PRIEVIDZA. Hudobná tvorba Miroslava Hudáka, ktorého prezývajú Nany, oslovuje nielen poslucháčov v Prievidzi. Okrem hrania v kapelách spolupracuje aj s pesničkárom Martinom Geišbergom či bluesmanom René Lackom. Hudba sa stala jeho najdôležitejšou súčasťou. Keďže si nezaložil vlastnú rodinu, môže sa svojej záľube venovať naplno.
Zoznamovanie sa s hudbou
Mirovi dvaja strýkovia hrávali často na gitare. Rád počúval slovenské pesničky v ich podaní.
„Gitara ma lákala. Páčilo sa mi, keď som len tak pohladkal struny. Muzika je pre mňa silný element. Je všadeprítomná,“ prezradil Nany.
V detstve ho však zlákal futbal a nemal chuť učiť sa hrať na gitare. Zmena nastala v puberte.
„V pätnástich rokoch ma očarila hra chalana na lavičke pred domom. Už ani neviem, akú pesničku spieval. No povedal som si, paráda,“ zaspomínal na svoje začiatky.
Gitaru zobral do rúk a učil sa hrať sám. Hoci neštudoval na konzervatóriu, jeho tvorba sa ľuďom páči a koncertuje pravidelne.
Od heavymetalu k folku
Nany začal svoju hudobnú kariéru s prievidzskou heavymetalovou kapelou Bastila, v ktorej hrali vlastné pôvodné pesničky. Pripomínalo to mix Tublatanky a Iron Maiden. Tieto kapely ho v detstve najviac oslovili.
„Odzrkadlilo sa to aj na mojej prvej tvorbe. Priaznivci toho štýlu si to pochvaľovali, naopak tí, čo sa im tento typ hudby nepáči, mi dnes vravia, že je dobre, že už to nehrám,“ povedal.
Podľa jeho slov, po čase prestali členovia v Bastile spolupracovať. Stratili spoločné smerovanie a životné názory. Nany zostal sám. Vedel však, že sa chce muzike venovať naďalej. Isté obdobie sa hľadal.
„Vždy ma fascinovala vážnejšia, symfonická alebo filmová muzika. Uvedomil som si, že je znamenie mať pri sebe niekoho výnimočného, čo vie hrať na klasický nástroj. V Prievidzi nemáme konzervatórium a najmä v tých časoch bolo zriedkavejšie stretnúť dobrých hudobníkov zameraných na klasiku. Oslovil som preto kamarátku Magdu Borákovú, ktorá hrá výborne na violončelo. Súhlasila,“ zaspomínal.
V novej kapele chcel tvoriť hudbu pod značkou, ktorú by mohol používať, aj keby znovu zostal sám, preto sa rozhodol pre svoju starú prezývku zo školy Nany, podľa postavy strapatého ryšavého grázla zo španielskeho filmu, ktorého na konci príbehu obesili.
„Keď som sa po čase nad tým zamyslel, prišla mi ako celkom pekná a tak vzniklo Spontánne hudobné zoskupenie Nany,“ ozrejmil vznik názvu kapely.
Na začiatku nemal predstavu, ako sa im bude dariť a ako sa spolupráca vyvinie. Hľadal najmä hudobníkov, ktorí budú ochotní hrať práve jeho tvorbu. Ku kapele sa mohli spontánne pridávať noví členovia.
„Pochopil som, že rozpad predchádzajúcej skupiny spôsobila práve snaha viacerých členov ísť rôznymi smermi, čo nemohlo fungovať,“ zdôraznil.
Dnes má kapela na konte štyri albumy, množstvo vystúpení a priaznivcov. Hrajú alternatívny folk. Súčasnú zostavu tvorí Magdaléna Boráková Hianiková (violončelo, spev), Miloš Mokrý (klarinet, flauta, spev), Matej Tkáč (basová gitara), Miroslav Hanečka (cajon) a Miroslav Nany Hudák (akustická gitara, spev).
