moslimského sveta. V tom čase už Osmanská ríša predstavovala neprehliadnuteľnú mocnosť.

Osmanská dynastia

Počas  celej histórie Osmanskej ríše – od roku 1281 do roku 1923 – vládla Osmanská dynastia (tiež Osmanovci alebo menej správne Ottomanská dynastia). Svoje meno odvodzujú od Osmana I. Gázího (1259 – 1326), ktorý bol aj faktickým zakladateľom Osmanskej ríše. Prvým vládcom z dynastie s titulom sultán bol Murad I. (1319/1326 – 1389). Osmanskí sultáni prijali aj náboženský titul chalífa, ktorý znamenal najvyššieho náboženského predstaviteľa moslimského sveta, a jeho prvým nositeľom bol Selim I. (1465/1512 – 1520). Najvýznamnejšími sultánmi z dynastie boli Mehmed II. (1451 – 1481), ktorý v roku 1453 dobyl Konštantínopol a ustanovil ho za nové hlavné mesto ríše, ktoré dnes poznáme pod názvom Istanbul. Nepochybne medzi najväčších a najznámejších osmanských vládcov patrí Sulejman I. Nádherný (1520 – 1566), ktorý 29. augusta 1526 porazil uhorské vojská pri Moháči, potom v roku 1529 obliehal Viedeň a v roku 1541 dobyl Budín, kde zriadil centrum nového pašalíku. V súčasnosti je hlavou zosadenej dynastie od roku 2009 Bayezid III. Osman, ktorého občianske meno je Osman Bayazid Osmanoğlu, alebo je tiež známy pod svojim osmanským menom Şehzade Bayezid Efendi. V poradí je už 44. hlavou dynastie a jej prvým členom, ktorý sa narodil v exile 23. júna 1924. V roku 1941 sa odsťahoval do USA, kde slúžil v armáde a neskôr pracoval v knižnici v New Yorku.

Vysoká Porta

Na záver treba objasniť pojem Vysoká Porta, pochádzajúci z franc. Sublime Porte, v osmanskej turečtine: باب عالی‎ Bâb-ı Âli alebo Babıali. Výraz je zloženinou z dvoch arabských slov باب‎‎, bāb "brána" a عالي‎‎, alī "vysoký". Išlo o veľkú vstupnú bránu paláca Topkapi Seray. Práve meno uvedenej brány sa stalo metonymiou pre ústrednú osmanskú vládu, ktorá sídlila v sultánovom paláci. Slovo porta – brána – po prvý raz použili francúzski diplomati kráľa Františka I. v roku 1536, keď v Istanbule prechádzali monumentálnou bránou Bab-i Ali, aby sa dostali k sídlu veľkovezíra Osmanskej ríše. Keďže bola francúzština diplomatickým jazykom doby, prešiel výraz Sublime Porte do ostatných európskych jazykov. V slovenčine sa zvykne používať preklad Vysoká Porta. Centrálnej vláde sa v turečtine hovorilo aj Divan-ı Hümâyûn, alebo divan. Toto slovo pochádza z arabského diwan. Na čele tejto rady ministrov – vezírov stál veľkovezír, ktorého funkcia zodpovedala prvému ministrovi alebo premiérovi. Pôvodne rade vezírov predsedali samotní sultáni, ale za čias vlády Mehmeda II. (1444 – 1446, 1451 – 1481) prešla táto zodpovednosť na veľkovezíra.