NOVÁKY. Ľubo Košian, mechanik z Elektrárne Nováky, sa vo voľnom čase venuje fotografovaniu. Nedávno získal druhé miesto v regionálnej fotografickej súťaži Prizma, v roku 2010 bol prvý v krajskej súťaži AMFO.
Používa už digitály
Čarovný svet línií a tvarov, to je doména najmä umeleckých duší. O to väčším prekvapením môže byť, ak je jeho zamestnaním úplne odlišné odvetvie.
Ľubo Košian sa venuje vo voľnom čase fotografovaniu a je mimoriadne úspešný. Len nedávno vystavoval v Prievidzi ako jeden z víťazov fotografickej súťaže.
Fotografia z cyklu Krivky architektúry. (zdroj: Ľubomír Košian)Vyštudoval elektrotechniku v Novákoch a v tunajšej elektrárni pracuje od decembra 1988. Pochádza z neďalekých Čerenian. K fotografovaniu sa dostal až po vojenčine v roku 1991.
„Fotoaparát som, samozrejme, držal v ruke aj predtým, ale nefotil som aktívne. Z ušetrených peňazí som si kúpil ruský Zenit, neskôr Prakticu BX20, tú som potom vymenil za Nikon FM2 a maličký Ricoh GR1s. Sú to všetko kinofilmové aparáty, na 6 krát 6 som fotil Flexaretom a Yashicou D,“ hovorí.
Dnes už používa digitály, ale staré mašinky zostali jeho záľubou.
„Mám takmer sto mechových aparátov alebo aparátov na listové filmy, jednooké a dvojoké zrkadlovky, polaroidy. Vlastním aj pár československých Flexaretov. Nejaké som dostal, niečo kúpim za pár eur, niečo za 'trošku viac'. Testujem ich, ak treba a ide to, opravím. Väčšinou sa dajú stále použiť, ak sú dostupné filmy. Zbierku túžim vystaviť,“ vysvetľuje s tým, že by chcel tiež ukázať vnútro aparátov, pretože skrývajú čarovné strojčeky.
„Prezentoval by som vzorové fotky z týchto aparátov, aby ľudia videli nielen výrobok, ale aj aké snímky robí.“
Fotoaparát má poruke
Túži sa vrátiť po dlhšom čase k svojej tmavej komore, kde kedysi vyvolával všetky svoje čiernobiele fotografie. Fotenie „po starom“ má predsa len inú atmosféru.
Fotografia z cyklu Krivky architektúry. (zdroj: Ľubomír Košian )„V počítači sa dajú s fotkami robiť úžasné veci, ale mňa osobne to veľmi nebaví. Mám na to vybavenie, no je to pre mňa úmorné. Snažím sa nakomponovať výslednú fotku už pri samotnom fotení. Hľadám zaujímavé krivky a detaily v architektúre a prírode. Viem si sám zostaviť zátišie, fotím však aj ľudí a portréty, ale mojou srdcovkou sú stromy. Fotoaparát nosím stále so sebou. Ak idem na dlhšie cesty, beriem si tri až päť rôznych - digitály aj filmové. Vždy a všade pozorujem zaujímavé línie. Ľudia sa asi často čudujú, čo vlastne fotím, keď ma vidia prikrčeného v krkolomných pozíciách,“ usmieva sa.
Do budúcnosti by rád fotil viac na svitok a väčšie formáty, láka ho 13 krát 18 centimetrov.
„Je to úplne iný zážitok, môžem sa sústrediť na detaily. Momentálne dávam dohromady foťák na tento formát. Jeden kamarát mi požičal takúto mašinku z dvadsiatych rokov, je funkčná a má pekný, čistý objektív. Nemá však pôvodné kazety, tak robím úpravu na moderné.“
V blízkej dobe sa chce pustiť aj do stavby vlastného veľkoformátového aparátu.
Fotografia z cyklu Krivky architektúry. (zdroj: Ľubomír Košian )
Autor: Barbora Rumpli
