POLUVSIE. Výrobe tradičných slovenských hudobných nástrojov sa Jakub Šaray venuje desať rokov, hodiny strávené v dielni si spočítať netrúfne.
Pracoval už počas štúdia
So svojím remeslom začal Jakub na strednej drevárskej škole vo Zvolene.
„Býval som na internáte a vždy, keď som mal čas, zašiel som do dielne,“ spomína na remeselné začiatky.
Na Slovensku patrí medzi najmladších výrobcov fujár, no na konte už má vyše päťsto kúskov.
„Rátam aj malé fujary. Najviac však vyrábam klasické, ktoré merajú meter päťdesiat či sedemdesiat. Tie sú najviac používané a je po nich najväčší dopyt,“ dodal.
Výroba jedného nástroja mu zaberie dva dni intenzívnej práce. „Medzi klasické fujary patrí géčka, ktorá má 1,73 metra,“ uviedol.
Rezbársku prácu si zamiloval. Vo voľnom čase si na svojich výrobkoch aj zahrá.
„Hrám, aby som si vedel prebehnúť tóny. Nie som však žiadny profesionál, tento štýl hudby ma ani veľmi neláka. Počúvam skôr alternatívnu muziku, rock či elektroniku. Vždy ma bavila hudba, ktorá je niečím iná. Neviem prísť na chuť tomu, čo je všedné, vážim si skôr výnimočnosť,“ prezradil o svojom vzťahu k hudbe.
Všetko drevo vyzbieral
Obľúbenú muziku počúva Jakub aj pri výrobe fujár. Aby však mal nástroje z čoho vyrábať, musí najskôr nájsť vhodné drevo.
„Kedysi som chodieval do Poluvsia, no tu nič poriadne nikdy nerástlo. Keď tu aj niečo bolo, všetko som vyzbieral. Musím teda chodiť ďalej a vyhľadávať nové lokality,“ povedal.
Fujary zhotovuje výlučne z čiernej bazy, ktorú nachádza v lužných lesoch a lokalitách pri potokoch.
„Baza sa môže zbierať bez povolenia, pretože je definovaná ako krík. Musím si však dávať pozor, či nie je na súkromnom pozemku. Musím sa pýtať, či to nikomu neprekáža. Párkrát sa mi dokonca stalo, že mi ďakovali, pretože chceli drevinu vyrezať,“ pousmial sa.
Keď Šaray drevo má, do dvoch dní zatrie konce lepidlom, aby udržalo svoju vlahu. Ďalším krokom je jeho vyrovnávanie.
„Drevo si dám do zveráku a snažím sa ho vyrovnať. Potom použijem nebožiec s potrebným priemerom, teda špeciálny vrták, ktorý môžem podľa potreby polohovať. Napríklad pri fujare dlhej 170 centimetrov použijeme vrták s priemerom tridsať milimetrov,“ pokračuje v rozprávaní.
Má mäkkú dužinu
Baza je špecifická v tom, že má v strede mäkkú dužinu, ktorú vrták veľmi ľahko prerazí.
„Čím je fujara dlhšia, tým musí mať väčšiu dieru. Niekedy ju vŕtam až na trikrát, stále s väčším vrtákom. Keď už mám drevo prevŕtané, nechám ho trochu odstáť a odnesiem ho do sušiarne. Tam je tri až štyri týždne, potom ho začnem opracovávať. Stiahnem ho z kôry a hobľujem do hladka. Keď je hlavná trubica nachystaná, začnem s prácou okienka, ktoré je najdôležitejšie. Musí mať presné rozmery a narezané musí byť v správnom uhle, pretože iba tak fujara hrá,“ vysvetlil.
Súčasťou slovenských fujár bývajú vyryté ornamenty, ktoré však Jakub nerobí.
„Ja vďaka špeciálnemu moridlu ťahám z dreva kresbu, ktorá je takisto nádherná,“ reagoval.
Fujary pod stromčekom
Jakubove výrobky dostalo tieto Vianoce pätnásť ľudí. Aby však rezbár z Poluvsia všetko stihol, musel sa obracať.
„Pred sviatkami to nemávam jednoduché, v dielni som strávil množstvo hodín,“ povedal.
S prácou mu pomáha priateľka Silvia, ktorá je vyučená šperkárka. Tá fujary zdobí.
„Vyrába mi mosadzné obruče na fujary alebo iniciály z plechu. Vytvára niečo nevšedné, čo sme si upravili podľa seba,“ pochválil priateľku.
Šaray sa netají tým, že sa svojím koníčkom aj živí.
„Možno to znie egoisticky, ale baví ma to, lebo som v tom dobrý. Fujary vyrábajú najmä starí majstri, ktorí by mali byť najlepší. Myslím však, že som minimálne na ich úrovni, možno aj vyššie. Stále mám motiváciu zlepšovať sa, pretože výroba fujár je môj život,“ uzavrel Jakub Šaray, ktorý sa vo svojom voľnom čase venuje aj oprave huslí.
