PRIEVIDZA. Stosedemnásť centimetrov vysoký Juraj Polák z Prievidze žije svoj život naplno aj napriek zdravotnému postihnutiu. Má manželku, deti, zamestnanie, ktoré ho napĺňa a koníčky.
„Mám dve ruky, dve nohy, neposudzujem to tak. Sú veci, ktoré nemôžem robiť, z toho si veľkú hlavu nerobím. Žijem reálny život, nesedím doma,“ prezradil.
Obyčajný život
Juraj má achondroplaziu, dedičné ochorenie, pri ktorom je zmenený jeden chromozóm na DNA. Charakteristické pre ľudí s touto diagnózou sú krátke končatiny, nízky vzrast, nohy do tvaru O, veľká hlava so zaoblením vpredu, malý koreň nosa. Medzi neviditeľné znaky patria nevyvinuté chrupavky a kĺby, čo sa prejavuje aj knísavou chôdzou.
Aj napriek mnohým obmedzeniam Juraj môže šoférovať a jazda autom ho veľmi baví.
„Bol to môj detský sen. Dnes je to smiešne, ale keď som začínal, neboli také možnosti ani informácie o prerobení auta pre hendikepovaného vodiča,“ podelil sa o nadšenie.
Šoférovanie je pre neho relax a za volant si sadá už niekoľko rokov rád. Až na pár škrabancov pri cúvaní nemal žiadnu vážnejšiu nehodu. Prešiel aj dlhšie vzdialenosti, napríklad do Chorvátska.
„Manželka je zdravá. No možno nie celkom, keď je so mnou,“ so smiechom hovorí Juraj. Zoznámil sa s ňou v roku 2002 vďaka teletextu, prostredníctvom ktorého si niekoľko týždňov písali. O svojom hendikepe jej však povedal až neskôr. Svadbu mali v roku 2008. Obaja chceli deti, a tak bola iba otázka času, keď sa im narodil syn Jakub.
„Bol predpoklad, že aj naše dieťa bude mať postihnutie ako ja. Až päťdesiatpercentná pravdepodobnosť sa nakoniec potvrdila. Jakubkovi diagnostikovali achondroplaziu. Dcéra Eliška nám umrela po pár dňoch. Nemala vyvinuté srdce,“ povedal so smútkom v hlase.
Z narodenia syna sa tešil. Keď mal Jakubko deväť mesiacov, lekári diagnózu potvrdili. Objavilo sa veľa otázok, pretože ľudí s touto chorobou je na Slovensku málo.
Založil združenie
S Jakubkom museli cvičiť Vojtovu metódu. Špeciálne cviky, ktoré pomáhajú pri vývoji. Hľadali aj nové možnosti, ako mu pomôcť. Skontaktovali sa s organizáciou Paleček v Čechách, kde si ľudia s týmto hendikepom vymieňajú skúsenosti a navzájom si radia.
„S jednou rodinou v Piešťanoch sme založili slovenského Palčeka. Dnes máme už 82 členov a každý rok je nás viac. Sú medzi nami väčšinou zdraví rodičia, ktorí majú postihnuté dieťa a podobne,“ vysvetlil.
Stretávajú sa dvakrát do roka. Aj v predvianočnom čase sa zišli na Mikulášskom zraze na Orave.
Doktor Pílka
So synom sa snaží žiť naplno. Šesťročný Jakubko je už predškolák, ktorý sa teší do školy.
„V škôlke ho prijali perfektne, učiteľka si ho zobrala pod patronát. Má plnohodnotný život. V triede pre neho urobili nejaké úpravy. Napríklad umývadlo umiestnili nižšie a prispôsobili mu aj stolík so stoličkou,“ vysvetlil a so smiechom dodal, že známi ho volajú doktor Pílka. Nábytok skracuje podľa potreby.
„Keď sme Kubovi kúpili stôl a stoličku, vytiahol som pílku, že skrátim nohy stola, aby sa mu pri ňom lepšie sedelo. No manželka sa rozčúlila, že nie som normálny, veď je to nové,“ zasmial sa a oponoval jej s tým, že sa na nábytok predsa nebude iba pozerať.
Byt prispôsobil Jakubovej výške, na kľučkách má šnúrky, aby si mohol otvoriť dvere. Umývadlo aj vypínače na stenách sú umiestnené nižšie, aby dočiahol. Riady a taniere má vo svojej skrinke.
„Chceme, aby bol samostatný, sme preto na neho tvrdší. Snažíme sa, aby mal zdravé sebavedomie. Nemôže z neho vyrásť lenivý človek, ktorý sa bude spoliehať na druhých,“ zdôraznil.
Podľa Juraja jeho syn to má oproti nemu jednoduchšie, pretože mu pomáha na základe vlastných skúseností z detstva.
S úsmevom je život krajší
Juraj vyštudoval obuvnícke učilište, chvíľu sa profesii venoval. Mal aj vlastnú opravovňu topánok, no veľmi sa mu podnikať nedarilo. Vystriedal rôzne profesie. Robil v otcovej firme na počítačové siete, predával satelity, skúsil aj chránenú dielňu. Dnes pracuje v organizácii Úsmev ako dar, kde pomáha rodinám so sociálnymi a inými problémami.
„Je to zaujímavá práca. Od prípravy pre náhradných rodičov, cez pomoc rodinám v kríze, kde hrozí odňatie dieťaťa do detského domova. Alebo pomáhame aj opačne. Ak sa zmenia podmienky v rodine, umožníme deťom vrátiť sa z domova do rodín,“ prezradil.
Podľa jeho slov to nie je práca v rukavičkách. Chodí aj do rodín v kolónii.
Náhradný rodič
Nad osvojením alebo adopciou druhého dieťaťa s manželkou rozmýšľali dlho. K Jakubovi pribudlo dievčatko Adrianka.
„Podali sme si žiadosť, prešli kurzom, vybrali sme si dieťa a po skúšobnej deväťmesačnej dobe, kedy bola u nás, prišiel druhý súd, kde sa všetko doriešilo. Po prvýkrát k nám prišla, keď mala necelý rok. Dnes už má tri a je naša,“ opísal.
Podľa jeho slov v detskom domove hľadali práve dieťa s tou istou alebo podobnou diagnózou, aby mohli využiť vlastné skúsenosti a pomohli. Aj u dievčatka bolo podozrenie, ktoré sa ale nepotvrdilo.
