Zažil veľkú slávu aj pády: Ľuboš Perniš nastúpil proti Barcelone, no sedel aj vo väzení

PRIEVIDZA. Čoskoro štyridsaťročný futbalista Ľuboš Perniš má za sebou bohatú športovú kariéru. Okrem Prievidze hrával v Banskej Bystrici, Nitre, Interi Bratislava či Prešove. Podieľal sa na najväčších úspechoch Matadoru Púchove, medzi ktoré patrí senzačná remíza 1:1 proti slávnemu gigantovi zo Španielska. V najvyššej slovenskej súťaži odohral presne 162 zápasov a strelil 54 gólov. Okúsil tiež ligové súťaže v Česku, Grécku, Malte či exotickom Kuvajte. Dobre stavaný 191-centimetrový útočník ťažil hlavne z výbornej orientácie v šestnástke a častokrát skóroval hlavičkou. Jeho koniec športovej kariéry poznačilo odsúdenie do väzby, kde si odpykával dvojročný trest za krátenie dane a poistného. Po roku však Prievidžana za dobré správanie prepustili a dnes žije nový život.

Presne 23. septembra 2003 sa vám v drese Matadoru Púchov podarilo remizovať so slávnou Barcelonou. Ako si na tento zápas s odstupom času spomínate?

– Bolo to už dávno, moje spomienky sú veľmi príjemné. V poslednej minúte sa nám podarilo vyrovnať a oslavy nemali konca. Na tento prvý zápas vtedajšieho pohára UEFA nikdy nezabudnem, no na odvetu by som najradšej zabudol. Po skvelom výsledku sme išli do Španielska odhodlaní, no jednému z najlepších klubov sveta sme podľahli 0:8.

Po skončení prvého súboja ste si vymenili dres so slávnym Ronaldinhom.

– Ani som veľmi nad tým nerozmýšľal. Rozhodca odpískal koniec a ja som bol k nemu najbližšie. Po anglicky som hovoriť nevedel, ukázal som však na dres a on si ho bez problémov vymenil.

Na aké ďalšie životné zápasy spomínate?

– Na prvé kolo pohára UEFA proti Freiburgu. Nikto nám neveril, ale my sme doma uhrali remízu 0:0. Na druhý zápas sme cestovali s malou dušičkou, pretože favoritom boli Nemci. Podržal nás brankár Bernady, ktorý chytil penaltu. Domáci napriek tomu otvorili skóre, no mne sa podarilo vyrovnať na 1:1. Bola to obrovská eufória, pretože za tohto stavu sme išli ďalej. Nemcom sa však dve minúty pred koncom podarilo streliť druhý gól a rozhodnúť o svojom postupe.

A čo váš najhorší zápas?

– Hrali sme derby proti Dubnici. Kopal som penaltu, ktorú som nepremenil a v poslednej minúte som navyše netrafil prázdnu bránu. Všetci si mysleli, že som to predal, no ja som mal jednoducho smolu. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, počas ktorého som mal chuť chodiť po kanáloch.

Najlepšie časy zažil v Matadore Púchov. (zdroj: archív - tasr)

S Matadorom Púchov ste zaznamenali azda najväčšie úspechy.

– Áno, ale vážim si aj double s bratislavským Interom či zisk titulu s maltským klubom Sliemy Wanderers. Nikdy však nezabudnem na pôsobenie v Kuvajte, kde ma oklamali o obrovské peniaze. Z jedného dňa na druhý prestali mať záujem o moje služby, a tak som odišiel do Jihlavy. Tam sa mi páčilo, pretože sme mali výborné podmienky.

Čo vás počas vašej kariéry zaskočilo?

– Po odchode z Malty som zakotvil v jednom z belgických klubov. V príprave sa mi darilo, no pred sezónou som neprešiel zdravotnými testami. Bolo mi povedané, že do mesiaca pre problémy s kĺbom skončím s futbalom. Od vtedy prešlo pätnásť rokov a ja hrávam stále. Momentálne obliekam dres Kolačna.

Po skončení aktívnej kariéry ste putovali za krátenie dane za mreže priamo z futbalového ihriska v Lehote pod Vtáčnikom. Ako ste to vtedy prežívali?

– Mrzelo ma to, ale už sa s tým nedalo nič robiť. Odsúdili ma a musel som trest akceptovať. Urobil som chybu, keď som bol mladý, no odpykal som si to a som rád, že som mohol začať odznova.

Po slušnom správaní vás po roku pustili na slobodu. Čomu ste sa však venovali za vysokými múrmi?

– Naďalej som hral futbal, využívali sme ihrisko v areáli väznice. Veľa som športoval a pozeral televíziu. Pracoval som ako skladník, tiež som vymieňal bielizeň pre nových odsúdených.

Po odpykaní trestu ste sa vrátili do futbalového kolotoča a opäť vám to začalo „sypať“. Aké sú teraz vaše ciele?

– Mám už 39 rokov, čo je dosť, ale stále sa cítim vo forme. Jeseň mi vyšla, a tak uvidím, čo bude ďalej. Rozmýšľal som aj o Rakúsku, múdrejší však budem až na jar.

Perniš hlavičkuje v zápase proti Interu Bratislava. (zdroj: archív - tasr)

Čím sa momentálne živíte?

– Pracujem v Bratislave ako vodič vysokozdvižného vozíka. Je len málo hráčov, ktorí majú vďaka futbalu dosť peňazí až do konca života. Futbalista dokáže byť vo forme tak do tridsiatky, maximálne tridsaťpäťky. Ja som skončil, keď som mal 31, potom som už hrával iba nižšie súťaže.

Nemrzí vás, že ste sa futbalom neživili dlhšie?

– Áno, veľmi. Keby som mohol vrátiť čas, určite by som veľa vecí zmenil. Musím sa priznať, že chyba bola vo mne, mal som na sebe viac makať a životospráva mala byť lepšia. Je to však realita a treba sa s ňou zmieriť. Vďaka futbalu som prežil krásne obdobie života, na ktoré nikdy nezabudnem.

Čomu sa teraz venujete vo voľnom čase?

– Ten trávim so svojím synom. Rád si zájdem aj na kávu s futbalistami Milošom Krškom a Jurajom Líškom, ktorých si veľmi vážim. Teším sa však aj z každého jedného zápasu, na ktorý môžem nastúpiť.

Prajete si pred jarnou časťou niečo špeciálne?

– Iba to, aby mi zdravie vydržalo čo najdlhšie, pretože iba tak môžem vo futbale ešte niečo dokázať.

Góly dával i hlavou. (zdroj: archív - Ľubomír Perniš)