Možno je to cyklista, bežec, či turista, keď tak dobre pozná túto obec. Aj keď Michal Petrík neuviedol svoju adresu, nepovažovala som list za anonym, skôr za prejav dobrej vôle pomôcť k skrášleniu dediny. Všetko však bolo napokon úplne inak...
Úryvok z listu
„Ešte pred rokom (!) som posielal na Obecný úrad v Nedožeroch-Brezanoch, p. Kucharovičovej – zástupkyni starostu list s návrhom na úpravu okolia poľnej cesty, ktorá vedie od hlavnej cesty pri salóne Mária k rieke Nitre. Môj návrh nevyžadoval ani veľa času (stačilo by pár dní práce nezamestnaných), ani veľa peňazí (takmer žiadne). Za celý rok sa však na tomto mieste nič nezmenilo, len pribudla obrovská kopa hnoja, nové smeti a ktosi vypílil kríky. Rád by som sa dozvedel, prečo obecný úrad v Nedožeroch-Brezanoch nemá záujme na zlikvidovanie smetiska a premenu tohto miesta na príjemné posedenie pri vode, ako často starosta a jeho zástupkyňa robia ´obchôdzku´ po obci, aby videli aj takéto zákutia, čo robia ....“
Slovo dalo slovo
Ako to teda v tých Nedožeroch-Brezanoch vypadá? Na spomínanej poľnej ceste neboli žiadne kopy odpadu, po dlhej zime už stihli zasypať aj niektoré jamy a výmole. V čom je teda problém? Chcela som poznať odpovede na otázky pána Petríka, a tak som sa stretla s Jozefom Reginom, starostom obce a Evou Kucharovičovou, jeho zástupkyňou. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som razom mala pred sebou nielen list adresovaný Michalom Petríkom do redakcie, ale i tie, ktoré prišli na obecný úrad. Údajne už podobnú poštu dostali aj niektorí občania. „Myslíme si, že autor listov je z našej obce. Mrzí nás, že sa takto schováva za niekoho iného a nepríde sa otvorene pozhovárať o tom, čo sa mu v dedine nepozdáva. Radi mu všetko vysvetlíme. Čo sa týka lokality, ktorú spomína v liste - vlani sme tam robili poriadok štyrikrát. Pritom to nie je obecný majetok, ale družstevný priestor, rovnako nám nepatrí poľná cesta. Aby tam ľudia nevyvážali nepotrebný odpad, to by som na tej ceste asi musela stáť dvadsaťštyri hodín denne. A neprinesú ho tam vo vreciach, či na fúrikoch, kopy sú často svedkom, že ich tam vysypal nákladiak. Riešením by bolo celý priestor oplotiť. Páčilo by sa to však tým, ktorí využívajú poľnú cestu, alebo majiteľom pôdy? Sotva,“ zhodnotila stav Eva Kucharovičová. Do rozhovoru sa zapája aj starosta Jozef Regina: „Nechápem, prečo nepríde nespokojný pisateľ za nami. Rád s ním prejdem celú dedinu, odpoviem mu na otázky, ktoré ho zaujímajú a trápia. Na obci nám skutočne záleží. Ekológia a zdravý životný štýl patria k našim prioritám. Ešte radšej si vypočujem jeho námety na zlepšenie a skvalitnenie života, i spôsoboch ich realizácie. Pravda je skutočne taká, že manipulovať s cudzím majetkom nemôžeme, nájsť spoločnú reč na odstránenie nedostatkov dokážeme.“
Prečo je to tak?
Celá „minikauzička“ by vyznela banálne. Fakt, že sa objavila v čase, keď do redakcie chodilo viac nespokojných občanov z rôznych častí regiónu ju postavil navonok do iného svetla. Posťažovali sa, ponadávali na všetkých a všetko okolo seba, ale keď sme chceli konkrétnosti, či nahrať si ich vyjadrenie na diktafón, cúvli. Nie, nie, nie! Mňa nespomínajte, nepovedzte, že som bol v redakcii, nechcem mať problémy, nepriateľov, povedzte, že ste sa to dopočuli, atď. Každý chcel, aby sme my, novinári, išli so svojou kožou na trh a riešili ich problémy. Ak sú zavážené, radi to urobíme. Nie však v prípadoch, keď sa budú schovávať za plecia iných.