Spontánne hudobné zoskupenie Nany pripravuje už piaty album. (zdroj: Archív MH)Na kilt už zabudol
Určité obdobie bol Nany v Prievidzi známy vďaka nezvyčajnému obliekaniu. Za ryšavým dlhovlasým chalanom v škótskej sukni, takzvanom kilte, sa obzerali mnohí. Mal ich niekoľko. Šila mu ich sestra. Páčil sa mu odkaz filmu Statočné srdce, ktorý stvárnil škótskeho hrdinu v boji za slobodu. Preto sa začal podľa neho obliekať. Dnes už sukňu nenosí.
„Asi som postupne prestal túžiť byť stredobodom pozornosti. Mám pocit, ako by som spomínal na minulý život. V podstate som na to už zabudol. Hoci som chodil po tých istých chodníčkoch, aj napriek tomu bol kilt neustále témou. Všeličo som si povymýšľal. Keď chceli ľudia počuť, že mám škótske korene, tak som ich mal,“ netajil sa.
Snažil sa byť zaujímavý a trochu rebel. Zdôraznil však, že netradičné oblečenie sa mu v tom čase páčilo.
Pesničkári
Miro dnes vyhľadáva radšej pokoj, vyhovuje mu byť nenápadnejší. S pesničkárom Martinom Geišbergom sa stretol na folkovom festivale v Martine. Padli si hneď do oka. Geišberg prijal ponuku hosťovať na albume Spontánneho hudobného zoskupenia Nany, kde si spolu zaspievali pesničku Na ceste za slobodou. Neskôr sa ich spolupráca rozvinula. Koncertujú po celom Slovensku aj v Česku od marca 2013.
Nany koncertuje s Martinom Geišbergom. (zdroj: Archív MH)„Beriem to ako veľkú školu. Keď som Martina prvý krát videl vystupovať, stal sa pre mňa jednotkou slovenského pesničkárstva. Medzi ženami je to folková speváčka Soňa Horňáková. Som rád, že s obidvoma spolupracujem. Plnia sa mi sny,“ prezradil Nany.
Spolu s Martinom koncertovali aj v rámci rozhlasovej relácie Soni Horňákovej Folkfórum.
Na pódiu sa pesničkári striedajú. Najprv zahrá Nany a Martin ho s gitarou sprevádza a potom sa vystriedajú.
„V podstate hrám stále tú istú tvorbu, len s rôznymi muzikantmi. Napríklad som začal hrať aj s René Lackom, známou bluesovou špičkou z Handlovej,“ prezradil Nany.
Spoločné vystúpenie nazvali folk and roll. Vznikol opäť nový šat pre pôvodné songy. Zo spolupráce sa teší.
Piaty album
Nany sa hudbe oddal naplno. Dokonca časť bytu prerobil na nahrávacie štúdio. Izbu odhlučnil, aby nerušil susedov. Keďže hrá najmä akustickú hudbu, nie je to problém.
„Pripravujeme s kapelou piaty album, ktorý už máme nahratý. Finišujem s mixážou,“ prezradil.
Ako ďalej vysvetlil, dáva mu to veľa nových možností. Môže skladať hudbu počúvaním. Na aranžovanie pesničiek má oveľa väčší pokoj a viac času. Jednotlivé pasáže si môže opäť vypočuť a premyslieť, či s nimi treba ďalej pracovať a upravovať ich. V tvorbe sa mu rozšíril priestor. Pesničiek má dosť aj na dve cédečka.
„Rozhodol som sa, že tento album budem produkovať sám. Mám toho plnú hlavu, budím sa zo sna. Mám pocit, že počujem basgitaru,“ so smiechom dodal.
Album by malo podľa jeho slov vydať vydavateľstvo, ktoré podporuje alternatívnu hudbu. Jeho názov nechcel ešte prezrádzať, aby spoluprácu nezakríkol.
