BOJNICE. Podľa vlastných slov je tvrdohlavá a cieľavedomá. Keď si niečo zaumieni, ide za tým. Študuje a v budúcnosti by sa rada venovala forenznej psychológii. ERIKA BUGÁROVÁ (20).
Ako vznikol nápad prihlásiť sa do súťaže krásy?
- Už ako dieťa som miss sledovala v televízii, prechádzala som sa po byte s rukami nad hlavou, tvárila sa, že mám korunku a predstavovala som si, že som súťaž vyhrala. Vždy ma bavilo aj pózovanie pre fotoaparátom a chcela som sa venovať modelingu.
Ako ste sa k nemu napokon dostali?
- Spočiatku ma pobádali príbuzní a známi. Hovorili, že som vysoká a chudá, mohla by som sa ako modelka uchytiť. Rodičom sa to najskôr nepozdávalo, chceli, aby som sa venovala škole. Nepovažovali modeling za odvetvie, ktoré by ma mohlo uživiť. Potom som dostala ponuku od modelingovej skautky a ako sedemnásťročná som išla do agentúry na prvý konkurz.
Od modelingu k súťaži krásy už nebola asi dlhá cesta.
- Na miss som sa hlásila tri razy, prvýkrát som to skúsila pred troma rokmi. Mala som vtedy viac kíl, tak som sa cez kasting ďalej nedostala. Rozhodla som sa na sebe zapracovať a ísť na ďalší kasting, z ktorého som postúpila do semifinále. Neskôr som si našla modelingovú agentúru, pod hlavičkou ktorej som na sebe začala tvrdo pracovať a išla som skúsiť šťastie tretíkrát. Podarilo sa.
Čo očakávate od účasti v súťaži?
- Hlavne som to chcela vyskúšať, je to možnosť, ako sa zviditeľniť a získať cenné skúsenosti.
Zmenilo sa niečo vo vašom živote?
- Zatiaľ ani nie, môj život plynie ďalej. Teším sa, že ma podporujú rodičia aj priateľ.
Ste pripravená na povinnosti, ktoré so sebou prináša prípadná výhra miss?
- Uvedomujem si, že je to zodpovednosť, víťazka ďalej reprezentuje nielen seba, ale aj svoju krajinu. Aj keď si možno mnohí myslia, že je to len nosenie korunky na hlave, je za tým oveľa viac úsilia aj práce. Ale každá z nás do toho išla s týmto vedomím a túži vyhrať. Ja nie som výnimka.
Missky a modelky vo všeobecnosti by mali mať sebazapretie, čo sa stravovania týka. Ako je to u vás?
- So mnou je to ťažké, je veľa jedál, ktoré mi nechutia. Naopak, mám rada niektoré nezdravé potraviny, ako čipsy či hranolky. Nie som však veľký jedák, stačia mi menšie porcie. Teraz si, samozrejme, uvedomujem, že k sebe musím byť tvrdá, preto si dávam pozor na to, čo zjem.
Obzerajú sa po vás na ulici muži?
- V tomto smere trpím miernym komplexom, pretože ako malá som bola taký chlapec a šírili sa o mne reči, že som škaredá. Spýtala som sa ocina, čo si o tom myslí a ten ma upokojil, že to nie je pravda. Ostalo to vo mne, pozornosť mužov si veľmi nevšímam. Známi mi však hovoria, že sa po mne muži pozerajú.
Aký máte vzťah k mejkapu? Vyjdete z domu aj nenalíčená?
- Veľmi často. Rodičia mi dlho nedovolili sa maľovať a ja som si na to zvykla a s mejkapom to nepreháňam. Samozrejme, pokiaľ idem niekam von s kamarátmi, rada sa pekne nalíčim.
Čomu sa okrem modelingu venujete?
- Študujem na vysokej škole a rada by som sa venovala forenznej psychológii. Od pätnástich rokov som túžila byť nezávislá, preto som začala popri škole pracovať. Teraz robím čašníčku. Okrem toho milujem šport, od malička ma k nemu viedol otec. Jedenásť rokov som hrala tenis, venovala som sa aj volejbalu, basketbalu a tancu. Môj priateľ sa venuje posilňovaniu a viedol ma k tomu, tak teraz trávim čas hlavne v posilňovni. Stalo sa to našim spoločným koníčkom.
Prečo ste sa rozhodli pre netradičnú prácu – forenznú psychológiu?
- Zaujíma ma totiž oblasť súdnictva, polície, kriminality. Uvedomujem si, že to nie je jednoduchý obor, určite predstavuje psychický nápor, no ja verím, že sa od neho dokážem odosobniť a zvládnem to. Dúfam, že v tejto oblasti by som sa mohla uplatniť.
Kde sa vidíte o päť či desať rokov?
- Nemám jasnú predstavu, lebo človek často plánuje a život mu tie plány úplne zmení. Rada by som sa umiestnila v prvej trojke súťaže krásy, to by môj život veľmi zmenilo. Potešilo by ma, keby sa niesol v duchu miss a modelingu.
