Každý večer chodím von s našou sučkou a potme sa celkom bojím. Nechodím von neskoro, ale na jeseň a v zime je tma už zavčasu. Nebojím sa príšer či strašidiel, to nie. Bojím sa skôr ľudí.
Vedľa nášho domu v Prievidzi rástol javor, na jeseň bol viac než krásny. Ak ste kráčali pod ním, šuchotalo vám pod nohami žlté lístie. Keď som večer s našou sučkou Dorkou kráčala popod tento javor, cítila som sa naozaj bezpečne. Mala som pocit, akoby ma mali jeho konáre ochrániť pred všetkým zlým a akoby mi nikto nemohol ublížiť.
A upokojujúce šuchotanie lístia tomu pomáhalo. Akonáhle som sa od stromu vzdialila, Dorka začala byť ostražitejšia, rovnako ako ja. Zastavovali sme pri každom podozrivom zvuku a ponáhľali sa domov. Na našej ulici nefungujú úplne všetky pouličné lampy. Svieti ich len zopár, no aj tak je tam dostatok svetla. Ešte k tomu máme vedľa domu škôlku, pri ktorej sa každý večer svieti. Mne to tam však príde príliš tmavé. No pod javorom bolo vždy akosi... svetlejšie. Nech som tam prišla kedykoľvek, mala som pocit, že aj napriek tomu, že listy na strome neprepúšťajú toľko svetla, bolo tam o čosi svetlejšie a nik zlý by sa neodvážil priblížiť sa ku mne práve vtedy, keď som sa ukrývala pod jeho konármi spoločne s Dorkou.
Nedávno cestou zo školy domov, keď som prichádzala z autobusovej zastávky, už z diaľky som zahliadla pozhadzované konáre a kmeň na zemi.
Zaujalo ma to, a tak som pridala do kroku. Čím bližšie som bola, tým viac som cítila nátlak vzduchu a keď som zbadala vypílený peň javora, zastala som a pozorovala ľudí, ktorí strom nakladali na auto.
Okolo prechádzali chodci bez záujmu o to, čo sa deje. Samozrejme, veď niečo také sa dá vidieť každý deň, načo sa nad tým pozastavovať. Po chvíli státia na mieste a pozorovania mužov odpratávajúcich strom, som znova začala kráčať, ale pomalšie ako predtým. Celý čas som pozerala do zeme, lebo by som sa dlhšie na to nedokázala pozerať. Pozerať sa na to, ako odpratávajú strom, ktorý som naozaj ľúbila.
Poviete si, že strom sa predsa nedá ľúbiť. Nemáte pravdu. K stromu si pokojne dokážete vytvoriť citové puto tak isto veľké, ako ku psovi, škrečkovi či myške. A ak o tom ešte neviete, strom sa dá aj objať. Vtedy, ak sa tomu plne venujete a vložíte do toho kúsok lásky zo svojho vnútra, dokážete počuť jedine strom. Našepkáva vám: Neboj, budem tu pre teba tak dlho, ako ty pre mňa. A ak zmiznem, bude to len preto, že sa to malo stať. A potom si nájdi niekoho iného, ja ti to odpustím. Chcem, aby si bol šťastný. Verím tomu, že každý strom má majiteľa.
Alebo naopak? Každý strom má svojho človeka. Ak zomrie váš strom, čosi vo vás sa zlomí a bude vás to bolieť... No a ja musím končiť, pretože mám už až príliš mokrú klávesnicu.
Ema Ištvánfyová
